Ste bývalý novinár, ktorý tiež kedysi spovedal ľudí v rozhovoroch, tak čo by ste sa na úvod opýtali mladého autora, ktorý len pred pár rokmi vydal prvú detektívku a už je na spisovateľskej scéne taký úspešný?

Asi by ma zaujímalo, ako sa to celé prihodilo. Prečo začal písať.

Takže prečo?

Bavilo ma to odmalička. Už v deviatich som dal dokopy svoj prvý román, ktorá rodičia majú dodnes odložený. Keď som mal pätnásť, dokonca som odvážne poslal svoj prvý rukopis do vydavateľstva. Ale moje začiatky boli dosť frustrujúce. Z vydavateľstva mi odpísali, že je to dobré, no vraj neveria, že by som dokázal napísať aj ďalšiu časť príbehu.

Fíha, takáto kritika nadšeného tínedžera môže zabolieť, neodradilo vás to?

Určite ma to zamrzelo, ale nie natoľko, aby som s písaním úplne sekol. U mňa nešlo o to, že by som chcel za každú cenu vydať knihu, skôr som potreboval dávať svoje myšlienky na papier. Je to podobné, ako keď niekto musí čítať knihy a zažívať na vlastnej koži príbehy. Cítil som, že musím  písať a vymýšľať vlastný príbeh.

Dnešní autori zvyknú hovoriť, že písanie si vyžaduje disciplínu. Že nemôžu čakať na múzu, ale musia si sadnúť za počítač a začať. Čo vy na to?

Ja vôbec nie som disciplinovaný. Ak mi písanie nejde, vymyslím si tisíc rôznych úloh, len aby som si nemusel sadnúť k počítaču. Napríklad upratujem byt, reorganizujem knižnicu a donekonečna to odkladám. Ale potom príde čas, že sa nútiť nemusím a ide to samo. Trebárs román Potkan som dal dokopy za mesiac, aj keď som ho dlho predtým nosil v hlave. Lebo písanie je proces.

Spisovateľom asi nehrozí, aby boli takí populárni, že by sa o nich trhali fanúšičky. Aby z nich boli rockové hviezdy.
Zdroj: Robo Hubač

Ako to prebieha u vás?

Keď som v tvorivej fáze, nie som veľmi spoločenský a niekedy aj mesiac nevidím svojich kamarátov. Cez deň chodím do práce a keď prídem domov, do noci píšem. Aj preto som pred rokmi odišiel z televízie, kde som písal pre spravodajský portál. Novinár totiž nemá pracovný čas od do, bežne rieši telefonáty o deviatej večer, aj na dovolenke polovicu času strávi na mobile. Dnes síce robím viac úradnícku robotu, sú to samé prezentácie a štatistiky, ale mám viac času na svoje knihy. Stále nad nimi rozmýšľam, niekedy dokonca aj v noci, takže pri posteli mám zošit s perom a len si zapisujem, čo mi pri zaspávaní napadne.

Prečo ste sa vrhli práve na detektívky?

Našli si ma samy. Pred týmto žánrom som mal rešpekt, lebo nie je ľahké poskladať príbeh tak, ako udržal čitateľa v napätí. Lenže všetci moji známi vedeli, že ma baví písanie, a jedna kamarátka mi poslala informácie o súťaži, kde sa hľadala najlepšia detektívka. Dlho som nič nevedel vymyslieť, no potom sa mi sníval jeden príšerný sen o brutálnej vražde a bol taký presvedčivý, že som to hneď dal na papier. Tú súťaž som dokonca vyhra a detektívky mi odvtedy prischli. Aj keď svoje ďalšie romány som už musel vytvoriť sám, žiadne nové sa mi viac neprisnili.

Známy autor detektívok Dominik Dán je v súkromí policajt, takže trebárs informácie z vyšetrovania má z prvej ruky, kde na ne chodíte vy?

Mám šťatie, že môj bratranec pracuje na kriminálke, a kým som sa pustil do prvej knihy, išiel som za ním so zoznamom otázok. Keď mi vyšiel druhý román, zavolal mi jeden pán, ktorý rád a veľa číta a je policajt. Posadil si ma a povedal – vezmi si pero, papier a píš si. Chcel, aby som o vyšetrovaní nepísal niečo, čo nie je pravda, a myslel to v dobrom. Som mu za to vďačný.

Na Slovensku máme veľa autorov, ktorí sú spisovateľmi na plný úväzok, no to nie je váš prípad. Prečo? Stále to beriete len ako koníček?

