Celý víkend sme teda žili v uvoľnenejšej atmosfére, veď od pondelka budeme môcť konečne robiť všetko to, čo nám posledné mesiace bolo odoprené. Aby som bola presnejšia, úplne všetko nie, ale stretávať sa s priateľmi a cestovať slobodne po regióne bez potreby vypisovať certifikáty je dosť veľký krok vpred. Už v nedeľu sa vzduchom šírila sloboda, za čo mohlo najpravdepodobnejšie pekné letné počasie a aj my sme sa rozhodli, že po dvoch mesiacoch pôjdeme na našu obľúbenú „peknú pláž“. Je od nás vzdialená len 10 kilometrov, ale keďže je v susednom okrese, tak sme tam chodiť nemohli. Na peknej pláži sa to hemžilo ľuďmi. Boli takí, ktorí len tak sedeli na pláži a rozprávali sa s kamarátmi, a boli tam aj skupinky bez rúška, v dobrej nálade, užívajúc si teplé lúče slnka v krátkych nohaviciach.

Na pláž vedie stŕme schodisko, ale ten pohľad z výšky stojí za to.
Na pláž vedie stŕme schodisko, ale ten pohľad z výšky stojí za to.
Zdroj: Veronika Nováková

Táto pláž sa nachádza pod skalnatým útesom a schádza sa k nej schodiskom vytesaným do skál. Je tam zopár plážových barov a jeden z nich, môj obľúbený, sa chystal na otvorenie sezóny. Natierali šatne, obrusovali drevené stolíky, umývali slnečníky. A čo bolo najlepšie, že ich pracovným oblečením boli plavky. V tom momente sa mi zdalo, akoby žiaden vírus ani pandémia nikdy neboli existovali, akoby sme len na chvíľu zastavili vlak a nastúpili doň presne tam, kde sme vystúpili. Ľudia sa kúpali v mori, smiali sa, niektorí sa zvítali srdečným objatím a život plynul ako radostná melódia. V nedeľu poobede mi napísala aj jedna kamarátka, či nemám chuť na stretnutie s deťmi, že to môžeme urobiť tak, že na seba akože náhodou natrafíme pri prechádzke mestom. Nakoniec sme sa naozaj stretli, plánovane a zostali sme spolu až do večera. Od toho dňa malo ísť všetko už len lepšie a lepšie.

Na pláži to vyzeralo, akoby žiaden koronavírus nikdy neexistoval.
Na pláži to vyzeralo, akoby žiaden koronavírus nikdy neexistoval.
Zdroj: Veronika Nováková

V pondelok 18.5. bol veľký deň, deň verejného oslobodenia a vykúpenia z domáceho väzenia. Ako naschvál, nebo sa zatiahlo a hromy od rána značili, že skôr či neskôr príde silná búrka, ktorá sa len tak neupokojí. Neviem, či to bolo znamenie, že ešte nie je všetko vyhraté, alebo potreba zmyť všetko a vykročiť do nového života s čistým štítom, ale dnes je utorok, a prší tu už s malými pauzami odvčera. Aj tieto riadky vám píšem spod striešky, sprevádza ma zvuk dažďa a v záhrade som si natrhala čerstvú mätu na lahodný čaj. Taký normálny toskánsky máj, všade sa všetko zelená, ruže sú v rozkvete a rozvoniava vďaka nim celé agriturismo, ale občas zaprší.

Včera poobede sme sa vybrali aj do mesta na malý nákup. A tam to aj napriek dažďu žilo. Všetky obchody boli otvorené, ľudia sedeli pod strieškami barov, a o nejakom koronavíruse svedčili len rúškami zakryté tváre. Mala som z toho taký zvláštny pocit. Na jednej strane radosť z toho, že konečne nemusíme sedieť zatvorení doma, na druhej som si vravela, či to nie je príliš skoro. Jeden deň nemôžete nič, a na druhý zrazu všetko ako mihnutím čarovného prútika ožilo. Napadlo mi aj to, že ako tí obchodníci, ktorí mali mesiace zatvorené, za tak krátky čas pripravili všetko na otvorenie, ale to už sú asi detaily, ktoré ma nemusia trápiť. Od včera tu máme otvorené bary, reštaurácie, obchody, môžeme sa voľne pohybovať bez obmedzení a cez víkend na pláži tu za agriturismom otvára aj môj obľúbený bar u surfistov.

Zmrzlina s výhľadom, o ktorom som celý ten čas snívala.
Zmrzlina s výhľadom, o ktorom som celý ten čas snívala.
Zdroj: Veronika Nováková

Teším sa samozrejme, veľmi sa teším. Ale mám aj malé obavy, či to naozaj všetko nebolo unáhlené kvôli rozbehnutiu letnej sezóny. Ale možno je len najvyšší čas odhodiť všetok strach a vybrať sa naprieč životu v nových, pokoronových podmienkach.

Tento článok vám píšem spod striešky, s mätovým čajom a neutíchajúcim dažďom. Májová romantika.
Tento článok vám píšem spod striešky, s mätovým čajom a neutíchajúcim dažďom. Májová romantika.
Zdroj: Veronika Nováková