Už sú to takmer tri týždne, čo zaspávam s tým, že neviem, čo bude zajtra. Ale rána sa začínajú vždy tak nejak podobne. Môj šesťročný syn mi do postele donesie kávu, ktorú sa naučil robiť len preto, aby ma svojím sladkým hláskom mohol vydierať. „Keďže som ti doniesol kávu, môžem teraz pozerať televízor?,“ spýta sa. „No samozrejme,“ a ja si vydýchnem, že mám od neho na ďalšiu polhodinu pokoj. On ale s nadšením vykríkne: “Wow super, veď to je ako keby bola nedeľa!“

U nás je totiž za normálnych okolností ranná dávka rozprávok povolená len cez víkend a ja si len zúfalo povzdychnem a v duchu si pomyslím, že nás teraz čaká ešte dlhá séria takýchto „nedieľ“. Potom však príde ku mne môj pes, ktorý si položí hlavu na vankúš a viem, že jeho nijak odbiť nemôžem. Tak sa obliekam, umyjem si zuby a aj keď sa teraz príliš nelíčim, aspoň rúž a voňavka musia byť.

Teraz môžeme chodiť na prechádzky len v okolí domu, a nie viac ako 100 metrov od domu. Žijeme na kraji mesta, v prírode, kde máme malé agriturismo. Je to niečo ako hotel, len je umiestnený v prostredí farmy a bezprostrednej prírody, takže mám šťastie v nešťastí, že vôbec môžem chodiť na čerstvý vzduch. Čo ma však štve najviac, že k moru to mám peši 10 minút, ale nesmiem tam ísť, lebo pobrežie je uzavreté a za jeho návštevu by som mohla dostať 200-eurovú pokutu alebo domáce väzenie na tri mesiace. A to jednoducho nechceš.

V okolí agriturismu býva aj Marcova stará mama (Marco je môj muž), ktorá je jediným zdrojom mojich informácií zo sveta koronavírusom pohltených médií. Ona mi každý deň povie, o koľko stúpol počet nakazených v našom malom meste, kto kedy a ako zomrel a aké sú najnovšie vyhlásenia. Potom sa znechutená vrátim domov, kde ma čaká môj muž, ktorému práve zrušili ďalšie rezervácie dovoleniek na leto a so zvýšeným hlasom diskutuje s agentúrami, ktoré riešia, či ich klientom musí vrátiť celú sumu peňazí za dovolenku alebo si nechá zálohu a pošle im len voucher na ďalšiu rezerváciu. Ale priznajme si, kto už by len chcel v nasledujúcich mesiacoch cestovať do Talianska?

Ak chcú ísť Taliani na prechádzku, od svojho domu sa môžu vzdialiť na maximálne 100 metrov.
Zdroj: Veronika Nováková

Takže atmosféra doma je dosť hustá, syn je z pozerania rozprávok nervózny a najradšej by som aj jemu dala pár faciek, ale keďže som proti násiliu celkovo, sadnem si s ním za stôl a nútim ho robiť aspoň domáce úlohy. Volá ma za to mama Hitler, ale čo už, keď to nejde po dobrom. Nevadí, urobím si ďalšiu kávu a teším sa na moje voľné poobedie, keď bude so synom otec a ja budem môcť pokračovať v písaní mojej knihy o sladkom živote v Taliansku. Alebo momentálne skôr o sladko - trpkom živote v Taliansku... Práve teraz som mala oslavovať ôsme výročie môjho života v tejto krásnej krajine, ale koronavírus to celé zmenil. O tom vám však napíšem zajtra. Aj o šatách, ktoré som si na oslavu kúpila. O tom, čo si myslím o štýle Talianok a ako sme sa my pomaly z bezstarostnej dolce vita dostali do stavu, ktorý je skôr na zaplakanie...

Tak ahojte zajtra, Veronika

Veronika žije na toskánskom pobreží už osem rokov. Podobnú sitáciu, aká sa deje práve teraz, tam však ešte nezažila.
Zdroj: Veronika Nováková