Aj som si chvíľu hovoril, že by nebolo zlé živiť sa len knihami, ale bavil som sa s Jožom Karikom, ktorý mi povedal, že je fajn, ak nie som odkázaný len na písanie. Že spisovatelia na plný úväzok pociťujú tlak a možno by si chceli dať aj prestávku, ale nie je to také jednoduché. Zatiaľ nemám v pláne odísť na voľnú nohu, aj keď niekedy by sa mi to hodilo. Najmä vtedy, keď pri počítači sedím do tretej ráno a potom musím normálne vstávať do práce. Zatiaľ sa teším, že mám šancu písať a že sa moje romány niekomu páčia.

Páčia sa špeciálne ženám, pretože v nich okrem vyšetrovania prípadov riešite partnerské vzťahy. NMimochodom, na to, že je muž spisovateľ, sa celkom dobre dajú zbaliť baby, nie?

To vôbec neviem posúdiť, pretože som dlhodoobo zadaný. Svoju priateľku som spoznal ešte predtým, než mi vyšiel prvý román. Na písanie som teda nezbalil nikoho. Uznávam, pre niektoré typy žien na tom môže niečo byť, ale spisovateľom asi nehrozí, aby boli takí populárni, že by sa o nich trhali fanúšičky. Aby sa z nich stali rockové hviezdy.

Páčia sa vašej priateľke vaše knihy? Pretože nie všetky ženy majú rady detektívky...

Moja priateľka je moja najväčšia kritička. Taká veľká, že som si na to musel zvyknúť a ona sa zase musela naučiť trošku sa v tej kritike krotiť. Lebo umelci sú citlivé duše a niekedy sa im to ťažko počúva. Aj mne sa pravidelne stáva, že keď si po sebe prečítam rukopis, chytí ma taký ten pocit, že je to celé zlé. Že by som mal celý príbeh vymazať a začať odznova.

Máte hneď na začiatku príbehu premyslené, kto bude vrah?

Pri detektívkach sa to asi ani inak nedá. Keď tvorím príbeh, vždy si vytvorím päť či šesť rôznych dokumentov, kde sa jeden volá prítomnosť, druhý minulosť, tretí vyšetrovanie, a potom to prepájam s postavami. Vlastne je to taký literárny chaos. Neviem si predstaviť, že by som už na začiatku nemal premyslený scenár a zápletku. V kriminálkach musí mať čitateľ šancu odhaliť vraha alebo si ho aspoň tipnúť, lenže to je veľmi tenký ľad. Aj preto sa ho snažím niečím prekvapiť, ak už nie vrahom, tak aspoň tým, ako poskladám príbeh.

Nemieša sa vám súkromný život s tým románovým?

Akože by som nevedel, kedy som Frankie a kedy žijem život svojej postavy? To nie, a dosť si dávam záležať, aby sa v deji a v postavách nenašli moji kamaráti ani rodina. No všimol som si, že problémy, ktoré som kedysi riešil v súkromí alebo vo vzťahoch, sa mi tam zvyknú zamotať. Určite do kníh pretečie aj veľa vecí z reálneho sveta, z toho, čo prežívam. Asi najťažšie sa mi hľadajú slovenské mená a priezviská.

Keď sa bavíme o menách, musím sa priznať, že pri tom vašom som si najskôr myslela, že ide o pseudonym...

Áno, dosť ľudí sa ma na to pýtalo, no ja som naozaj nikdy netúžil byť kozmonautom ani som nechcel letieť do vesmíru. Ale pochádzam z Nitry a keď som bol menší, v celom telefónnom zozname sme boli jediná rodina s priezviskom Kozmon. Inak som Frankie, kamaráti ma tak volajú už roky.

Pamätáte si, na čo ste minuli svoj prvý spisovateľský honorár?

Asi na cestovanie, tam putuje väčšina mojich honorárov, ak nie všetky. Cestovanie milujem, najradšej by som niekde chodil aj niekoľkokrát do roka. Do sveta, ale aj po Slovensku, pretože mám rád turistiku. Všade si so sebou beriem kopu kníh, niekedy sú zabalené v kufri, niekedy aspoň v čítačke. Každý mesiac prečítam aspoň tri, štyri romány.

Dnes máte tridsaťdva rokov, kde sa vidíte, čo ja viem, v štyridsiatke?

Hoci rád plánujem, moje plány mi nie vždy vychádzajú, dokonca sa často ukazujú ako zbytočné, takže to s nimi nepreháňam. No na začiatku roka 2020 som rozmýšľal, k čomu by som sa mohol dopracovať o takých desať rokov. Určite by som chcel bývať niekde bližšie k prírode. Mám síce rád mesto, dokonca aj Petržalku, kde žijem, ale človek k tomu vekom prichádza. Že už nepotrebuje okolo seba taký ruch. Asi by som chcel nejaký menší domček so psom, ostatné nechávam na život. Dokonca som neplánoval ani to, že budem spisovateľ. Len sa mi to tak prihodilo. Lenže písanie je ako závislosť, kto s tým raz začne, už nevie prestať.