Keď sme vás naposledy fotili pre EMMU v roku 2012, vaše deti boli ešte malé a bývali ste práve na juhu Francúzska. Odvtedy sa vo vašom živote toho dosť zmenilo, presťahovali ste[ST1]  sa do Turecka aj sa pred štyrmi rokmi vydali, takže začnem obyčajnou otázkou. Ako sa momentálne máte?

Máme sa dobre, ale tak, ako to chodí aj v iných rodinách, človek mieni a Pán Boh mení. Vlani sme sa všetci vrátili do Česka a veľmi sme sa z toho tešili. Dcéra Mína aj mladší syn Aiden začali v Prahe chodiť do medzinárodnej školy, starší Tobiáš sa dostal na univerzitu UCL v Londýne, kde študuje archeológiu. Všetko tak plynulo a zapadalo do seba, lenže na jar sa situácia radikálne zmenila. Prišiel covid, spolu s ním núdzový stav, ktorý nás zastihol v Turecku, kde sme pôvodne chceli stráviť len jarné prázdniny. Nakoniec sme tam zostali do konca leta a s nádejou sme sa v septembri vrátili do Prahy. Späť do školy aj do práce. Lenže situácia je opäť taká, aké je, čiže sme zase v Turecku. Našťastie, všetci spolu a zdraví. To je najdôležitejšie.

Ako modelka ste síce stále veľa cestovali, potom ste sa usadili v Monaku, trávili ste veľa času v Turecku, odkiaľ pochádza váš manžel. Prečo ste sa chceli vrátiť do Prahy, chýbalo vám rodné Česko?

Turecko pre nás bola skôr prázdninová destinácia, Monako zase len prechodná. Môj manžel vždy vedel, že Praha a môj domov mi chýbajú, presne tak ako rodina aj práca v nadácii. Juh Francúzska sme si užili, kým boli deti malé, a prišiel čas posnúť sa. Ku koreňom aj k novým zážitkom.

Ako dnes vyzerá bežný deň Terezy Maxovej? Deti stále chodia do školy, okrem toho sa s manželom staráte o váš hotelový rezort, na diaľku vediete aj nadáciu. Alebo je to len skvelé plánovanie?

Mám šťastie, že mám veľkú pomoc v domácnosti aj od členov rodiny. V nadácii je tiež skvelý tím, s ktorým som v dennom kontakte. Deti sú už samostatnejšie a ja som navyše rodená Panna. Mám akési vrodené dispozície na vlastnú disciplínu aj na to, ako si nastaviť systém, aby všetko klapalo.

Vaše meno sa spája s prvou érou úspešných českých dievčat, ktoré prerazili v modelingu. Veľký svet vás síce určite očaril, ale nemali ste chvíľky, keď ste s tým chceli seknúť? Lebo nekonečné obchádzanie kastingov, kde dokonca riešili váš nos, to na sebavedomí nikomu nepridá…

Začiatky boli fakt ťažké. Mala som osemnásť, odchádzala som sama, bez peňazí, nevedela som jazyk. Bola som doslova hodená do vody, v štýle plávaj alebo to vzdaj. Na jednej strane som videla úžasné veci, ktoré sme doma nemali. Už len obyčajné mandarínky či banány v každom ročnom období, to bol v časoch môjho dospievania nedostatkový tovar, na ktorý sa stáli fronty. Napriek tomu som si to v Paríži nemohla kúpiť. Prvé týždne som žila na vode a na bagetách, ktoré som si ani nevedela vypýtať. Cítila som sa veľmi osamelá, zavolať domov bolo drahé, a tak som len písala listy. Ale tie boli skôr optimistické a plné nadšenia z nových vecí, nechcela som písať pravdu, aby si naši nerobili starosti. A kastingy? To bola kapitola sama osebe.

Prečo?

Dokonca aj moja agentúra komentovala, koľko vážim a aký mám nos, ale, našťastie, nechala som to tak. Vedela som, že sa vždy môžem vrátiť domov. Dokončiť právo, ktoré som diaľkovo začala študovať. Po ťažkých začiatkoch som agentúru zmenila a konečne začala prichádzať práca. Za to, že som to vtedy nezabalila, asi môže moja povaha. A ešte disciplína. Mala som ju v sebe, lebo som chodila na športovú školu, kde vládol pevný režim a prísne pravidlá. To mi pomohlo, inak neviem, neviem, či by som to vo svojich modelingových začiatkoch zvládla.

Ženy, ktoré živí ich vzhľad, sú k sebe často kritické, najmä keď každý ich výzor hodnotí. Ako to máte nastavené vy? Aj si pri pohľade do zrkadla dokážete povedať – dnes je to celkom dobré? Alebo ste sa už za tie roky v brandži naučili mať sa rada a páčiť sa sama sebe?

