O modelingu panuje viacero predsudkov. Najčastejšie si ľudia myslia, že je to jednoduchá práca a že žijeme ako v bavlnke. Nie je to tak. Už len samotné odlúčenie od rodiny a odchod zo svojej komfortnej zóny je ťažké. Bývanie je potom kapitola sama osebe. Modelkovské apartmány sú väčšinou malé, preplnené a špinavé.
Predstavte si, že prídete do neznámej krajiny a zrazu máte bývať s niekoľkými úplne cudzími dievčatami z rôznych kútov sveta. S niektorými si sadnete, s inými menej. Musíte však spolu existovať na pár štvorcových metroch. Každá krajina má tiež svoje špecifiká. V Indii som napríklad okrem modeliek bývala s veľkými jaštericami, ktoré ma nehanebne sledovali pri sprchovaní.
V Libanone sme zase mali pre neustále hroziaci vojnový konflikt zakázaný v podstate akýkoľvek voľný pohyb. Z apartmánu sme samy nemohli odísť ani do potravín oproti. V Turecku som pochopila, čo sú to ozajstné dopravné zápchy. Niekedy sme sa z jedného miesta nepohli aj niekoľko hodín. Komfort v bývaní aj v práci som zažila hádam iba v Dubaji. Toto mesto ma však neočarilo, zdalo sa mi prázdne, bez akejkoľvek atmosféry, všetko tu bolo strohé a akoby len na efekt.
Čítajte viac:
Topmodelku Zuzanu Gregorovú čakajú veľké veci: Čo prezradila o súkromí?
Neodolateľná ponuka
Asi by som mala povedať, ako som sa k modelingu dostala, však? V štrnástich som už bola finalistkou česko- slovenského kola Elite Model Look a začali sa mi hrnúť ponuky na prácu. Lenže bola som mladučká a nechcelo sa mi. Radšej som chodila do školy a venovala sa kamarátom. Mala som síce agentúru, no stále do mňa vtĺkali, že som nízka, a preto nesmiem jesť. Aj preto som s modelingom začala až neskôr. Po nástupe na vysokú školu ma pochytila neuveriteľná chuť cestovať.
Túžila som objavovať svet, spoznať iné mentality, národnosti, kultúry, jednoducho rozšíriť si obzory. A tak som si ako osemnásťročná zbalila kufor a odišla do USA, kde som sa živila všetkým možným – pracovala som ako recepčná, baristka a dokonca chvíľu aj v banke. Raz ma na ulici oslovil fotograf, vraj sa mu veľmi páčim a chcel by so mnou nafotiť nejaký projekt. Spočiatku som odmietla, keď mi však povedal sumu, zmenila som názor.
Za jedno fotenie mi ponúkal viac, ako som zarobila vo všetkých troch prácach za týždeň. Po návrate z USA som absolvovala súťaž Miss Slovensko a keďže chuť cestovať ma neprešla, rozhodla som sa to s modelingom predsa len skúsiť. V tom čase si ma našla aj moja nová bookerka, s ktorou pracujem doteraz. Bola mnou nadšená a nevadilo jej ani, že nemám 180 centimetrov a 45 kíl. A tak som začala cestovať.
Drogy? Nikdy!
Práca modelky vie byť náročná. Často pracujeme aj 20 hodín, veľa fotení sa začína ešte pred východom slnka a končí neskoro v noci. Zo psychickej stránky je azda najťažšie vyrovnať sa s neustálym odmietaním. Stáva sa, že modelka príde na kasting, čaká tam aj niekoľko hodín, a keď sa konečne dostane na rad, klient na ňu ani nepozrie a pošle ju rovno domov. Ďalším obľúbeným predsudkom je, že modelky si prácu získavajú cez posteľ. Nuž.
Väčšina návrhárov a ľudí pohybujúcich sa v brandži je homosexuálne orientovaná. Samozrejme, netvrdím, že je to úplne nemožné a nestáva sa to. Áno, niektoré dievčatá si možno dopomohli k svetovej zákazke aj inak, ale to sa stáva zrejme vo všetkých pracovných odvetviach. Jednoducho, niektoré ženy sa neštítia použiť svoje ženské zbrane vo svoj prospech a vôbec nemusia byť modelky.
Modelky sú len viac na očiach. Rovnako je to aj s drogami a omamnými látkami. Vždy ide o konkrétneho človeka. Nemyslím si, že by bolo viac drog vo svete modelingu ako napríklad dnes už aj na obyčajnej dedinskej diskotéke. Pravda je, že modelky sa dostávajú k možnostiam, ktoré bežní ľudia zvyčajne nemajú. Áno, máme pozvánky na nablýskané párty, kde alkohol tečie prúdom. Áno, točia sa okolo nás bohatí a vplyvní muži a stretávame množstvo celebrít. Možno preto sa o modelkách niekedy hovorí aj ako o zlatokopkách.
