Sledovala som ho ešte ako školáčka a úplne jasne si spomínam, ako sme sa spolu s rodičmi na jeho vtipných slovách zo srdca smiali. Teraz s ním sedím pri jednom stole a zisťujem, že tento muž je ešte úžasnejší, než som si myslela. Ako človek aj ako ikona slovenskej satiry. Začínal síce ako učiteľ a novinár, no ťahalo ho to k improvizácii a to bol začiatok jeho kariéry moderátora aj humoristu. Svojské vyjadrovanie, uštipačné otázky, podpichovanie a inteligentný humor, to je štýl, ktorý Milanovi Markovičovi zostal dodnes.

Pri mikrofóne ste začínali v roku 1987 ešte v relácii Pod pyramídou. Robiť politickú satiru v časoch komunizmu asi nebolo jednoduché...

Nebolo to ľahké, no bolo o čom. Ako hovorili moji kamaráti zo zahraničia – Vám je dobre, že sa u vás nesmie. Je to tak, ak je niečo zakázané, je to príťažlivejšie. Samozrejme, hádzali nám polená pod nohy. Neskôr som sa dozvedel aj to, že som bol po každej Pyramíde na pretrase u najvyšších. No aj vtedy sme mali tichú podporu. Ja som sa až po rokoch dozvedel, že vtedajší riaditeľ rozhlasu, ktorý bol naozaj veľké zviera, mi vlastne kryl chrbát. Kvôli nám pokojne tresol do stola, že satiru v rozhlase treba. Keď sa nedovolí satira, ktorá za ľudí povie, čo potrebujú, napätie narastie a „papiňák“ vybuchne. Je to tak, satira funguje ako ventil. Boli to však často nepredstaviteľné nervy. Keď si napríklad Miloš Kopecký pustil ústa na špacír, hovoril strašné veci, lenže kto to zastaví?

Začínal síce ako učiteľ a novinár, no ťahalo ho to k improvizácii a to bol začiatok jeho kariéry moderátora aj humoristu. Svojské vyjadrovanie, uštipačné otázky, podpichovanie a inteligentný humor, to je štýl, ktorý Milanovi Markovičovi zostal dodnes.
Začínal síce ako učiteľ a novinár, no ťahalo ho to k improvizácii a to bol začiatok jeho kariéry moderátora aj humoristu. Svojské vyjadrovanie, uštipačné otázky, podpichovanie a inteligentný humor, to je štýl, ktorý Milanovi Markovičovi zostal dodnes.
Laura Witteková

Pod pyramídou sa pretransformovalo do televíznej relácie Večer Milana Markoviča, ktorá sa vysielala jedenásť rokov. Vy ste v nej mohli hovoriť, čo ste chceli...

Aj sme museli kľučkovať. Scenáre sme písali v dvoch verziách, takže tam boli časti, ktoré sme si nechali len pre seba. Keďže išlo o šou, v ktorej sa mohlo improvizovať, často sme sa vyhovorili na momentálny nápad, a tak sa do vysielania dostali aj neschválené veci. My sme sa bránili najmä tým, že šlo o priamy prenos a odtiaľ sa nedalo nič vystrihnúť.

Sloboda slova za Mečiara a dnes. Ako to vidíte vy?

Sledujem aktuálnu situáciu a aj z dlhodobejšieho hľadiska môžem jednoznačne konštatovať, že terajší „šéf“ je stokrát horší. Dnes to však robí oveľa sofistikovanejšie. Kedysi som mal výhodu, že ani tí hore ešte netušili, čo dokážu médiá, no keď to časom pochopili, vyhnali nás do Česka. Tam sme našli azyl aj v Divadle Bolka Polívku, kde ho mali aj Lasica so Satinským počas komunizmu.

Ako sa pracuje v priamom prenose s háklivými témami?

Ja mám radšej priamy prenos, to je jediné poctivé remeslo. Nemôžete nič opakovať a naprávať chyby. Samozrejme, hostia tému poznali, no otázky dopredu nedostali. Lebo ak hosť nemá improvizačné schopnosti, okamžite cítiť, že je to nacvičené. Aj preto hostia radšej odmietali pozvanie, lebo nevedeli, čo ich čaká.

Práveže vedeli. Čakali ste ich tam vy s tým svojím legendárnym úškrnom...

