Očami som blúdila po kope neumytých hrncov a tanierov, ktoré boli naskladané v miniatúrnom kuchynskom dreze, po mise plnej uvarených zemiakov, ktoré treba očistiť a nakrájať. Na drobné kocky do šalátu. Martin sedel na stoličke a pozoroval ma. „Zuzka, čo je na tom, že chcem, aby sme Štedrý večer strávili u mojich rodičov? Keď sa najeme, môžeme sa predsa vrátiť domov.“
Hodila som na naňho prázdny pohľad: „Čo som to... čo som to...“ zahundrala som si popod nos namiesto odpovede. Natiahla som sa za cibuľou a zlostne som ju začala krájať, akoby na lopári ležala Martinova hlava. Slzy mi tiekli po lícach. Presviedčala som samu seba, že plačem iba pre cibuľu, ale nebolo to tak. Mali to byť naše prvé Vianoce, aj preto som zostala v Bratislave a nešla k našim. Lenže romantické čaro predvianočného večera narušil Martinov návrh. Hlúpy návrh. Vzal si do hlavy, že mi sviatky zničí návštevou jeho rodičov. Úprimne, poriadne ma to dostalo. Hádali sme sa skoro do polnoci, nenechala som sa presvedčiť a nepresvedčill ma ani svojím milým úsmevom. Nepôjdem nikde, ani za svet. Nemala som v pláne kapitulovať, veľa vecí si viem domyslieť. Dnes sú to Vianoce, zajtra víkend a nakoniec sa k rodičom vráti. A  na mňa sa vykašle. Okrem toho ma Martinova mama Marta neznáša, o tom som bola presvedčená a v hĺbke duše ma to poriadne štvalo. Úprimne, ani ona mi nebola trikrát sympatická. Nie som zvedavá na jej krásne šaty a dokonalý účes. A ten ich obrovský  luxusný byt, škoda reči. Martinovi rodičia nikdy nemuseli šetriť ani si nikdy neuťahovali opasky ako tí moji. Na dedine sa žije inak, ale to Marta ani tak nikdy nepochopí. Raz som ju nechtiac počula, ako o mne hovorí: „Veru neviem, či si Zuzanka vybrala nášho syna alebo to, čo ho obklopuje.“
Martin sa smial, keď som mu o tom hovorila. Vraj to bol len vtip. No, neverím tomu. Lenže nech by Marta urobila čokoľvek, jej synček je z nej úplne namäkko. Mama vravela to, mama povedala hento... Vždy, keď to počujem, cítim, ako mi stúpa tlak.

Martinovi rodičia nikdy nemuseli šetriť ani si nikdy neuťahovali opasky ako tí moji.
Zdroj: shutterstock


„Zuzička, uvidíš, bude to fajn,“ prerušil chod mojich myšlienok.
„To určite,“ vyštekla som nahnevane.
„Ale veď aspoň nemusíš variť.“
„Lenže ja chcem variť. A hotovo!“ odula som vrchnú peru.
„Prečo k nim vlastne nechceš ísť?“
„A prečo tam chceš ísť ty?“ odpovedala som otázkou.
„Pretože zatiaľ nie sme svoji a spoločných sviatkov si ešte užijeme kopu.“
Položila som nôž na kuchynskú dosku a opakom dlaní som si utrela slzy. Zasiahol moje najcitlivejšie miesto. Prečo ešte nie sme svoji? Prečo nie sme manželia? Chodíme spolu tri roky a slovo svadba ešte medzi nami nepadlo. A vôbec, padne niekedy? Úzkosť mi stiahla hruď aj plecia. Zosunula som sa na stoličku oproti Martinovi a vysmrkala sa. Zrazu som cítila, že nevládzem. Možno som chorá... Keby som bola, pomyslela som si. Martin by na mňa netlačil a zostali by sme doma. Lenže chorí ľudia sú silní. To tí zdraví si pripadajú slabí.
Martin nečakane prudko vstal, akoby ho vystrelila pružina. Až po chvíli mi došlo, že mu v izbe vyzváňa mobil. Rýchlym krokom prebehol kuchyňou a stratil sa za rohom.

Pokračovanie príbehu na ďalšej strane.