Denisa stojí pred otvoreným šatníkom. Raz za mesiac všetko vyhádže a&nbsp;zase pekne naskladá naspäť. Rituál, istota, že veci idú pekne v kontinuite, ako majú. Nepreháňať.Obsesívny model mať všetko nalinkované a&nbsp;pod kontrolou ju prešiel už dosť dávno. Naleje si pohár vína. Zahrabne rukou do políc a&nbsp;všetko nemilosrdne zhodí na podlahu. Potom sedí na zemi a&nbsp;skladá kôpky. Popri ukladaní handier si upratuje v hlave. Funguje to. Minule jej priateľka požičala knihu od nejakej Japonky. Vraj sa podľa nej riadia milióny žien. Vyhadzujú, upratujú, precízne rolujú každý pár fusaklí, tričká transformujú do ruličiek. Čím menej, tým lepšie. Hitom žitia a&nbsp;bytia sa stal minimalizmus. To je fajn. Tiež dva razy ročne vyšmarí aspoň dve veľké vrecia a má pocit, že sa jej lepšie dýcha. Ale presne určený postup skladania a&nbsp;následného stohovania a&nbsp;natláčania do políc a&nbsp;zásuviek? Striasa ju pri predstave milónov žien, ako rukami rôznych farieb, tvarov a veľkostí ukladajú rovnaké kôpky do šatníkov, skríň a komôd. Dotyčná šikmooká pani asi nie je úplne pri zmysloch. Kto vie, či ešte dokáže dýchať z&nbsp;plných pľúc. Smiať sa z&nbsp;plného hrdla. Jesť pahltne, nečakať, kým vychladne a ešte horúce prehadzovať v ústach, oblizovať si prsty a doma jarovou vodou umývať mastný fľak zo šiat. Vyťahovať obľúbené šaty spod kôpky na nemom sluhovi. Milovať sa takmer do bezvedomia. Vnárať tvár do chlapovho tela, podpazušia a nasávať vôňu samca. Zaspávať zapasovaní do seba. Ako puzzle. Ráno sa budiť zachrípnutá … Zlatko, zase si nádherne kričala!

Teraz má vo svojich&nbsp;policiach stav “Dva týždne Po”. Ešte sa v&nbsp;tom ako tak orientuje. Musí povyberať niekoľko skvostných outfitov. Balenie na dovolenku je ťažká pohodička. Festival je vyšší level. Podľa Evy nemôže nič nechať na náhodu. Hlavu nakláňa doľava a&nbsp;tvárou si o rameno podopiera telefón. Cíti, ako jej tŕpne krk, Eva na druhej strane linky sedí pohodlne rozvalená na sedačke a&nbsp;na diaľku dáva inštrukcie. “Šatočky, krátke. Najkratšie šortečky. Nech ti trčí aj kúsok rite, nie veľa, žiadne bermudy. Tie sú pre sterilné golfistky”.

“ Nehrám golf. Nie som sterilná. Bermudy mám rada!”. Bránila česť svojho šatníka, ale nepomohlo.

“Blbosť. Baby, čo tam prídu, dávajú dokopy outfity už od zimy. Chceme si užiť, nie?”

“Nemám dvadsať. Vlani som bola rozhodnutá o tomto čase byť už matkou. A nie sa producírovať a depilovať v spoločných sprchách. Lebo, čo keď náhodou … .”

“Máš tridsať. Matkou nie si a asi tak skoro ani nebudeš. Sorry, moja. Ale to neznamená, že rezignuješ na poriadnu šukačku”.

“Prečo musíš byť vždy taká vulgárna? ”

“Čo je na tom vulgárne? Veď ti nevravím, že máš dať Gang Bang”.

“Eva, ja nie som na také veci. Ja chcem lásku”.

“Ten, čo si ho pred mesiacom vyšmarila, bol za láskou celý divý. Aj tá jeho čerstvá maturantka!”

