Odkedy si Lucia našla chlapa, nestretávame sa už tak často ako kedysi, no podarilo sa mi ju konečne vytiahnuť na kávu. Bola dlhé roky single, takže jej nikto nemá za zlé, že na kamošky jej teraz veľa času nezostáva. Lenže Lucia dobehla na stretnutie upachtená, na jednom pleci zavesená taška z potravín, na druhom z drogérie a na čašníka mávla ešte s telefónom prilepeným k uchu. Zase práve cez mobil niekomu v práci pekne vynadala. Keď zbadala môj prekvapený pohľad, len pomedzi zuby precedila, že v aute má ešte naloženú komodu z Ikey a narodeninovú tortu pre frajerovu neter.

Všetko zvládam sama

Vždy bola žena činu, ktorá všetko zvládala, stíhala a vybavila aj nemožné. Nič iné jej neostávalo. Tak dlho žila bez chlapa, že si skrátka zvykla riešiť všetko sama. Aj byt si zvládla vymaľovať, popresúvala nábytok, v aute doliala olej. Nikto ju nemusel vodiť za ručičku a ona bola vždy hrdá na to, ako si vedela so všetkým poradiť.

Neuplietli sme si na seba svojou emancipáciou tak trochu bič?
 

A presne takáto sebavedomá, samostatná a emancipovaná padla do oka Lukášovi. Po troch mesiacoch randenia sa k nej nasťahoval. A zjavne si povedal, že keď všetko tak super zvládala aj bez neho, tak jej to nebude kaziť a príliš sa angažovať. Z Lucie totiž pri druhom latté vypadlo, že kým ona sa ide zodrať, aby bolo nielen v práci, ale aj doma vždy všetko tip-top, jej milý Luky sa nepretrhne ani v domácich prácach, ani v plánovaní spoločne stráveného času. Výlety organizuje ona, reštaurácie bookuje ona, tortu na neterinu oslavu vyberá (aj platí) tiež ona a takto by sme mohli pokračovať dlho, zoznam by bol nekonečný. Presne tak dlho sa totiž Lucia na striedačku sťažovala a chlácholila, aké je to od Lukáša v konečnom dôsledku milé, lebo sama všetky veci vybaví aj tak lepšie a rýchlejšie. Ja som sa len chytila za hlavu a vedela, že o tom musím napísať. Neuplietli sme si na seba svojou emancipáciou tak trochu bič?

Emancipácia má mnoho podôb, vyberte si takú, v ktorej neutrpí vaša prirodzená povaha ani vaša ženskosť.
Zdroj: Profimedia.sk

Princezné a tie druhé

Zvládame vražedné tempo v práci aj starostlivosť o domácnosť a rodinu. Vláčime sa s ťažkými nákupnými taškami, aj záhradu pokosíme, ak treba, navŕtame diery do steny a zavesíme obrazy. Keď sa tak nad tým zamyslím, mnohé bez problémov zvládnu aj väčšinu typických mužských prác. Ja viem, dnes sa už rozdiely medzi mužskými a ženskými úlohami stierajú, ale kde sú tie hranice, čo je ešte v poriadku a čo už za čiarou? Oceňovaná austrálska autorka a koučka Carla Da Costa to vysvetľuje aj prostredím, ktoré nás formuje. „Aby sme sa vyrovnali s dnešným sociálno-ekonomickým prostredím, v ktorom chceme my ženy uspieť, rozvíjame čoraz viac svoje mužské stránky a prejavujeme sa maskulínne. U niekoho to však môže byť aj spôsob, ako sa vyrovnať s bolesťou z minulých vzťahov.“ Snažíme sa dokázať svoju silu a schopnosti okoliu aj sebe samým. Naozaj však musíme všetko zvládať samy, hoci máme vedľa seba partnera? Tým, že sme ukázali, čo všetko stíhame, tak sme tých svojich mužov trochu rozmaznali, nemyslíte? Na druhej strane sú tu aj baby, ktoré svoju silu a samostatnosť skrátka neukážu. Sú obletované a rozmaznávané ako princezné, ktoré si to jednoducho dokázali v živote zariadiť inak. Veľké nákupy si dajú doviezť až pred dvere, raz týždenne im zazvoní pani, ktorá im uprace celý byt, frajera pekne zapriahnu do rekonštrukcie kuchyne a ak ho nemajú, bezradne zažmurkajú na suseda či kamaráta a ten im ochotne priskočí na pomoc. Netvária sa, že všetko zvládnu ľavou zadnou. A vlastne, prečo aj? Lebo keď raz žena ukáže, že si poradí aj bez chlapa, stane sa z toho zvyk a ona sa potom môže aj zodrať a roztrhať. Tak čo, spoznávate sa v tom?

Pokračovanie článku na ďalšej strane.