Krása je veľmi abstraktná a subjektívna. Čo oči, to iný pohľad. Je to o tom, ako sa žena cíti, či je spokojná, naplnená a či má rada sama seba. To všetko sa odráža v pocite, ako sa vníma. Dôležité je urobiť zo svojich nedostatkov prednosť. A zbytočne nepodliehať diktátom módneho biznisu, lebo to nemá zmysel. Aj sama poznám veľa krásnych žien, ktoré tak túžia po dokonalosti, že si tým spôsobujú bolesť a len si ubližujú.

Tento rok vaša kamarátka a kolegyňa Daniela Peštová oslávila päťde siatku, vás to čaká o rok. Je to pre vás naozaj len číslo alebo tému starnutia už trošku v sebe riešite?

Chcela by som starnúť s eleganciou a gráciou, presne ako moja maminka. Ak budem v sedemdesiatke vyzerať tak úžasne ako ona, beriem to všetkými desiatimi. Takže sa spolieham na gény a pravidelne sa večer modlím.

Pri pohľade na vás si však mnohé ženy, vrátane mňa, hovoria – ako je možné, že tá Tereza stále tak super vyzerá? Ako to robí?

Čo vám budem hovoriť, je za tým kopa driny a odriekania. Ale naučila som jesť striedmo a veľa sa hýbem. Každý deň.

A teraz si predstavte, že máte deň voľna, čosi ako dovolenku len pre seba, ako to využijete? Dokážete vôbec leňošiť a nič nerobiť?

Musím sa priznať, že som sa to musela naučiť. Len tak sedieť, na nič nemyslieť a odychovať, to veľmi nie je pre mňa. Veď keď sa pozrieme naokolo, vidíme, koľko ľudí rieši, aký detox tela alebo organizmu si vyberú, ale už nerozmýšľajú nad tým, či ten detox doprajú aj svojej hlave a mysli. Lenže každý potrebuje takto vypnúť, nech si aj mozog oddýchne a trošku sa zregeneruje. Žijeme v uponáhľanej dobe, ale treba sa to naučiť.

Pre veľa žien ste ikonou vy, kto je ňou pre vás? Máte nejaké vzory, na ktoré ste sa chceli podobať?

Ani nie. Dokonca ani dieťa som žiadne ikony či vzory nemala. Obdivujem skôr obyčajných ľudí, ktorí každý deň bojujú o svoje miesto pod slnkom a zvládajú kopu ťažkých situácií. A ešte sa pri tom dokážu usmievať. A je jedno, či sú to ženy alebo muži. Jedným z nich bol aj môj dedko. Ten sa na všetkom, čo prežil, a nebolo toho málo, snažil nájsť niečo dobré. Stále nám hovorieval – kde sa tak ponáhľate? Veď zmyslom života je život sám. Vedel si ho vychutnať v každom momente. V obyčajnej prechádzke po parku, ktorý voňal po daždi, aj vo chvíľach, ktoré trávil s vnúčatami. A bolo nás teda požehnane.

Spolu s manželom Burakom ste vytvorili v Turecku rezort Kaplankaya, ktorý funguje na princípe súladu s prírodou, v duchu zero waste. Prečo práve takýto biznis?

Pre mňa aj pre manžela je to skôr srdcová záležitosť a poslanie než podnikateľský projekt. Kaplankayu si pamätám ešte v časoch, keď tu nebolo nič, len divá príroda, more a pláže. S deťmi aj s mojou maminkou sme sem celé roky chodievali a prespávali v malom montovanom domčeku bez elektriny, kde bola len kancelária a byt. Ten domček sme prezývali White House a strávili sme tam tie najkrajšie prázdniny. Založili sme si vedľa záhradku, Tobiáš sa učil chytať ryby a čas pekne plynul. Veľa sme sa rozprávali, objavovali okolie, neďaleké dediny, olivové háje, ktoré sú tu na každom kroku, aj všetky tie malé či väčšie pláže. Boli to nádherné časy na samote pri mori a dodnes na ne spomínam.

Ale Kaplankaya, ktorá leží asi 80 kilometrov od Bodrumu, už vyzerá trošku inak...

Áno, dnes tu stojí hotelový rezort Six Senses, ktorý sme vytvorili v udržateľnom duchu. Tak, aby sa využil potenciál krajiny. Je to miesto, kde sa dá stráviť dovolenka, ale aj celý život. Chceli sme, aby tu človek bol v kontakte s prírodu, ale mal aj svoje pohodlie, ktoré nezaťaží životné prostredie. Je to odvážny projekt, ale nie je to ani tak o stavbe, skôr o ľuďoch, o hodnotách a o vízii pre budúcnosť.

Vaša medzinárodná rodina žila na viacerých miestach a nasiakla rôznymi zvyklosťami. Nerobí vám ten babylon jazykov problém alebo je to pre všetkých prirodzené, že sa u vás mieša čeština, angličtina, turečtina či francúzština?

Medzinárodné rodiny, kde sa stretáva niekoľko jazykov a kultúr, to majú v mnohom podobné. Naše deti vyrastajú kozmopolitne, presne ako môj manžel, ktorý pochádza z diplomatickej rodiny a žil odmalička v rôznych krajinách. A tak ako on, ani naše deti nemajú žiadny problém prispôsobiť sa novému prostrediu. Tobík si veľmi rýchlo zvykol ma internátnej škole, Mína aj Aiden hovoria niekoľkými jazkymi a prechod z Monaka do Česka či Turecka hravo zvládajú. Sama som síce vyrastala v jednej kultúre, ale aj to má svoje pozitívne stránky. Snažím sa, aby deti poznali české aj turecké tradície, aby vedeli, kam patria, kde majú korene. Ja z tých svojich čerpám dodnes.

Váš najstarší syn Tobias tak trošku pričuchol k modelingu, ako ste reagovali, keď vám povedal, že to ide skúsiť pred objektívom? A nechal si od vás poradiť?

Tu je každá rada drahá, ja ho skôr nútim, aby si udržiaval poriadok a venoval sa škole. Pred objektívom mu to ide až príliš dobre a moje rady ani nepotrebuje. Aj nedávno sme spolu fotili a bolo celkom vtipné sledovať, ako dokráčal na pľac s tou svojou nedbalou eleganciou. Ani sa nemusel snažiť a všetky zábery vyšli. Lenže po chvíli bol z toho unavený a myslím, že sa radšej vrátil ku skriptám.

Tobias so slávnou mamou, modelkou Terezou Maxovou
Zdroj: Instagram

Ako ste zvládali to, že syn je už samostatný a odišiel z domu? Lebo to je pre každú mamu ťažká skúška...

Ten pocit prázdneho hniezda sa ťažko opisuje, zažila som ho už vtedy, keď Tobík odišiel do internátnej školy. Veľa toho nenahovorí a keď je doma, ani o ňom neviem. No keď odišiel študovať do Londýna, všetkým chýbal a aj jemu bolo smutno. Preto sme si „vďaka“ covidu užívali, že sme mohli byť spolu. Ako rodina. Ja verím, že deti sa rodia s krídlami a rodičia si musia dávať pozor, aby im ich neustrihli. Nechali ich lietať.

Vy ste aj adoptívnou mamou tisícok detí, ktorým ste pomohli vďaka vlastnej nadácii. Založili ste ju už veľmi mladá, vo veku, keď dievčatá riešia skôr seba než pomoc ostatným. Prečo práve charita a prečo pre deti?

Vždy som mala pocit, že mám okolo seba kopu pozornosti aj lásky a zdalo sa mi fér rozdeliť sa o ňu s tými, ktorí toľko šťastia nemajú. V roku 1996 som navštívila dojčenský ústav v Prahe, aby som zistila, ako sa im dá pomôcť. Na tú návštevu nikdy nezabudnem. To ticho, to sterilné prostredie, nemohla som odtiaľ len tak odísť. Zmieriť sa s tým, že takto to jednoducho funguje. Preto som založila nadáciu pre deti bez domova. Majú pred sebou celý život, ale sú trestané za nezodpovednosť rodičov. Keď z ústavu odídu, majú problém postaviť sa na vlastné nohy. Nadácia funguje už 23 rokov a pomáha nielen deťom v ústavnej starostlivosti, ale aj v náhradných rodinách. Nezabúdame ani na mamy samoživiteľky alebo ženy v azylových domoch. Každú žiadosť berieme vážne, nie je pre nás len papierom, ktorý skončí v šanóne. Chceli by sme týmto príbehom dopísať šťastné konce.

Máte čas a energiu sledovať ich osudy aj po rokoch?

S mnohými deťmi, ktoré sú dnes už dospelé, sme stále v kontakte. Napríklad Bohunka. Mama troch detí, ktorú sme podporovali na konzervatóriu, mi prišla zaspievať na svadbu. Nedávno mi s celou rodinou zaspievala pesničku a poslala video, to ma vážne dostalo. Alebo Pepa, ktorého sme po škole zamestnali v nadácii. Keď doštuduje študent, ktorého podporil náš fond pre vysokoškolákov, idem aj na promóciu. Verím, že sme za tie roky mnohým deťom zmenili život k lepšiemu. Keď sa s nimi stretnem, je to pre mňa tá najkrajšia odmena. Že to, čo robím, má zmysel.

Ale určite máte aj horšie obdobia, keď sa niečo nedarí, nakopia sa problémy, príde splín. Čo vás vtedy nakopne?

Zo všetkých splínov či „prúšvihov“ človeka vždy dostane humor a jeho najbližší. Inokedy meditácia, dýchanie alebo pohár vína a dobrý film.

V jednom rozhovore ste raz povedali, že nikto nemôže byť šťastný nonstop, že tie pocity a fázy, keď sme raz dole a raz hore, sú úplne normálne. Takže v čom to šťastie nachádzate vy?

Pocit šťastia sa vekom mení. A len blázon je šťastný 24 hodín denne. Mňa trebárs dnes potešilo, že som si mohla pospať o hodinku dlhšie a prebudila ma prenikavá vôňa tureckej kávy.