Necelých päťsto kilometrov delí tureckú časť pri Egejskom mori od prvého gréckeho ostrova Mykonos. Aj preto si vplyv krajiny, ktorá dala svetu olympijské hry, všimnete už na prvý pohľad vďaka kamenným stavbám a grécko-rímskym chrámom.
Keď prestiera turecká stará mama
V starom kamennom dome v dedine Sirince žije Cevahir Ilhan. Mala štyridsaťdeväť, keď si na prízemí otvorila reštauráciu, o poschodie vyššie býva so svojím manželom. Funguje už sedem rokov a ani raz nepotrebovala zavesiť reklamu na sociálnu sieť alebo web. Napriek tomu jej reštauráciu milujú domáci aj cudzinci. Sú takí spokojní, že o nej píšu úžasné recenzie na portáli TripAdvisor.
Chvália nielen jedlo, ale najmä skvelú atmosféru počas obeda či večere. Pre útulnosť prostredia a pohostinnosť domácej má cudzinec pocit, že je na návšteve u starej mamy. Majiteľka každého víta orechovým likérom, ktorý sama pripravuje. „Serefe,“ štrngá si s Turkami aj so zahraničnými turistami. Čo na to, že nevie ani slovo po anglicky? Hosťom, ktorých sa do reštaurácie zmestí maximálne pätnásť, to vôbec neprekáža.
Navarí, čo trh dá
Sympatická Cevahir nikdy nechodila do práce. Po dvojročnej známosti sa v osemnástich vydala za svoju prvú študentskú lásku, ktorej doslova obetovala svoj život. Strojárskemu konštruktérovi porodila syna, z ktorého je dnes úspešný kaderník. „Keď sa osamostatnil a odišiel z domu, povedala som manželovi, že teraz je ten správny čas, aby som sa začala realizovať aj ja.
Odmalička som sa motala v kuchyni a mojim chlapom som denne vyvárala, takže ma lákal reštauračný biznis. Nemám žiadny jedálny lístok, ani deň dopredu neviem presne, čo uvarím. Všetko závisí od toho, čo kúpim ráno na trhu,“ hovorí s láskavým úsmevom Cevahir, ktorá rada skúša nové recepty. No kým ich ponúkne hosťom, otestujú ich priatelia a známi. Dedinčanka žije skromný a jednoduchý život. Nikdy nebola ďalej ako dvesto kilometrov od svojho domova. Vraj jej to ani nechýba. Nechce totiž zažiť, čo je to hektika a stres.
Namiesto konkurencie pomoc
V malých kamenných domoch nie sú len reštaurácie, ale aj originálne boutique hotely. Stavby dýchajúce históriou väčšinou kupujú bohatí Turci, aby rozvíjali turizmus. Potom v nich oddychujú nielen cudzinci, ale útočisko od zvedavých pohľadov ľudí vyhľadávajú aj turecké známe tváre. Napríklad do hotela Güllü Konak s olivovou záhradou chodí po inšpiráciu režisér Yilmaz Erdogan alebo herci z telenoviel.
Mimochodom, so slovíčkom konak sa tu stretnete často. Nejde však o vínny destilát ani likér, označuje veľký dom pre bohatých mešťanov. Priateľské vzťahy fungujú aj medzi podnikateľmi. Hovoria, že ak by si konkurovali, ďaleko by to v biznise v takej malej dedine nedotiahli. Aj preto si dohadzujú hostí.
Meze najskôr jedli otroci
Symbolom tureckého vidieka sú biele kamenné domy zdobené štukom a červenými strechami. Podľa miestnej legendy ich založila skupina prepustených gréckych otrokov v pätnástom storočí a pôvodne ich nazvala Cirkince, čiže ohavnosť. Menom chceli odradiť ďalších prisťahovalcov. Keď tam však raz zavítal izmirský guvernér, dedinu premenoval na jej dnešný názov Sirince, čo znamená príjemnosť. Príjemné je aj víno, ktoré majú miestni schované v pivniciach. Koštovku ponúkajú zdarma. No očakávajú, že za pár pohárov bez platenia kúpite aspoň jednu fľašu lahodného moku.
Turecké pobrežie Egejského mora je typické pestrou, najmä zeleninovou stravou. Domáci milujú najmä polievky. Najčastejšie ich varia z červenej šošovice a ryže, ale aj paradajok a rýb. Aby ste mali ozaj kulinársky zážitok, treba si objednať meze. Hostitelia pred vás postupne prinesú viacero menších predjedál, ktoré majú väčšinou zeleninový základ. Sú to nakladané sardelky, jogurt s uhorkou a mätou, varené artičoky, pečený baklažán alebo vínne listy plnené ryžou. A ako vlastne meze vzniklo? Obyvatelia krajiny polmesiaca tvrdia, že túto kultúru zaviedol sultán Süleyman. Ešte predtým, než sa pustil do jedenia, chcel mať istotu, že sa neotrávi a nebude mu nevoľno. Preto vždy jedného z otrokov deň predtým poveril, aby z každého jedla ochutnal malú porciu. Týmto dávkam sa začalo hovoriť meze, čo znamená pre príjemnú chuť.
