Denisa stojí pred otvoreným šatníkom. Raz za mesiac všetko vyhádže a zase pekne naskladá naspäť. Rituál, istota, že veci idú pekne v kontinuite, ako majú. Nepreháňať.Obsesívny model mať všetko nalinkované a pod kontrolou ju prešiel už dosť dávno. Naleje si pohár vína. Zahrabne rukou do políc a všetko nemilosrdne zhodí na podlahu. Potom sedí na zemi a skladá kôpky. Popri ukladaní handier si upratuje v hlave. Funguje to. Minule jej priateľka požičala knihu od nejakej Japonky. Vraj sa podľa nej riadia milióny žien. Vyhadzujú, upratujú, precízne rolujú každý pár fusaklí, tričká transformujú do ruličiek. Čím menej, tým lepšie. Hitom žitia a bytia sa stal minimalizmus. To je fajn. Tiež dva razy ročne vyšmarí aspoň dve veľké vrecia a má pocit, že sa jej lepšie dýcha. Ale presne určený postup skladania a následného stohovania a natláčania do políc a zásuviek? Striasa ju pri predstave milónov žien, ako rukami rôznych farieb, tvarov a veľkostí ukladajú rovnaké kôpky do šatníkov, skríň a komôd. Dotyčná šikmooká pani asi nie je úplne pri zmysloch. Kto vie, či ešte dokáže dýchať z plných pľúc. Smiať sa z plného hrdla. Jesť pahltne, nečakať, kým vychladne a ešte horúce prehadzovať v ústach, oblizovať si prsty a doma jarovou vodou umývať mastný fľak zo šiat. Vyťahovať obľúbené šaty spod kôpky na nemom sluhovi. Milovať sa takmer do bezvedomia. Vnárať tvár do chlapovho tela, podpazušia a nasávať vôňu samca. Zaspávať zapasovaní do seba. Ako puzzle. Ráno sa budiť zachrípnutá … Zlatko, zase si nádherne kričala!
Pokračovanie na ďalšej strane
