Vyjde na terasu. Pod pazuchou kniha, v ruke pohár, voľnou rukou opatrne za sebou zatvorí dvere, zasvieti svetlo a usadí sa do síce malého, ale pohodlného ratanového kresielka.
Do lona si položí knihu, na stolík pohár a nohy vyloží na podnožku, ktorá ladí s kreslom. Pridrží záložku a otvorí na strane, kde skončila včera. Chýbajú jej ešte asi štyri kapitoly. Pomaly otáča stránky, príliš pomaly. Nedokáže vnímať pocity hrdinky, jej vlastné ich celkom prehlušujú. Pritom netrpezlivo čakala na jej vydanie, autorka ju avizovala už pol roka vopred a keď sa konečne dočkala, nevie sa dostať na koniec. Útla knižočka, niečo vyše dvesto strán. Boli časy, keď by ju dala za jedno dopoludnia. Mysľou sa vráti v čase o pätnásť rokov dozadu. Má štrnásť, možno pätnásť, malý byt na šiestom poschodí je domovom pre ňu a jej stále smutnú a osamelú mamu. „Vieš moja, kto už k sebe pustí rozvedenú ženskú s malým deckom? Boja sa, že im odvediem ich chlapov. Ani jedného z nich by som nechcela. Ani keby boli poslední svojho druhu”. Vtedy nerozumela ich strachu, teraz už áno. Keď sa rozviedla jej blízka kamarátka, ani ona sa netrhala o spoločné víkendy. Stačilo, že prišla občas na víno. Chodila zásadne, keď boli doma obaja. Po dvoch pohárikoch sa na neho lepila a on sa ani nesnažil brániť. Vlastne sa nebránil vôbec. Zrušila teda aj spoločné posedenia pri víne. Už by to nerobila. Čo sa má stať, sa stane. Stalo sa. Minulý týždeň mali svadbu. Bývalý a tá jej kamoška.
pokračovanie na ďalšej strane