Tak to áno. Viackrát sme pozvali Vladimíra Mečiara a dodnes mám odloženú písomnú odpoveď jeho sekretárky, že pán predseda je na celý rok vyťažený a nemá ani jediný deň voľna. Ani pán Migaš nikdy neprijal pozvanie. Mnohí v tom čase nemali silu, nadhľad a inteligenciu, aby si aspoň sadli do hľadiska a zasmiali sa na tom, čo hovoríme. Ale to sa deje aj dnes...

Vy ste nikdy nemali pred politikmi rešpekt alebo trému?

Mne sa ju podarilo odbúrať autotréningom. Skrátka na to nemôžete myslieť a práve priame prenosy ma mnohé naučili. Základom je dôkladná príprava a tá sa dnes veľmi často nevidí.

Začínal síce ako učiteľ a novinár, no ťahalo ho to k improvizácii a to bol začiatok jeho kariéry moderátora aj humoristu. Svojské vyjadrovanie, uštipačné otázky, podpichovanie a inteligentný humor, to je štýl, ktorý Milanovi Markovičovi zostal dodnes.
Začínal síce ako učiteľ a novinár, no ťahalo ho to k improvizácii a to bol začiatok jeho kariéry moderátora aj humoristu. Svojské vyjadrovanie, uštipačné otázky, podpichovanie a inteligentný humor, to je štýl, ktorý Milanovi Markovičovi zostal dodnes.
Laura Witteková

Ako teda vyzerala vaša improvizácia v percentách?

To závisí od programu. Napríklad v Nevyzúvajte sa, prosím bolo desať percent pevného textu a zvyšok improvizácia. Pri Večeroch to bolo naopak. Tam som mal dokonca pred sebou prípravu a musel som sa zmestiť do päťdesiatich minút. Prešvihol som to iba raz, aj to len o dvanásť sekúnd. Všetko som mal vždy zmerané a strážil som si to. Minútu pred koncom mi dokonca vždy pípli hodiny, niekedy ich bolo aj počuť.

Ako sa pozeráte na dnešnú mediálnu zábavu?

Náš nebohý spoločný kamarát Miroslav Horníček posledné dni svojho života poznamenal – Dnes to už není humor, to jsou jenom legrácky. Samozrejme, všetko súvisí aj s dnešnou dobou a so sociálnymi dôvodmi. Za tie roky som dospel do stavu, že sa už nedokážem pozerať na zábavné relácie. Je smutné, čím sa dnes podporuje humor, a hoci nemám nič ani proti vulgárnym výrazom, tie musia byť prostriedkom, nie cieľom. Nesmie chýbať pointa, no dnešní zabávači akoby niekde uleteli. Taký je však vývoj a buď sa to niekam posunie, alebo to vybuchne.

Vaše vystúpenie na OTO-vi, kde ste sa poriadne zrealizovali, bolo skvelé. Mali ste to pripravené?

Prijal som pozvanie najmä preto, lebo to bolo naživo a pripravenú som mal len jednu vec. Ostatné vznikli akosi spontánne a chudák Sajfa sa trochu zapotil.

Ako to, že sa vám ľudia smejú a váš humor vezmú s láskou, aj keď je pichľavý?

Málokto si uvedomuje, že ak si chcete robiť žarty z publika, musíte ovládať najmä sebairóniu. Najprv musíte zo seba urobiť nechápavého hlupáčika, aby sa to potom dalo vyvážiť. To však treba vedieť a mať získaný cit. Človek sa stále učí.

Aký by mal byť podľa vás dobrý majster slova?

Som veľmi citlivý na jazyk, takže slovná zásoba je základ. Nesmie chýbať ani cit pre mieru, pohotovosť a pointa. Dnes mám pocit, že hocičo vytresne hocikto. Pri moderovaní a rozprávaní však nejde len o to, že hovoríš a hovoríš. Treba vedieť aj počúvať.

Čítajte viac:

Majstri slova nás bavia: Peter „Šarkan“ Novák prezradil tajomstvo dokonalej rozhlasovej šou!

Majstri slova: Juraj Šoko Tabaček nás dostal. Improvizačným talentom aj charizmou!

6 známych slovenských mužov to povedalo na rovinu: Ženy, takto sa nám páčite!