V EMME pracuje od roku 2020 a na jej stránkach i na webe vám prináša lifestylové a spoločenské témy a rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Zo všetkého najviac ju baví cestovanie a vždy sa rada podelí o skvelé dovolenkové tipy a užitočné rady.

Anna Onderková

EMME o ňom porozprávala viac a chytí vás za srdce.&nbsp;
Mirka, čo je Červený stan a&nbsp;prečo si čosi také vytvorila?
S&nbsp;touto myšlienkou som sa pohrávala už asi pred tromi rokmi, keď som hľadala ideálne miesto pre ženy. Také, že keď tam vstúpi, bude mať pocit, že je v&nbsp;úplne inom svete. Že je unesená z&nbsp;reality a&nbsp;spojí si ho s&nbsp;niečím príjemným. Kde sa budú aj neznáme ženy stretávať, úprimne sa zhovárať a&nbsp;deliť sa o svoje radosti i&nbsp;trápenia. Je to priestor pre tie, ktoré potrebujú objať, ale aj pre také, ktoré chcú objatie dať. Lebo prichádzajú aj ženy, ktoré túžia svoju radosť odovzdať. Nie je to o&nbsp;tom, že sa teraz stretnú samé nešťastné ženy, ktoré sa musia vyplakať. Zatiaľ mám pocit, že je tam viac tých radostných, a tie, čo potrebujú objatie, v&nbsp;nich majú vždy silnú oporu.

Vytvorila si Červený stan možno aj z&nbsp;pocitu, že ty sama potrebuješ objať? Prípadne túžiš objatia dávať?
Keď som ja bola v&nbsp;situácii, že som potrebovala objať, pomohli mi iné ženy. A&nbsp;ja som vedela, že nie každá má takú možnosť a&nbsp;ľudí, akých som vtedy mala okolo seba ja. Aj vďaka nim som vtedy vedela ľahšie zvládať moje smútky. Nebolo to tak, že zrazu idem niekoho zachraňovať. Len som chcela vytvoriť priestor, kde sa ženy môžu stretnúť a&nbsp;odovzdať si to, čo si odovzdať majú.
Čiže ide o&nbsp;reálny stan? Miesto, kde si sadneš a&nbsp;kde môžeš tráviť čas?
Áno. Úplnou náhodou som sa dostala minulú jeseň k&nbsp;mongolskej jurte,&nbsp;kde sme sa začali stretávať. Moje baby v Červenom stane učím, aby počúvali svoju intuíciu. Ja som v&nbsp;tomto móde už niekoľko rokov, a keď mi niečo napadne, tak sa prestanem samej seba pýtať „prečo“, ale rovno to robím. A&nbsp;tak mi raz z&nbsp;ničoho nič napadlo zatelefonovať kamoške Markéte, s&nbsp;ktorou sme sa nevideli asi tri roky. Keď som jej zavolala, či sa môžeme stretnúť, povedala mi, že večer ide ku kamarátke na záhradu a že sa môžem pridať. Keď som vošla do záhrady, zbadala pred sebou tú jurtu a nazrela do nej, hneď to zo mňa vyletelo. Že tu chcem robiť moje Červené stany. A&nbsp;odvtedy sa tam stretávame.
Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

S&nbsp;kým sa tam stretávaš?
Hneď v&nbsp;ten večer som si povedala, že začnem už počas najbližšieho splnu. Mal byť o&nbsp;dva dni. Iba som to tak rozhodila medzi kamošky, spomenula som to pár ženám v&nbsp;mojom okolí a&nbsp;ony fakt prišli. Vždy to bolo veľmi srdečné a&nbsp;vždy sa tam stretla úplne iná skupina ľudí. Najviac nás tam bolo asi 18 a celé to vzniklo veľmi spontánne.
Odkiaľ pochádza myšlienka Červeného stanu a&nbsp;prečo si zvolila práve tento názov?
Je to podľa jedného rovnomenného biblického filmu. Má dva diely a odporúčam všetkým ženám, aby si ho pozreli. Je to krásny príbeh, kde sú síce najmä mužské biblické postavy, ale príbeh sa deje ženám, o&nbsp;ktorých sa veľmi málo hovorí. Títo ľudia kedysi putovali po púšťach a&nbsp;žili v stanových táboroch. A&nbsp;ženy, aj keď bývali normálne s&nbsp;mužmi a&nbsp;deťmi, mali vždy postavený jeden červený stan určený iba pre ne. Tam si rozprávali príbehy o&nbsp;svojich predkoch, odovzdávali si vedomosti, znalosti o&nbsp;bylinkárstve. Chodili do stanu rodiť, menštruovať, oddychovať. Cez spln sa tam stretávali, smiali sa, hovorili si svoje radosti a trápenia. Bolo to pre tie ženy absolútne bezpečné miesto.

