Akú cenu má pre vás sloboda? Pocit, že sa ráno zobudíte vo svojej posteli, idete do práce alebo sa len tak môžete prejsť po meste a dáte si zmrzlinu? Asi nad tým príliš nepremýšľate, pretože to považujete za samozrejmé. Pre Luciu však sloboda samozrejmou nie je, pretože ona ju stratila. Už dávno neplatí, že slušný človek sa do basy nedostane, jej stačil jeden chybný krok a slepá dôvera vo vzťahu. Jej partner, s ktorým sa štyri roky delila o posteľ, ju namočil do poisťovacieho podvodu za niekoľko miliónov.  Chyba bola v tom, že porušila obvyklé predpisy a spravila výnimku, ktorá sa jej stala osudnou. „Pracovala som vtedy v poisťovacej spoločnosti. Darilo sa nám, dokonca sme plánovali aj bábätko. To, že ma zatiahne do takéhoto prúseru, som nečakala ani v najhoršom sne!" hovorí pekná brunetka.

Čítajte viac:

Skutočný príbeh našej čitateľky: Týral ma, tak som ho zabila

Špekulant

Po troch rokoch odvolávania a nekonečných súdnych pojednávaní dúfala, že z tohto problému vyviazne len s podmienkou. Keď však sudca vyriekol rozsudok, znelo to pre ňu ako ortieľ  smrti. Dva roky natvrdo. „Pred posledným pojednávaním som mala čudnú predtuchu, no môj vtedajší priateľ ma stále upokojoval, že  všetko dobre dopadne. Dokonca ma zatváral v byte a sľuboval, že to vyrieši. Jasné, že nič z toho sa nestalo," hovorí o expartnerovi, z ktorého sa vykľul manipulátor a špekulant. Luciina dráma sa však nezačala v deň, keď sa dostala za mreže, ale oveľa skôr. „Asi dva mesiace pred posledným pojednávaním som bola s nervami v koncoch, a tak mi psychiater predpísal antidepresíva. Nevychádzala som z bytu, triasla som sa na celom tele a mala som pocit, že mi praskne hlava zo všetkých tých myšlienok a výčitiek. Len som ležala na gauči, pozerala rozprávky a staré albumy s fotkami. Bolo to na zbláznenie, tie stavy neviem ani opísať."

Čítajte viac:

Skutočný príbeh Lucie: Znásilnili ma traja muži. Nikdy sa z toho nespamätám!

Beznádej a more sĺz

Deň pred súdnym pojednávaním si zbalila pár vecí a hoci rodina stála pri nej a podporovala ju, pripravovala sa na najhoršie. „Posledné hodiny na slobode som len sedela v objatí s mamou a obidve sme plakali. Keď vás odsúdia, všetky slová vám pripadajú ako klišé. Človek, čo to nezažil, nepochopí," spomína bývalá účtovníčka, pre ktorú sa po rozlúčke s najbližšími normálny život skončil. Priamo zo súdu ju odviezli do nápravnovýchovného zariadenia. „Keď som prešla veľkou bránou väzenia, zažila som šok. Všade som stretávala  samé cigánky odsúdené za vraždu, drogy alebo bankové podvody. Stále som si kládla otázku, ako to tu vydržím a čo tu robím. Ja som predsa bola nevinná." Lucii nezostávalo iné, len si zvyknúť na väzenský režim. Našťastie, patrila do najmenej stráženej skupiny odsúdených, a tak s vrahyňami do kontaktu ani neprichádzala. Ráno o šiestej budíček, po ňom ranná hygiena, raňajky pozostávajúce väčšinou z chleba a masla. Potom sa väzenkyne rozdelili a nasledoval odchod do práce. Nie, nenasadla s priateľom do auta ani nevyložila deti v škole so želaním krásneho dňa ako my ostatní. Označenú ako zver ju spolu s ostatnými v sprievodu polície vyviedli do krajčírskych dielní. 

Čítajte viac:

Bola som týraná: Skutočný príbeh, z ktorého behá mráz po chrbte

Lesbické analfabetky

„Slovami sa nedá opísať, ako som sa vtedy cítila. Akoby som vyvraždila pol sveta. Všetky sme mali rovnaké overaly a pás cez chrbát, takže by si nás nevšimol iba slepý. Hneď prvý deň som v tomto  ,sprievode' odpadla. 
Nemohla som dýchať, plakala som ako dážď a ostatné ženy na mňa len pokrikovali, že som trápna chudera. Vtedy som si naozaj nevedela predstaviť, ako to tu dva roky vydržím,"
spomína a po lícach sa jej kotúľajú slzy. Ani nevie, ako prvý deň za mrežami prežila a aj na tie ďalšie si spomína len matne. „V noci som hľadela do stropu a nemohla som spať, alebo som vracala. Stres ma úplne prevalcoval." Jej prechodným bydliskom  sa stala neútulná  miestnosť s posteľami a stolíkom, veď, ako jej stále všetci pripomínali, neprišla sem na dovolenku. Mala si odpykať trest a poriadne trpieť, čo sa aj dialo, lebo ani s okolím pekná účtovníčka nevedela nájsť spoločnú reč. Ako by aj mohla, veď okolo nej bývali väčšinou ženy s polovičným IQ než mala ona?  A niektoré ledva skončili základnú školu. „V cele sme bývali tri. Ja a dve cigánky, ktoré príšerne smrdeli a jedna z nich bola lesbička. Už sa dlho poznali, takže boli zohraté. Vedela som, že keď sa im neprispôsobím, budem to mať ešte ťažšie," hovorí o svojich väzenských začiatkoch. „Tiež mi chýbali dotyky, objatia a  pohladenia, veď som len človek. Moje kolegyne to však vyriešili po svojom. Za múrmi basy sa z nich stali lesbičky."