Je však na každej z nás, ako s týmito možnosťami naloží a či ich využije. Ja som napríklad nikdy žiadnu drogu ani nevyskúšala a párty ma vôbec nebavia. A bohatí muži? Tí ma nudia. Zrejme až príliš milujem svoju slobodu a odmietam byť iba niečím doplnkom. Ale občas si myslím, že práve tí ľudia, ktorí najviac súdia, vykrikujú a sú neprajní, by boli prví, čo by morálne poklesli, ak by sa dostali k možnostiam, ktoré máme.
Čítajte viac:
Božská, cynická a citlivá: Aké sú okolnosti záhadnej smrti Marilyn Monroe?
Bez nudy
Na modelingu sa mi páči, že to nie je stereotypná práca. Nemáme pracovný čas od do. Každý deň je iný, pestrý. Občas stresujúci, občas vyčerpávajúci, ale to k tomu patrí. A ja som kráľovnou svojho času. To je na nezaplatenie. Keď sa rozhodnem spraviť si dovolenku, nemusím sa nikomu spovedať. Je to moje slobodné rozhodnutie a jediné, o čo prichádzam, sú peniaze.
Myslím, že aj vďaka tejto slobode sa osobnostne stále rozvíjam. Modeling je totiž jedno veľké dobrodružstvo. Dobrodružstvo plné neustálych prekvapení. Nikdy dopredu neviem, čo ma čaká a kam najbližšie poletím. Stáva sa aj to, že mi booker zavolá a oznámi mi, že o tri hodiny letím na druhý koniec krajiny fotiť kampaň. A ja sa jednou rukou náhlivo balím a druhou volám taxík, aby som nezmeškala lietadlo. Ak teda máte rady vo všetkom poriadok a termíny, ktoré sú jasné minimálne dva týždne vopred, modeling ani neskúšajte. Mne však tento občasný zmätok zatiaľ vyhovuje. Za tie zážitky rozhodne stojí.
V reštauráciách neplatím
Už asi dva roky žijem a pracujem v Mexiku, konkrétne v hlavnom meste Mexiko. Táto krajina bola pre mňa asi najväčšou výzvou, pretože v prvých mesiacoch nič nenasvedčovalo tomu, že by som tu jedného dňa mohla byť spokojná a šťastná. Prišla som do hrozných podmienok, v apartmáne sa tlačilo 17 ľudí na 14 posteliach, takže prvé dni som spávala na zemi. A nie, v Mexiku nie je vždy teplo, ako som si naivne myslela, keď som si balila kufor.
Bolo to o to absurdnejšie, že doma som v tom čase mala už svoj útulný bytík a vlastné auto. A zrazu som sa opäť tlačila v malej izbietke s ďalšími piatimi modelkami a cestovala preplneným metrom. Navyše som vôbec nehovorila po španielsky. Jazyková bariéra fungovala všade. Na ulici, v práci, v taxíku, v banke. Nikde nevedeli po anglicky. Dokonca sa mi stávalo, že som prišla na kasting a keď klient zistil, že neviem po španielsky, rovno ma poslal domov.
Bola som zúfalá a pevne rozhodnutá vrátiť sa na Slovensko. Do môjho bytíku, do mojej komfortnej zóny. Medzi ľudí, ktorí hovoria mojím jazykom a rozumejú mojim vtipom. Lebo opäť tá mentalita! Mexičania majú totiž veľmi veľké ego a je až príliš jednoduché uraziť ich. A ja som predsa Slovenka, ktorá vyrástla na uštipačnom, satirickom humore. No čistá katastrofa, čo vám poviem. Nakoniec som sa zaťala, povedala som si, že nie som žiadna padavka, a tie tri mesiace, na ktoré som mala pôvodný kontrakt, nejako vydržím.
Napokon, ono takto padať na hubu je občas celkom prospešné. Aspoň človek nespyšnie. A tak som dala hlavu hore a pustila sa do boja. S bývaním, so španielčinou aj s tým, aby som vždy na rovinu nehovorila všetko tak, ako mi to práve napadne. Po troch mesiacoch som sa rozhodla pobyt si na chvíľu predĺžiť a potom už ruka osudu začala pracovať tak, že sa vždy udialo niečo, čo ma prinútilo zostať. A som tu doteraz.