Keď sa tak nad tým zamyslím, podobné ženské spoločenstvá si vytvárali aj naše staré a&nbsp;prastaré mamy. Napríklad na známych páračkách...
Presne tak. Organizovali si páračky peria, štrikovali spolu, stretávali sa. Za ženské minispoločenstvo alebo Červený ministan sa dá považovať aj to, keď sa baby stretnú na káve. Lebo sa rozprávajú a&nbsp;odovzdávajú si ženskú energiu, ktorú potrebujú. Jasné, že sa potrebujú občas baviť aj o&nbsp;témach ako nechty či nová kabelka, je to úplne v&nbsp;poriadku. U&nbsp;nás v&nbsp;Červenom stane však ideme viac do hĺbky a&nbsp;často preberáme veci, o&nbsp;ktorých nevedia ani ich najlepšie kamarátky. Hoci sa tam ženy väčšinou vidia prvýkrát, panuje tam bezpečie a&nbsp;dôvera. To je na tom mieste magické.
Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Okrem rozprávania v stane robíte aj zaujímavé rituály, ktoré sa spájajú s&nbsp;fázami Mesiaca.
Snažíme sa stretávať vždy počas splnu a&nbsp;novu. Spln Mesiaca funguje tak, že zosilňuje všetky naše emócie a&nbsp;všetko, čo sa nám deje alebo nás trápi. Keď si šťastná, aj počas splnu budeš šťastnejšia, ak sa cítiš smutná, smútok sa ešte zvýrazní. Keď máš pocit, že máš niečo vyriešené, ale nemáš, spln to vytiahne na povrch a&nbsp;zrazu len pozeráš, kde sa to v tebe vzalo. Aj ľudské vlastnosti sú vtedy vyšpičkované. Keď je niekto žiarlivý, počas splnu je ešte žiarlivejší. Ak si to žena zvýrazní a uvedomí, napíše si na papierik, čo by na sebe v najbližšom období chcela zmeniť a vylepšiť. A&nbsp;tieto papieriky potom hodíme do vatry, ktorú si založíme.

Pomáha to?
Poznanie svojej sebahodnoty a&nbsp;sebaláska je aj o&nbsp;tom, že vieš, kde máš svoje rezervy. Ako by si mohla byť lepším človekom vo vzťahu k&nbsp;sebe, k&nbsp;partnerovi, k&nbsp;deťom, ku kolegom. Nejde ani tak o&nbsp;to, že to hodíš do ohňa, spáliš a&nbsp;už to neexistuje, ale že si to pripomenieš. A&nbsp;každý mesiac pri splne si uvedomíš, či si na tom zamakala dostatočne. Napríklad ja pálim už dva roky svoju prokrastináciu. Ale&nbsp;pozor, nepíšeme tam mená ľudí, ktorí nám v&nbsp;živote spôsobujú trápenia. Ide o&nbsp;nás a&nbsp;naše vlastnosti.
Nemajú ľudia pri rituáloch trochu predsudky?
Ľudia sa boja slova rituál, lenže už aj to, keď ideš do kostola, keď blahoželáš niekomu k&nbsp;narodeninám, sfukuješ sviečky na torte, sú rituály. Problém je, že sme si z&nbsp;generácie na generáciu odovzdávali obavy z&nbsp;toho byť iná, vytŕčať z&nbsp;davu, robiť si veci podľa seba. V &nbsp;období, keď sa upaľovali čarodejnice, sa smrťou trestala akákoľvek odlišnosť. A&nbsp;chtiac-nechtiac v&nbsp;nás táto „spomienka“ zostala a&nbsp;nevedome sa presúva na ďalšie pokolenia. Myslím si, že nastal čas s&nbsp;tým skončiť a&nbsp;neposúvať to ďalej. Aby sme všetky mohli žiť slobodnejšie nielen v sebe, ale aj voči okoliu.

