Sedela som v čakárni plná očakávania. Fajn, nebolo to prvýkrát, čo by som šla za nejakým mužom, ale tento bol iný. Poznal ma, poznal môj hlas, to, čo mám rada, čo sa mi páči...Tým, ako veľa sme si písali a komunikovali, som ani nemala obavy z toho, že ho konečne uvidím. Chcela som, aby sa cítil príjemne.
,,Nech sa páči slečna, ale nech to netrvá viac ako hodinu," oznámila mi milá sestrička, ktorá sa na mňa spoza dverí usmiala.
Až som mala pocit, že to bol mierne lišiacky úsmev.
,,No ahoj, tebe to trvalo! To fakt si šla 3 hodiny vlakom? Neblázni," začal podpichovať a vedela som, že je dobre.
POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE