Na námestia ste chodili týždne po vypuknutí revolúcie. Čo vás viedlo k tomu, aby ste stáli v tých mrazoch večer čo večer na pódiách? Alebo za to nadšenie mohla najmä revolučná atmosféra?

Stala som sa členkou tímu, ktorý organizoval výjazdy po celom Slovensku, vtedy sme im hovorili spanilé jazdy. Vystupovala som naozaj na provizórnych pódiách. Nezabudnem, ako som v treskúcej zime napríklad v Trenčíne mala prejav na vlečke  traktora. Tou najväčšou motiváciou na naše spanilé jazdy bol pocit, že potrebujeme zmenu a že cesta späť už neexistuje. Že nie je normálne zostávať za ostnatým drôtom, lebo my tam nepatríme, a že potrebujeme žiť v slobodnom svete. U mňa tú potrebu zmeny nevyvolal len 17. november, cítila som to už dávno predtým. Jednoducho som vedela, že v tej klietke sa nedá žiť donekonečna.

Ale jedna vec je mať to presvedčenie a druhá presvedčiť o tom ostatných…

Áno, prísť na námestie, dotiahnuť tam ľudí, vystúpiť s prejavom, plánovať spanilé jazdy, ktoré museli mať nejakú formu, bojovať v práci za to, aby vysoké školy získali akademickú slobodu, to boli naozaj veľké zmeny. Jeden múdry pán John Galbraith povedal, že zmena v roku 1989 bola tou najväčšou, akú si história pamätá. Menilo sa totiž všetko, od totalitného štátu na demokratický cez súdnictvo, ktoré sa malo stať nezávislé, až po akademickú pôdu. Dodnes si pamätám, že som kráčala na katedru sociológie, kde som vtedy pracovala, a zrazu vidím, že prvá, ktorá zmenila tabuľky na dverách, bola katedra marxizmu a leninizmu. Doslova z večera do rána sa z nej stala katedra politológie. Už vtedy to bol pre mňa trošku šok, vidieť naživo také prevracanie kabátov.

A ako sa teda vám a všetkým, ktorí stáli v pozadí, podarilo dosiahnuť, že sa pôvodný komunistický režim naozaj zlomil? Lebo nie všetky revolúcie sa končia tak šťastne...

Zmena nemôže prísť, ak na ňu aspoň časť spoločnosti nie je pripravená, no platí to aj opačne. Rovnako neprežije žiadny režim, ak sa nenájdu tí, ktorí by ho podporovali a udržiavali. Ani november 1989 by sa neudial, keby ľudia neboli presvedčení, že tú zmenu potrebujeme. A myslím, že väčšina to vtedy cítila podobne.

Dnes vieme, že na novembrové manifestácie bolo vedenie režimu pripravené, dokonca chcelo použiť tvrdšie spôsoby, aby davy na námestiach rozohnalo. Našťastie to neurobilo. Viete, prečo?

Komunisti nemali jedinú zámienku, aby mohli použiť tvrdú silu, hoci policajti aj armáda boli pripravení na zásah. Keď sa pozrieme späť, musíme si uvedomiť, čo sa vtedy dialo v Európe. Padol Berlínsky múr, všetkým bolo jasné, že režim kolabuje, že nemá šancu udržať sa. Československo bolo jednou z posledných krajín, kde sa revolúcia udiala a vedela to aj vtedajšia vláda. Takže začali rýchlo rozmýšľať, ako sa situácii prispôsobiť, a celkom sa im to darilo. Zrazu vznikali ľavicové strany, kde mnohí pokračovali vo svojej politickej kariére. Opäť prevracanie kabátov v priamom prenose.

Pokračovanie na ďalšej strane.