O koberce sa vzorne starajú
Nech v týchto končinách zájdete do ktoréhokoľvek domu, vnútri určite bude turecký koberec. Pre domácich je čosi ako šperk, o ktorý sa dôkladne starajú. Rodina je schopná naň minúť celoživotné úspory. Medzi najdrahšie patria tie z hodvábu. Nemôže si ich však dovoliť každý, pretože ich cena sa šplhá až k pätnástim tisícom eur. Kúpiť pravý nefalšovaný turecký koberec si však žiada kumšt. Má vyšší vlas, pestré farby a tkáčky používajú dvojitý uzol. Keďže ministerstvo kultúry sa obáva, že postupne zanikne stará metóda výroby týchto tkanín, finančne dotuje vybrané spolky, aby sa starému remeslu venovali.
Okom proti zlej energii
Priniesť si z dovolenky kobercový suvenír síce nemusí byť zlý nápad, no vyjde vás to poriadne draho. O niečo jednoduchšie to budete mať napríklad pri kúpe bylinkového nápoja lásky alebo prírodnej tureckej viagry. Vo väčších mestách ako Izmir je trhovisko čerstvých potravín, kde vám predajú čerstvé ryby, zelené plody mandlí a upražia kávu, spojený s módou od výmyslu sveta.
V sobotu predpoludním praská vo švíkoch. Budúce nevesty si totiž vyberajú róby na svadbu. Modernejšie mladé ženy sa obliekajú do bielych šiat. Tie, ktoré si ctia zvyky, tradície a majú plnú peňaženku, v deň D žiaria v prezdobených červených, fialových alebo zelenkavých farbách. Na žiadnom priestrannejšom trhovisku nechýba ulica šperkov, ktorá ponúka najmä zlaté skvosty.
Rímske mesto stále žije
Na čo všetko verili obyvatelia starovekého mesta východného Stredomoria Efez, zistíte priamo na mieste, kde ho založili. No zistíte aj to, ako tu ľudia žili ešte v rímskom období. Staroveký Efez bol významným obchodným mestom a centrom bohyne plodnosti Kybélé. Keď oblasť ovládli Rimania, z mesta sa stala metropola rímskej provincie Ázie. Vďaka množstvu návštevníkov pôsobí priestor ako stále živý, no domáci si uvedomujú, že najlepšie časy majú v turizme asi za sebou. Teroristické útoky a politická situácia ich obrali o milióny návštevníkov ročne.
Má to však aj svoje výhody. Pri prechádzke Prístavnou triedou smerom k divadlu sa nemusíte predierať cez dav. Nepísaným symbolom mesta je knižnica. Vo výklenkoch bolo kedysi umiestnených dvanásťtisíc kníh. Budova bola v minulosti súčasťou väčšieho komplexu a vďaka architektonickým trikom v skutočnosti pôsobí väčšie, ako naozaj je. Po ľavej strane nemožno prehliadnuť Augustov oblúk s nápisom Ktorí tu močia. Išlo o obľúbené miesto rímskych darebákov, ktorí si väčšinou pri návrate domov takto uľavovali.
Tisícky prosieb pri Máriinom dome
Sedem kilometrov od vstupnej brány do niekdajšieho druhého najväčšieho mesta Rímskej ríše smerujú najmä kresťania do Domu Panny Márie. Veria, že na sklonku svojho života sa v Efeze uchýlila spolu s apoštolom Jánom. Odvolávajú sa na vidinu jednej z radových sestier v Nemecku ešte v devätnástom storočí. Podľa jej opisu kňazi z Izmiru našli základy starej budovy na svahoch hory Koréssos.
Datujú ju do šiesteho storočia s prvkami skoršieho obdobia. Pápež Pavol IV. neoficiálne potvrdil pravosť nálezu, a tak sa stalo z lokality pútnické miesto. Pod kaplnkou je stena pokrytá útržkami látok a papierikov. Vkladajú ich tam návštevníci a dúfajú, že niekto hore vypočuje ich prosby. Ak sa o pravosti miesta chcete presvedčiť na vlastnej koži, prispejte svojím želaním aj vy a už len čakajte na to, kedy sa premení na skutočnosť.