A&nbsp;dať si trebárs dredy v&nbsp;tridsiatich šiestich rokoch ako ty...
Presne tak, a nemať pocit, že sa to nehodí, lebo veď čo na to povie okolie? Rituály sú všade naokolo, trebárs športovci ich robia často a spoločnosť to berie prirodzene. Aj kňazov v&nbsp;sutanách s&nbsp;kadidlom v&nbsp;ruke berieme za samozrejmosť, ale ak si žena vezme dymiace santalové drevo, ktorým si čistí dom, tak je pre ostatných divná. A prečo? Možno to máme všetci v&nbsp;sebe nevedome zakódované a&nbsp;„bojíme“ sa, že ju za to „upália“. Rituálov sa&nbsp;vôbec netreba báť. Každý by si mal vytvoriť svoje vlastné, aby sa cítil fajn.
Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Máte aj počas novu nejaký zaujímavý rituál?
Nov je ideálny na púšťanie a odpúšťanie. Začína ním nový mesiac, je to nový začiatok. Vtedy je čas uvedomiť si, čo už nepotrebuješ, a nechať to za sebou. Vykročiť ďalej. Vtedy ženám hovorím, aby priniesli to, čo im už v&nbsp;živote neslúži, brzdí ich a&nbsp;zraňuje. Nech sa s tým vedome rozlúčia, nechajú za sebou. A baby nosia kadečo. Rôzne symbolické putá, ktoré ich držia v&nbsp;minulosti a chcú sa od nej odstrihnúť. Tieto veci potom hodíme do ohňa so slovami „púšťam zo života a&nbsp;ďakujem“. Často je to veľká zábava.
Si senzitívna na nov a&nbsp;spln? Veľa ľudí sa totiž už dopredu bojí, že sa pri splne dobre nevyspia...
Ľudia si myslia, že keď je niekto senzitívny na nov a&nbsp;spln, tak je viac duchovnejší. Ale ja mám, paradoxne, pocit, že čím si vyrovnanejšia, tým menej ťa to rozhádže. Čím viac máš nejakých boliestok alebo niečo v&nbsp;sebe potláčaš, tým viac to potrebuje spln alebo iná fáza Mesiaca prehĺbiť a&nbsp;ukázať. Aj ja niekedy vtedy horšie spím, no vždy to súvisí s obdobím, aké prežívam. Keď som rozhádzanejšia, určite to na mňa vplýva viac.

Aké máš teraz obdobie?
Už asi polroka riešim najzávažnejšiu vec v&nbsp;mojom živote, akú som kedy riešila. Napriek tomu ju dokážem odfiltrovať a&nbsp;nenechať sa ňou zlomiť. Skrátka, neovplyvňuje to môj život, čo je pre mňa nová skúsenosť. Lebo väčšinou to je tak, že keď človek rieši čosi vážne, ostatní majú pocit, že musí prežívať hrozné obdobie. Lenže keď získaš nadhľad, uvedomíš si problém, a keď ho potrebuješ riešiť, tak sa doň ponoríš. Keď nepotrebuješ, tak si ho odložíš akoby na poličku a&nbsp;funguješ, akoby sa nič nedialo. Je fajn, keď sa človek vyplače, vyzúri, vykričí, ale nesmie sa v&nbsp;tom začať utápať. Je rozdiel dať voľný priechod emóciám a utápať sa v&nbsp;nich. Vtedy je dobré oprieť sa o&nbsp;toho svojho vnútorného racionálneho chlapa, ktorého má každá žena v&nbsp;sebe.
Mirka, ty si však tento svoj Červený stan presunula po čase aj do online priestoru. Ako fungujete na internete?
Keď minulú jeseň prišiel lockdown, museli sme sa prestať stretávať. Bolo mi to veľmi ľúto, tak som sa rozhodla urobiť ho v&nbsp;online priestore. A&nbsp;tam to zrazu začalo rásť. Ženy si medzi sebou posúvali, že také „miesto“ existuje, a&nbsp;pridávali sa k&nbsp;nám. Je to súkromná uzatvorená skupina, ja osobne tam schvaľujem členky. Nie sú tam žiadne iné podmienky, len to musia byť reálne osoby. Chcem, aby sa tam ženy cítili bezpečne. A&nbsp;myslím si, že sa mi to veľmi darí, lebo v&nbsp;období internetovej šikany tam žiadne takéto negatívne správy ani osoby nemáme. Ani počas živých vstupov, ktoré robievam.
Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

O&nbsp;čo sú tie tvoje živé vstupy?
Bavíme sa o rôznych témach, niekedy sú naozaj až veľmi intímne. Priamo spolu komunikujeme, baby mi píšu, zapájajú sa do debaty. Dokonca sa už medzi sebou poznajú a&nbsp;komunikujú spolu. Je to veľmi interaktívne a krásne prepojené. Keď bol lockdown a&nbsp;nikam sa nechodilo, bola to pre nás všetky doslova udalosť. Vždy som sa na ten živý prenos nahodila, dala som si červené šaty, náušnice, nalíčila som sa. Baby takisto. Teraz som online trochu menej, keďže opäť organizujem Červené stany už aj naživo.

