Inštinktívne som natiahla krk a nastavila uši, či nezachytím niečo z rozhovoru. Zbytočne. Počula som len nezrozumiteľné mrmlanie, hoci som sa posunula až na okraj stoličky.
Vtom sa vo dverách objavila jeho hlava. Bleskovo som sa vystrela a predstierala, že si obzerám nechty. Keď som zdvihla hlavu, pohľady sa nám stretli.
„Ak neprídeme my, prídu teda oni,“ povedal, akoby sa nechumelilo.
„Čože?“ skríkla som a nevedela som sa od prekvapenia ani pohnúť. Chvíľu mi trvalo, kým mi Martinove slová došli.
„Pohoda, neber si to tak. Mama večeru prinesie.“
Poobzerala som sa po kuchyni a  chytila ma panika. „To v žiadnom prípade!“ vyštekla som a ukazovákom som šibrinkovala vo vzduchu.
„Prosím ťa, veď ti neodhryznú z nosa.“
„To nemyslíš vážne!“ rozrušene som vyskočila na nohy. Už len to by mi chýbalo k šťastiu. Aby tu Marta krúžila a nespokojne potriasala starostlivo natupírovanými vlasmi nad tým, ako tu žijeme. Aby som jej v očiach videla zdesenie, ako sparťansky máme zariadený náš prenajatý byt. Orlím pohľadom by sledovala prestretý ministôl v kuchyni a ohŕňala nosom nad taniermi z Ikey. Už teraz si to viem predstaviť. Neznesiteľná situácia.
„Tak čo?“ Martin nadvihol obočie. „Dohodnuté?“
„Ideme radšej k nim,“ povedala som s výrazom porazeného. Bolo rozhodnuté. Lenže cítila som sa podvedená. A právom.
Martin sa spokojne uškrnul. Nemusel ani nič hovoriť, ten jeho výraz to povedal za neho. Vyhral.
Celé popoludnie som naňho zazerala. Počúvala som ho len na pol ucha, naštvaná do špiku kosti. Dostal ma tam, kde chcel.

Nsom mala na špagátiku a kŕčovitý úsmev na tvári k tomu.
Zdroj: profimedia.sk


O niekoľko hodín neskôr som v závese za Martinom vstúpila do priestrannej chodby bytu Majerovcov. V rukách ťažká misa so zemiakovým šalátom, nervy som mala na špagátiku a kŕčovitý úsmev na tvári k tomu.
„Dievčatko moje,“ Marta ma srdečne privítala, no neverila som jej ani slovo. Aj starý Majer ma ponad misu objal. Tváril sa milo, lenže mňa neoklamú.
„Načo si si robila starosti?“ štebotala Martinova mama.
„Nechceli sme prísť s prázdnymi rukami. To je iba šalát,“ vyletelo zo mňa, ale aj tak som si pripadala čudne. Vystrašená, nesvoja.
„Zemiakový? Počula som, že taký dobrý nevie pripraviť nik iný,“ opatrne mi vzala misu z rúk.
Nie som veľmi zvyknutá, že ma niekto chváli, takže som sa na ňu len zo slušnosti usmiala, ale aj tak som zostala v strehu. Musím byť. Na návšteve u nádejných svokrovcov to inak nejde.
Večera bola výborná. Samozrejme, aj môj šalát bol na jednotku. A potom to prišlo. Martin si zrazu kľakol predo mňa. Naozaj si kľakol a z vrecka saka vydoloval zamatovú škatuľku. „Zuzka, vezmeš si ma?“
Skoro som odpadla. Od prekvapenia, aj od šťastia. Bavili sme sa takmer do polnoci. Pyšne som si obzerala svoj nový prstienok s briliantovým očkom. Dozvedela som sa, že moji rodičia o zásnubách už vedia. Majerovci ich volali, nech prídu. No ideme k nim my, na Silvestra.
Tento zimný večer som zistila, že šťastné a veselé Vianoce môžu byť aj prekvapivé. Sama neviem, prečo som tú návštevu u nádejných svokrovcov tak odmietala. Vždy som sa chválila tým, že vycítim dážď skôr než naša dedinská mačka, ale zdá sa, že v ľuďoch sa asi až tak nevyznám. Nie tak dobre, ako som si myslela. No čo už.