Čo také povedali alebo spravili, že ich za to čakal nemilosrdný vyhadzov? A prečo rovnakým tempom neodchádzajú aj muži?

Raketový vzostup, raketový pád

Minulý rok v júni vo svete biznisu nastalo zemetrasenie, po ktorom niekoľko známych žien stratilo svoje pozície. Jen Gotch odstúpila z vedenia spoločnosti Ban.do, Leandra Medine z módneho magazínu Man Repeller sa stiahla do úzadia, Audrey Gelman zas prenechala vedenie súkromného klubu The Wing iným. Šéfredaktorka webstránky Refinery29 Christene Barberich odovzdala svoju rezignáciu a Yael Aflalo, riaditeľka značky Reformation, priznala, že vo svojej spoločnosti nedokázala dostatočne potlačiť rasizmus, preto radšej odstupuje.

Čo majú tieto ženy spoločné? Všetky boli známe ako mladé, dravé a úspešné podnikateľky, ktoré sa na vrchol vypracovali vlastnými silami. Každá zažila za pár rokov raketový úspech (The Wing má hodnotu 200 miliónov dolárov, stránku Refinery29 predali konglomerátu VICE za 400 miliónov dolárov), no v júni ich zakladateľky čakal raketový pád. Vybudovali si síce kariéru na imidži rovnosti príležitostí, no iným ženám, ktoré neboli mladé, štíhle a biele, túto rovnosť neponúkali. Tým, že s úspechom svojej firmy neoddeliteľne spojili svoje meno a svoju tvár, nedali šancu nikomu inému, kto nebol ako ony. A to sa ukazuje ako problém.

Diskriminácia nielen na papieri

Po tom, ako hnutie Black Lives Matter nabralo na obrátkach a čierni Američania začali verejne hovoriť o tom, ako diskriminačne sa k nim správa zvyšok krajiny, sa ozvali aj iné hlasy. Nahlas prehovorili aj dve zamestnankyne webstránky Refinery2, hoci len anonymne. Natvrdo priznali, že spolumajiteľka a šéfredaktorka Christene Barberich na stránke otvorene odmietala uverejňovať fotky čiernych modeliek. Vraj neboli v súlade s imidžom, ktorý mala jej značka predstavovať. Refinery29 je pritom jedna z najnavštevovanejších webstránok pre ženy, zameraná na správy, zábavu a digitálne médiá, ktorú si denne pozrie asi dvadsať miliónov čitateliek. Horšie však bolo niečo iné. Lebo tak, ako sa k černoškám správala Barberich navonok, sa k nim správala aj vnútri spoločnosti.

„Šéfka si ma pomýlila s upratovačkou.“ „Keď som bola v Refinery29 obyčajná stážistka, istá vysokopostavená manažérka sa do mňa obula na porade plnej bielych žien, lebo som jej nevedela odpovedať na otázku. Ani jedna sa ma nezastala.“ „Tá istá manažérka do mňa hodila spinkovač.“ Všetky tieto priznania majú niečo spoločné, stali sa černoškám a biele zamestnankyne Refinery29 podobné „zážitky“ nezažili. Napokon sa ozvala novinárka tmavej pleti Andrea González-Ramírez, ktorá pre Refinery29 pracovala tri roky.

„Zatiaľ čo sme písali o feminizme a rovnosti šancí, hovorili nám, aby sme boli na poradách ticho, kradli naše nápady a neplatili nám rovnako ako bielym redaktorkám. Za posledné tri roky mi platili o 15-tisíc dolárov menej ako mojim bielym kolegyniam. V roku 2019 ma konečne povýšili, no aj tak som zarábala o sedemtisíc dolárov menej ako nováčik, ktorý prišiel do redakcie len mesiac pred mojím povýšením. Písala som články o tom, ako majú ženy nabrať odvahu a naučiť sa vedenie požiadať o viac peňazí, no moja vlastná spoločnosť robila všetko pre to, aby mi zaplatila čo najmenej. A čo povedať na to, keď vás pravidelne volajú menom inej ženy z úplne iného oddelenia, s ktorou vás spája jedine farba vašej pokožky? Vedela som, že je čas odísť,“ spomína Andrea, ktorá dnes píše pre magazín GEN. Proti diskriminácii sa rozhodla bojovať nielen na papieri, ale aj v skutočnom živote. Šéfredaktorka Christene Barberich si svoju vinu priznala, sľúbila, že začnú najímať viac farebných ľudí – napríklad aj na jej pozíciu –, a podala výpoveď. Doteraz však jej stoličku neobsadili a vedenie Refinery29 dokonca odmietlo komentovať, či majú v užšom výbere černošky.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.