Aké ženy do tvojho Červeného stanu prichádzajú?
Mám tam sedemnásťročné slečny aj ženy po päťdesiatke. Mnohé staršie dámy si založili Instagram len kvôli Červenému stanu, lebo dcéra im to odporučila. A&nbsp;párkrát už do reálneho Červeného stanu prišla mama s&nbsp;dcérou spoločne. Je medzi nami aj vedľa mladých dvadsiatničiek a som hotová z&nbsp;toho, ako už chápu tie svoje vzorce, ktoré musia riešiť. Lebo ja v&nbsp;ich veku som nemala poňatia o&nbsp;veciach, o ktorých rozprávajú. Ak ide o povolania, je to taká „všehochuť“, od právničiek, sudkýň, manažérok, študentiek. Aj preto vravím, že môj svet, v&nbsp;ktorom sa pohybujem, je plný úžasných, sebavedomých a vedomých žien. Takých, ktoré poznajú aj svoje slabé stránky. Pomenovali svoje problémy a&nbsp;veci, ktoré potrebujú riešiť, a&nbsp;vedia, že to ženské spoločenstvo je také silné a&nbsp;liečivé, že ho začali vyhľadávať.
Hoci je Červený stan zložený z žien rôzneho veku, z&nbsp;rôznych prostredí a&nbsp;profesií, niečo vás zjavne silno spája...
Keď sa tak medzi sebou bavíme, väčšina z&nbsp;nás sa prizná, a&nbsp;ja sa k tomu tiež priznávam, že vyrastali ako chalani. Boli v&nbsp;chalanskej partii, všetko dievčenské považovali za slabošské a&nbsp;nemali rady ženské kolektívy, lebo ich považovali za povrchné. Mnohé začali až v&nbsp;istom veku vyhľadávať takéto spoločenstvo a&nbsp;učia sa dôverovať ženám. Čo je veľmi fajn. Lebo keď ženy pochopia, že by sme naozaj mali držať spolu, bude to úplne úžasné.

&nbsp;
Nemali by mať podľa teba aj muži takéto stany? Možno nie červené, ale trebárs modré?
Určite áno a&nbsp;myslím si, že sa to už aj deje. Muži by mali mať iniciačné rituály pri prechode z&nbsp;chlapčenstva do mužskosti. Aby si chlapec v&nbsp;istom momente uvedomil, že už nie je chlapcom, ale mužom. Lebo je veľmi veľa tridsiatnikov aj štyridsiatnikov, ktorí sú ešte stále takí chlapci. Nikde nezažili ten bod, keď ich dospelí muži prijali medzi seba a&nbsp;ukázali im, čo je to byť mužom. Tak ako existujú rituály pre dievčatá, ktoré majú prvú menštruáciu a&nbsp;dostanú sa akoby do spoločenstva žien, ktoré im odovzdajú svoje vedomosti. Ale aby som nekrivdila mužom, medzi ženami je tiež stále veľa takých, ktoré sa aj v dospelosti správajú ako dievčatká.
Keď už sme pri mužoch... Nemala si od nich požiadavky, že by tiež chceli patriť do Červeného stanu?
Jasné, že chcú. Prijala som tam len jedného jediného muža, ktorý sa venuje podobným spôsobom mužom a mužským kruhom. A&nbsp;s&nbsp;ním niekedy robím aj živé vstupy.
Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Aké máš do budúcna ciele či plány s&nbsp;týmto Červeným stanom?
Žiadne konkrétne nemám, nechávam to plynúť. Ale páčilo by sa mi, keby ich bolo po celom Slovensku čo najviac tak. A&nbsp;každá žena, ktorá má pocit, že by vedela niečo také zorganizovať, nech to vo svojom okolí urobí. Ja stále chodím do tej istej jurty, ktorú som našla na začiatku. Aj mňa to vždy ťahalo k&nbsp;spoznávaniu ľudského myslenia, k analyzovaniu toho, ako sa správame. Mám vyštudovanú sociológiu, od septembra idem študovať psychológiu, mám za sebou štúdium pre duly a stále ma to volá týmto smerom. Chcem sa venovať ženám.&nbsp;Raz vytvorím svoje centrum, vlastnú jurtu, kde budú chodiť oddychovať. Pozor, žiadna liečebňa ani nič také. Lebo ľudia si myslia, že tieto stretnutia sú pre ženy, ktoré sú nejakým spôsobom rozbité či zúfalé. Nie je to tak.

Pre aké typy sú takéto stretnutia vhodné?
Pre všetky, ktoré v&nbsp;sebe objavujú potlačenú ženskosť, svoje zranenia, ktoré potrebujú preliečiť. Lebo každá jedna zranená žena, ktorú by okolie nazvalo zrútenou, rozbitou či zúfalou a&nbsp;rozhodne sa so svojou situáciou niečo urobiť, nechať všetko staré a nepotrebné za sebou a&nbsp;vykročiť, hoci nevie kam, je pre mňa tá najkrajšia a&nbsp;najsilnejšia vo vesmíre. A&nbsp;má v&nbsp;sebe viac odhodlanosti a&nbsp;sily ako navonok sebavedomá žena, ktorá v&nbsp;sebe všetky boliestky potláča.