Zabila by ju niekedy. Pomenuje. Presne. Pravdivo. Trefne. A vždy trafí. Boľavé miesto. Rozdráždi krehkú rovnováhu. Rok jej nedal fešák ani cent. Keď nemala chuť na fajku, zdul sa na tri dni, ak ho v posteli odmietla, dokázal trucovať aj týždeň. Maturantka vraj chce denne. A nie raz. Ona chce lásku. Objatia. Nehu. Dôveru. Vášeň. Aj šukačku. Ale teda stroj na zasúvanie jeho penisu? Bude vedieť ešte veriť? Bude! Nechce skončiť ako jej mama. Kamarátky jej mamy. Zatrpknuté ženy. Opustené chlapmi. S teóriou, že všetci muži sú svine. “Všetci sú rovnakí”, presviedčali ju pri každej návšteve u nich doma. Nie sú. Ona vie, že nie. Nemôžu byť všetci chlapi hajzli. Chce veriť na pekné veci. Lásku. Objať chlapa okolo krku. Zavrieť oči a bozkávať sa. V poli. Bude sa jej krútiť hlava, celé jej telo aj duša zvláčnejú. Okolo hlavy im budú lietať chrústy a ona bude mať na sebe kratučké šortky. Naostro. On ju potom odtiahne do kukurice a pomaličky jej tie kraťasky stiahne dole. Vybozkáva jej pevný zadok. Ona sa prehne dopredu a slastne zatvorí oči.

“Počuješ ma? Pýtam sa ťa, či máš zbalené plavky. A topy na ramienka. A určite tabletku po”, preruší Eva jej romantické snívanie.

Poslušne vytiahne tri kusy minišortiek. Ich oblečeniu predchádzala polročná príprava. Nohy musia byť pod pódiom a v šóre na pivo pevné ako skala. Obliekala na seba skafander a potila krv. Dobrovoľne nechala do seba púšťať elektrinu. Výdobytky moderného fitness. Ona, čo sa bojí zapnúť fén v blízkosti umývadla. Keď sa teraz na seba zadíva, musí uznať, že výboje a impulzy zafungovali. Nechce sa jej ísť. Neznáša davy, lenže už to nevie zrušiť. Mali ísť s frajerom. On tam asi bude s novou zajačicou. Znie to smiešne. Si tridsiatka a máš chalaniska dvadsiatnika? Máš zajačika. Potom je maturantka zajačica. To je logika. Ktorá nepustí. Pustila telefón a hodila ho vedľa seba na posteľ. Prepla na odposluch.

“Hovor hlasnejšie. Už mi odišiel krk”. Vošla do šatníka, spoza krabíc vytiahla stan a spacák. Nostalgia. Naposledy v stane s tatušom. Tatuš. Ten sa tiež na ňu vykašľal. Raz padol z rebríka a skončil v nemocnici. Prišla sestrička, chytila mu vtáka kvôli cievkovaniu a viac nepustila. Divné. Ktorý chlap sa zamiluje do baby, čo mu do penisu vopchá hadicu a nastrká ju až do mechúra? Beštia jedna, vedela, ako na neho. Stále je s ňou a nezdá sa, že trpí. Rozkvitol. To mama, tá si samonasierací nenávistný režim užíva. Doma na zadku. Ona nesedí. Ona svoj smútok vychodí. Pre ňu je pohyb oddych. Rýchla chôdza v lese, ale dostatočne pomalá. Vnímať seba, svoj dych, nechať myšlienky iba tak prúdiť, hlava ide na voľnobeh. Má pocit, že ľudia strácajú kontakt so sebou a potom ho nedokážu plnohodnotne užívať s blízkymi. Človek na nejaký čas stratí pôdu pod nohami. A keď ju chce znova nájsť a cítiť sa ok, je fajn nájsť stred samého seba. Položila si ruky do lona, dotkla sa mäkkého kúsku tela. Stred jej tela. Je slobodná. Užije si.

Presne dvanásť hodín neskôr. Nekonečná kolóna áut pre nimi. Vjazd do areálu sa črtal pomaly za obzorom. Meter po metri. Spojka, plyn, brzda a dokola, Eva vystrčila nohy von z okienka.

“Ahoooj”, zakričala zrazu, a visiac polovicou tela z auta na niekoho divoko mávala. “Zastááááv”, búchala ju po ruke a stále mávala ako o život.

“Šibe ti? Skoro som buchla do toho pred nami!”

“Bože, tak zastav alebo aspoň spomaľ”, odvrkla a už vyskakovala za jazdy. Vrhla sa k skupinke troch chlapíkov, ktorí ležérne kráčali zarovno s autami. Po chvíli pribehla. “Vezmeme ich. Sú to kamoši, ráno sa im pokazilo auto, tak šli vlakom”, nepočkala na jej súhlas a už sa im dovnútra súkalo pánske trio. Keď sa usadili, mohla si ich obzrieť v späťáku. Niečo cez tridsať, nič výnimočné. Jeden sa jej zadíval do očí. Prečo v jeho pohľade postrehla mierny sarkazmus? Alebo iróniu? Nie, je to skôr taký pobavený úškrn. Ach, už vie! Rok 2008. Leto. Je to on? Nie je to on? Pretože takých bolo. Na žúrkach. Chatách. Krúžkoviciach. Rýchle objatia. Povrchné debaty. Vášnivé bozky. Dvihol obočie, prostredníkom zachytil ukazovák, zohol a do otvoru strčil jazyk. Jej gesto. Neukazuje ho často. Tomuto ho ukázala a potom mu jazyk strčila do úst. On ju pod tričkom chytil za prsia. Ďalej sa nedostali, mal frajerku a nechcel byt sviňa. Ale ozvem sa ti. Nefunguje nám to. Odvtedy o ňom nepočula. Volala mu. Chutil tak inak. Možno majú deti. Karma je zdarma.

Chalan sa nevzdal, iba gesto nestačilo. “Idete večer na Paru? Vieš, ako to je, keď celé tie roky si bola pre mňa záhadnou múzou. Vždy, keď som ťa stretol, tak na druhý deň som bol tak trochu mimo”. No Lasky to nie je, ale nie je to zlé.

“Tak ja nie, už ma nebavia”, odpovedala Eva za obe. Ale mňa áno. Bola však ticho.

“Dáme si k vám stany, ok? Aspoň vás ochránime pred zlými predátormi. A máme so sebou džin aj tonik. Vždy pripravený”.

No to vieš, tu mi ukazuješ “orál” a budeš mi aj kukať do okien. “My radšej pivo v takom teple. A ďakujeme, nepotrebujeme ochranku”.

“Šibe ti? Jasné, že sa zložíme k sebe”! Eva v tom mala jasno.

Nemalo zmysel bojovať. Chalani im postavili stan, doniesli pivo aj vystáli frontu na placky s guacamole. Lenivo sa presúvali od jedneho stagu k druhému. Spisovali si zoznam kapiel, ktoré chcú vidieť. Akcií. Po dvoch hodinách si uvedomila, že chalan, Ďuro sa volá, spomenula si potom, zaškrtáva rovnaké veci, ako ona. Eva zase úplne iné.

“Pojdeš na Paru so mnou?”

“O chvíľu začnú” a s posledným slovom jej pevne chytil dlaň a ukryl ju do svojej veľkej ruky. “Dobre sa bozkávaš”.

POkračovanie na ďalšej strane

Nič. Iba konštatovanie. Nepostrehla žiadny podtón. Nereagovala. Má pravdu. Vie to o sebe. Zbožňuje sa bozkávať. Ale už iba s chlapom, ktorý chutí. Už je veľká a ani po treťom veľkom pive nie. Nie ako jedna jej známa. Bozkávala sa s každým trochu viac sympatickým. “Mám to rada, veď to je tak príjemné”. Ok, moja. Ale aj brutálne intímne. Už sme dospelé. Naše útroby nepatria iba tak hocikomu. “Fakt?” Nechápala. Ona hľadala niečo, pri čom pochopí. Ok, kto sa nebozkáva? Kto spraví orál a nechá sa ošukať v podstate hocikým? Ale pery sú “no zóna”? Nooo??? Docvaklo jej to.

Tlačil ju pred sebou davom až pod pódium. Jeho ruky jej vypaľovali do tela túžbu. Jeho chtíč. Vedela, že ju chce. Už v aute. Už vtedy, pred rokmi. Karma je zdarma. Natlačení na sebe. Lasky spieval.

“Máš na sebe všetko, čo od ženy čakám. Veď máme už karty dané a žiadna kurva to nezmení. Som jasný a ty už jasná, dávno si. Žena, počúvaj, čo ti hovorím. Máš ma, kľudne to daj do novín. Ubrániť sa, bol by som blázon šialený. … Prepáč žena, nebudem viac zlý. “

“Nebudem viac zlý. Nebudeš viac zlá. A žiadna kurva to nezmení”.

Odpovedala pritisnutím. Zatiahol ju zboku k pódiu. Totálna tma. Stačilo mu vyhrnúť jej krátke šaty. Zohol sa. Bozkal jej zadok. Hladný po vôni zhlboka nasával. Jazykom prechádzal a zachádzal do stredu jej tela. Slastne privrela oči a prehla sa hlboko dopredu. Nech vôjde hlboko. Uvidí sa, ako do hĺbky ich zasiahnu tieto tri dni.

“Zajtra pôjdeme do poľa. Chrústy nám budú lietať okolo hláv a ja ich budem odháňať”. Usmiala sa. Karma je zdarma.