Prvý raz som si krásu historických budov uvedomila niekedy na základnej škole. Matematikárka poslala mňa, dievča z Petržalky, na vedomostnú súťaž do centra mesta. Tridsať minút autobusom a odrazu sa predo mnou ukázalo Gymnázium Grösslingova. Tá budova zo začiatku devätnásteho storočia má secesné krivky, farebnú ornamentálnu fasádu a namiesto sklenených dverí do nej vchádzali študenti cez masívny drevený portál. Aký prudký kontrast s mojou alma mater, ktorá vyzerala ako kus sivého betónu v tvare obdĺžnika. Už ako desaťročná som si uvedomovala ten estetický rozdiel.
Odvtedy ma Staré Mesto a jeho budovy začali lákať viac a viac. Do tieňov krivolakých uličiek som sa vracala čoraz častejšie a hľadala som každú príležitosť, ako získať pár korún na lístok na autobus, ktorý ma po únavnej ceste sídliskom konečne vypľuje pod Novým mostom a ja sa budem môcť aspoň na pár hodín stratiť vo svojich fantáziách o historických budovách. A tie boli roky to jediné, čo som mala. Až kým som sa nezoznámila s Adamom.

Prvý raz som si krásu historických budov uvedomila niekedy na základnej škole. Matematikárka poslala mňa, dievča z Petržalky, na vedomostnú súťaž do centra mesta.
Zdroj: Mohito