Dnes ma čaká veľký deň. Idú ma povýšiť. A ja konečne zmením svoju vizitku na dverách. Riaditeľka online divízie, to znie dobre, však? Šéf zvolal špeciálnu poradu na desiatu, no ja som okolo jeho kancelárie lietala v desaťcentimetrových opätkoch už od deviatej pre prípad, že by niečo potreboval. Ženské zbrane sú základom úspechu, toto pravidlo je nesmrteľné. Ale to dobre vedela aj zákerná Simona, ktorá mi píli nervy a znepríjemňuje život v práci už poriadne dlho. Že prebrala manžela našej kolegyni, radšej nebudem pripomínať, tá žena nemá chrbtovú kosť. Tak ako bola Zuzaninou sokyňou vo vzťahu, mne bola silnou súperkou v práci. A nie, nie je lepšia, len používa zákerné zbrane.

Ženské zbrane sú základom úspechu, toto pravidlo je nesmrteľné.
Zdroj: Shutterstock


„Myslíš si, že to máš vyhraté, čo?“ hodila mi uštipačnú poznámku, keď prechádzala okolo. Ako môže byť v jednej žene toľko hnevu? Vrelo to vo mne, aj nervozita robila svoje, ruky sa mi začali potiť a nohy prestali poslúchať. Normálne ma zneistila, beštia. Čakala som, že budem kráčať vzpriamene a sebaisto, lenže Simonin jedovatý dych som cítila na svojich pleciach. Šéf dnes nebol vo svojej koži, stále si škriabal bradu a sem-tam si zahryzol do pery. Predsa som mu dnes dala priniesť jeho obľúbené mafiny s čučoriedkami a horkou čokoládovou polevou, ten nadbytočný cukor mu mal nastaviť náladu! A možno aj niečo iné...
„Všetci viete, že dnešná porada je o tom, aby som vám predstavil riaditeľa našej novej divízie,“ neisto pozeral do notesu a stále sa vyhýbal očnému kontaktu.
„Som rád, že máme v tíme schopných a šikovných zamestnancov, vďaka ktorým rastieme a posúvame sa ďalej.“ Prečo chodí okolo horúcej kaše? Načo toľko trepe? Pomyslela som si a čakala, kedy povie moje meno.

„Novou riaditeľkou sa stáva Simona. Gratulujem!“ vysypal zo seba konečne. Nieee! To čo má znamenať? Ako? Prečo? Tá mrcha zase skórovala. Aká nespravodlivosť. Naliala som do seba pohár vody a pár minút prechýchavala ten nôž, ktorý mi šéf práve zapichol do chrbta.

„Som rád, že máme v tíme schopných a šikovných zamestnancov, vďaka ktorým rastieme a posúvame sa ďalej.“
Zdroj: Profimedia

 

Po oslnivých úsmevoch Simony, ktorej sa na ruke zaligotal prsteň od Zuzaninho bývalého o čosi viac, po neutíchajúcich falošných gratuláciách kolegov, ktorí ju neznášali rovnako ako ja, som spozorovala, že sa niekto dobýja do zasadačky. Šéf rukami naznačil, že sa máme upokojiť, a do miestnosti vstúpil muž. Už som ho niekde videla. Uprene som pozorovala tie pevné plecia, jeho žiarivé biele zuby aj smaragdové oči.
„Odkiaľ ho poznám?“ rozmýšľala som a aspoň na chvíľu som zabudla na ten podraz, ktorý mi uštedril šéf. Vlasy uhladené dozadu, ale nie tak prvoplánovo, ako to robí polovica plejbojov tohto mesta, porcelánová pleť, akoby len teraz zliezol z maminho prsníka, a ruky, tie obrovské ruky, ach!
„Predstavujem vám aj nového obchodného riaditeľa, ktorý k nám prichádza z našej sesterskej spoločnosti v Španielsku,“ vysúkal zo seba šéf, keď predstavoval Patrika. Dnes je deň prekvapení, či čo? Ten muž sa poobzeral po kancelárii a pohľadom zakotvil pri mne. Skenoval ma hore-dole, presne som vedela, kde jeho oči zastali dlhšie. Tie letné šaty dnes možno predsa len urobia svoju prácu. Konferenčnú miestnosť nestačila vychladiť ani klíma, tridsať stupňov v kombinácii s mojím vnútorným rozpálením boli cítiť. Kvapky potu, ktoré mi práve stekali po prsiach, sa páčili aj jemu. Tie neslušné myšlienky mu sršali priamo z očí. Podišiel ku mne, nežne mi stisol ruku a uprene pozrel do očí.
„Konečne vás spoznávam, slečna...“
„Malinovská.“

„A konečne sa nemusíme stretávať len v kaviarni,“ žmurkol na mňa. Chvíľu mi trvalo, kým som to pochopila. Áno, to je on. Ten pekný chlap, z ktorého srší testosterón a ktorého už mesiac stretávam v kaviarni o dve ulice ďalej.
„To ste vy? Nespoznala som vás v tom obleku, ospravedlňujem sa.“
„Za to ja vás mám prečítanú dokonale,“ nahol sa ku mne a okamžite mi po tele prebehli zimomriavky.

Pokračovanie poviedky na ďalšej strane.