Ja za začiatok leta považujem deň, keď sa prvýkrát okúpeme v mori. Je to také zvláštne, odhodiť po tých dlhých mesiacoch maskovania všetky šaty a vstúpiť na pláž len v plavkách. Asi tak nejak som sa cítila aj v začiatkoch písania tohto denníka. Nie je jednoduché len tak z jedného dňa na druhý začať odhaľovať svoje súkromie. Nie, ak ste predtým vôbec nežili sociálnymi sieťami, nie, ak viete, že v bežnom živote je normálne mať skvelé aj hrozné dni, nie ak chcete písať o skutočných veciach zo skutočného života.

Up and down, presne ako nálada v týchto dňoch.
Up and down, presne ako nálada v týchto dňoch.
Zdroj: Veronika Nováková

Sociálne siete sa v čase karantény stali pre mnohých jediným zdrojom kontaktu so svetom, vrátane mňa. Mňa osobne najviac bavia také profily, kde sú tí ľudia skutoční a nemajú potrebu hrať sa na niečo či ukazovať, čo majú, alebo čím sú lepší od tých ostatných. Rada si pozriem fotky z dovoleniek, ak nie sú príliš nútené, rada si prečítam príbehy, ktoré nie sú hrané a teším sa, keď sú ľudia okolo šťastní.

Za iných okolností by sa to už pri mori začalo plniť ľuďmi.
Za iných okolností by sa to už pri mori začalo plniť ľuďmi.
Zdroj: Veronika Nováková

Ja žijem v Toskánsku trvalo už osem rokov a hoci som o ňom písala pre časopisy takmer od začiatku, písať o sebe som nikdy nepovažovala za potrebné. Dokonca som bola tri roky bez sociálnych sietí úplne. V čase, keď mal Lorenzo asi jeden rok, som sa rozhodla, že chcem tráviť čas s ním a nie s bezcieľnym sledovaním profilov na diaľku. A nie len to, mne sa aj priečilo uverejňovať jeho fotky, tak som si zrušila profil všade, kde som bola zaregistrovaná. Začala som s tým v malej forme až nedávno, keď som sa začiatkom tohto roku pustila do projektu, ktorý som v hlave mala rozbehnutý už dávnejšie. Pustila som sa do písania môjho príbehu, v ktorom asi treba odhodiť aj tie plavky a to je niečo, na čo si stále len zvykám.

Dnešný piknik pod morušou, s jedlom z rýchleho občerstvenia. Aj takto vyzerá skutočný život.
Dnešný piknik pod morušou, s jedlom z rýchleho občerstvenia. Aj takto vyzerá skutočný život.
Zdroj: Veronika Nováková

A tak je to aj s písaním tohto denníka. Sú dni, keď ho píšem v skvelej nálade, ale sú aj také, keď je to celkové naladenie skôr také skleslé. Občas si tak vravím, či to číta aj niekto iný okrem mojich rodinných príslušníkov a kamarátov, ale za každým, keď začnem pochybovať, príde mi nejaká pekná správa alebo email od vás. A to ma vždy vráti do počiatočného naladenia, keď máte pocit, že zvládnete všetko.

Tiež by som sa už najradšej hodila do vĺn.
Tiež by som sa už najradšej hodila do vĺn.
Zdroj: Veronika Nováková

Život v karanténe ma naučil aj to, že si treba zvyknúť na svoje (ne)nálady, lebo pred sebou sa nedá nikam utiecť. V bežnom živote je to jednoduché, keď sa niečo nedarí, tak zájdete za kamarátkou, kúpite si niečo pekné na seba, alebo si spravíte výlet, ale čo vtedy, keď nič z toho nemôžete? Už ani neviem, aké to bolo skvelé, mať bežný život. Keď sme so synom len tak sadli do auta a šli sme na nejaké pekné miesto. Vlastne dnes sme si taký prvý malý výlet urobili. Do mekáča, ktorý nedávno znovu otvorili. Lorenzo bol v aute, mimo domu, po dvoch mesiacoch, takže cesta do mesta, aj keď len spoza okna, bola pre neho dnes dobrodružná jazda. Tam to samozrejme fungovalo tiež len ako „drive in“, ale už len fakt, že sme takto šli niekam spolu, bol malou oslavou. Celá jazda trvala 15 minút, ale potom sme si urobili piknik pod stromom, ktorý je opäť zelenší a mohutnejší, takže v jeho tieni vládol neskutočný pokoj a pohoda. Aké protiklady nie, jesť komerčné nezdravé jedlo z fastfoodu, ktoré inokedy zďaleka obchádzame, pod krásnou zelenou morušou v Toskánsku? Ale nie je skutočný život aj o tom? A možno práve toto budú tie spomienky, ktoré sa nám vynoria v hlave, keď sa všetko zas vráti do bežných koľají. A takto je to v poriadku.

Lorenzo dnes išiel autom mimo domu po dvoch mesiacoch.
Lorenzo dnes išiel autom mimo domu po dvoch mesiacoch.
Zdroj: Veronika Nováková

Dnes je tu naozaj horúco a to až tak, že by to naozaj bolo na plavky. Za normálnych okolností, by sa už na pláži hromadili bronzuchtivé Talianky alebo Nemky, ktoré odhadzujú bez problémov aj vrchný diel plaviek. Mňa však fascinujú skôr starčekovia v malých fiatkách, ktorí zaparkujú s výhľadom na more, tvária sa, že čítajú noviny a pri tom tajne obdivujú obnažené ženské telá. Toto je typické pre toto obdobie, lebo neskôr sa už pri mori parkovať nedá a keď na pláž začnú chodiť rodiny, tak sa aj nudistky presunú na im určené pláže. Ale tento rok je všetko akosi iné. Možno aj leto prichádza pomalšie, aby nám nebolo ľúto, že si ho nemôžeme vychutnať naplno. Kto vie aké je to teraz pri mori? Počkajte, veď tam vlastne ísť už môžem. Tak idem a zajtra vám o tom niečo pekné napíšem.

Pomaly ale isto, prichádza k nám do Toskánska leto.
Pomaly ale isto, prichádza k nám do Toskánska leto.
Zdroj: Veronika Nováková