Šťastná, pretože Mexiko je úžasná krajina, hoci mi chvíľu trvalo, kým som to zistila. Okrem toho sa mi tu darí pracovne, pretože Mexičania sú vzrastovo pomerne malí. Po rokoch, ako mi všade dookola vravievali, že som na modelku nízka, je to celkom príjemná zmena a satisfakcia. Mexiko je asi prvá krajina, kde na kastingoch určujú maximálnu výšku miesto minimálnej. Žije sa mi tu dobre aj preto, že domáci majú radi modelky. V Latinskej Amerike má krása totiž úplne iné postavenie ako u nás.
Krásne ženy vnímajú nadmieru pozitívne, ľudia si ich vážia a obdivujú ich. V bežnom živote sa to prejavuje napríklad tým, že nemusím platiť v reštauráciach. Majitelia sú poctení, že som sa rozhodla najesť práve u nich. A odkedy hovorím po španielsky, ľudia sú na mňa naozaj milí a príjemní. V porovnaní so Slovenskom je to veľká zmena. Lebo doma mám občas pocit, že ľudia odsudzujú modelky bez toho, aby o nich čokoľvek vedeli, a pekné ženy musia neustále dokazovať, že pekná neznamená automaticky aj hlúpa. A, samozrejme, moja cestovateľská duša v Mexiku piští od radosti tiež. Lebo krajina je tu prekrásna a mám stále čo objavovať.
Foto: archív Soni Štefkovej
Očarená
Z miest, ktoré som navštívila, ma však doteraz najviac uchvátila India. Je to jedinečná krajina. Vôňa, ľudia, atmosféra. To sa nedá opísať, to treba zažiť. V Indii mi navyše vyhovovala strava. Konečne krajina, kde ľudia na mňa nepozerali ako na mimozemšťana, keď som si vypýtala bezmäsité jedlo. Apropo, veľa ľudí rieši pri modelkách ich jedálny lístok.
Ja sama som prešla rôznymi obdobiami a najmä rôznymi zaguľateniami a dnes vám môžem povedať jediné: zaručene funguje len zdravá strava a zdravý životný štýl. Ale tiež mi chvíľu trvalo, kým som k tomu dospela. Od detstva som totiž bola vegetarián, no nemôžem povedať, že by som sa stravovala zdravo. Často som absenciu mäsa nahrádzala len zvýšeným príjmom príloh, teda sacharidov v podobe ryže, cestovín, zemiakov a chleba. Navyše som nikdy nebola prirodzene štíhla. A tak to bol občas boj.
Pred pár rokmi som sa však začala zaujímať o zdravú stravu. Nebolo to z dôvodu chudnutia, začalo ma fascinovať, aký obrovský vplyv má naše stravovanie nielen na náš život, ale aj na našu planétu. A po čase som prirodzene nabehla na vegánsku stravu, aj keď priznávam, občas zhreším. Jednoducho, keď som mala dostatok informácií, už som nechcela a nedokázala jesť tak ako predtým.
Štíhle, zdravé telo bol bonus, ktorý sa dostavil takmer okamžite. A tak sa po mnohých rokoch netrápim. Jem veľa, ale jem zdravo. Baví ma to. Nemám pocit, že sa obmedzujem, naopak, zdravá strava mi chutí a nezaťažuje ma. Modelingu vďačím za veľa. Predovšetkým však za to, že mi otvoril srdce a myseľ. Netvrdím, že cestovanie je cesta pre každého. Myslím si však, že ľudia by mali viac počúvať svoje srdce a menej sa báť. Som presvedčená, že sme sa nenarodili len preto, aby sme pracovali, stresovali a platili účty. Život vie byť krásny, treba mu to však dovoliť. Ja som mu to dovolila tým, že robím modelku.
Odvážna
Ako modelka som si vždy vyberala krajiny, ktoré ma zaujímali aj ako turistku. Nechcela som ísť do Milána, Paríža... Vravela som si, že tam môžem zájsť hocikedy a za pár eur aj sama. Mojej bookerke som tak pravidelne hlásila žiadané destinácie typu Thajsko, India, Libanon. A keďže som sa stala známou svojou dobrodružnou povahou, moji bookeri ma posielali aj do destinácií, kam sa iné modelky báli ísť.
Takto som napríklad navštívila aj Kuvajt či Irak. A poviem vám, bol to zážitok. Áno, tak trošku som sa bála, lebo opatrnosť je vždy namieste, ale taká Petržalka je v noci často nebezpečnejšia. Navyše sa o mňa vždy dobre postarali. A domáci si ma veľmi vážili a správali sa ku mne nadmieru úctivo.
Čítajte viac:
Zrod supermodeliek: Ktoré krásky sa zapísali do módnej histórie?