Na meno zabudni

Lucia vedela, že ak tie dva roky chce prežiť bez psychickej ujmy, musí zmeniť svoje správanie. A nesmie sa navonok správať ako troska. A tak zmenila slovník, začala rozprávať  ako buran a narovinu povedala, že chce zapadnúť. Prvá rada, ktorú dostala, bola, aby zabudla na meno. Každá väzenkyňa mala totiž namiesto mena číslo a pamätanie čísel "kolegýň" znamenalo, že človek je tu už  doma. Neostávalo jej nič iné ako začať žiť ich stereotypný život a zvyknúť si. V práci šila kožené výrobky, poobede zabíjala čas pozeraním televízie, občas sa rozprávala s psychológmi a do pol desiatej čakala na večierku. „Z práce som mala dopichané všetky prsty, lebo šitie mi veľmi nešlo. Neskôr, keď ma preložili do kuchyne, sa to zlepšilo. Pokojne by som pracovala aj dvadsať hodín denne, len o chlebe a vode, ale voľné víkendy ma zabíjali. Vtedy som len premýšľala a to ma ničilo. Preklínala som toho hajzla, ktorý to na mňa celé našil a zničil mi život." Lucia sa tešila najmä na návštevy blízkych a po čase si aj medzi odsúdenými ženami našla spriaznené duše. „Veľa sme sa rozprávali, spolu sme štrikovali, ja som kreslila pohľadnice a písala listy mame. Po pol roku to už  nebolo také strašidelné ako na začiatku, ale možno je to tým, že človek si postupne zvykne na všetko. Aj na basu." 

Čítajte viac:

Skutočný príbeh: Ako mi Facebook zničil život

Neobriadené chudery

Najväčší šok  zažila, keď ju napadla jej lesbická spolubývajúca z cely. „Veľmi dlho mi dávala najavo, že má na mňa zálusk a raz v sprche sa mi začala vyhrážať. Že ak si to s ňou nerozdám, zbije ma, dokonca ma chcela ocikať. Neviem, či som bola viac zhnusená alebo zaskočená, ale musela som to povedať dozorkyni. Moja spolubývajúca dostala mesiac samotky, bez televízora a bez návštev. Našťastie, mňa potom presťahovali do inej cely," spomína na nepríjemnú udalosť, po ktorej sa zblížila so spolubývajúcou z vedľajšej cely. „Mirka sedela za drogy a celé hodiny sme sa rozprávali. Jej bolo smutno za malým synom, lebo na Slovensku nemôže byť mama v base s dieťaťom, ja som sa jej sťažovala na môjho bývalého. Aj vďaka týmto rozhovorom som to tam ľahšie vydržala," vysvetľuje Lucia, ktorá si aj za mrežami potrpela na svoj výzor. „Keď som sa slušne správala, starala sa o seba a líčila sa, vnímalo sa to veľmi pozitívne. Dostávala som akési plusové body za dobré správanie." 

Čítajte viac:

Klamstvá Šmahelovcov odhalila odborníčka: Všetko bolo len divadlo!

Keď sa brány otvoria

Z väzenia ju  nakoniec pustili o pol roka skôr. „Keď mi oznámili, že mi skracujú trest, zrazu som nevedela, čo ďalej. Plakala som od šťastia, no prenasledovali ma pocity, či budem tam vonku vedieť začať normálne žiť. Nevedela som si spomenúť, čo som robila predtým. Akoby som pred basou ani neexistovala. Spojila som sa s bývalými kamarátmi a poprosila ich o fotky, aby som si vedela spomenúť na môj bývalý život." Schopnosť pamätať si len tie pozitívne veci drží Luciu nad vodou aj dnes a len čo sa brány väzenia za ňou zatvorili, začala si vážiť úplné maličkosti. „Veci, ktoré som kedysi nazývala problémami, sa mi vidia malicherné. Pol roka som si  nevedela nájsť prácu a ľudia na mňa stále ukazujú prstom, takže nálepky basmanka sa len tak nezbavím. S tým som sa už zmierila, ale väzenie ma zmenilo," priznáva mladá žena, ktorá mrežami poriadne stvrdla. Zatiaľ bojuje s túžbou po pomste, ktorá je vraj silnejšia ako ona. Dokonca silnejšia ako sľub, že do basy sa už nikdy nevráti. 

Čítajte viac:

Boj o prsia: Skutočný príbeh mladej ženy, ktorá si musela prejsť peklom