V EMME pracuje od roku 2020 a na jej stránkach i na webe vám prináša lifestylové a spoločenské témy a rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Zo všetkého najviac ju baví cestovanie a vždy sa rada podelí o skvelé dovolenkové tipy a užitočné rady.

Anna Onderková

Silvia Koblišková – kapitánka dopravného lietadla

Už ako malé dieťa Silvia tvrdila, že raz bude pilotkou. Obdivovala lietadlá a predstavovala si, aké krásne je vidieť krajinu zhora. „Na strednej škole som ešte váhala, či sa stať pilotkou dopravných lietadiel alebo vrtuľníka. Veľmi sa mi páčila predstava lietať záchranárskym vrtuľníkom a pomáhať ľuďom v núdzi. No keďže výcvik bol asi štvornásobne drahší ako na lietadle, tak som sa rozhodla pre lacnejšiu možnosť.“ Výcvik trval tri roky a aby mohla pilotovať Boeing 737, musela získať ďalšiu kvalifikáciu. Jedny z najnáročnejších boli vraj pre ňu teoretické skúšky na dopravného pilota letúnov.

„Skúška pozostávala zo štrnástich predmetov, kde jeden mal od 500 do 1 500 otázok, všetko v angličtine. Robila som to popri štúdiu na vysokej škole, do toho ešte praktický letecký výcvik, brigády... Bolo to náročné obdobie,“ spomína mladá pilotka, ktorá začínala ako prvý dôstojník a po odlietaní stoviek až tisícok hodín sa mohla stať kapitánkou. Nesie tak zodpovednosť za bezpečnosť celého letu, za členov posádky, cestujúcich aj náklad na palube. Rodina a kamaráti ju vždy podporovali a obdivovali, že sa dala na túto profesiu, v ktorej ešte stále hrajú prím najmä muži. Kolegovia sa jej aj ďalším ženám vo fachu snažia skôr pomáhať, no má aj nepríjemnú spomienku. „Bolo to počas môjho typového výcviku na Boeing 737 na simulátore. Keď mi niečo nešlo, tak som počula spoza chrbta poznámky od jedného inštruktora typu: Jo, ja to říkal, že holky patří do kuchyně!“ Našťastie ju to nijako neodradilo, a tak dnes velí posádke a lieta po celom svete. Svoj úplne prvý let na dopravnom lietadle absolvovala z Bratislavy do Londýna a späť. Rada tiež lieta na grécke ostrovy a za roky praxe už mala možnosť pristávať aj v exotických destináciách, akými sú súostrovie Palau v Tichom oceáne, Surinam či africká Uganda.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...

Uplatniť sa v gastronómii a rozbehnúť úspešný biznis majú u nás často problém aj domáci, nieto ešte cudzinci. S predsudkami a odrádzaním sa stretával aj Shrey, ktorý pochádza z Indie a na Slovensku žije už jedenásť rokov. „Mnohí mi vraveli, že na Slovensku sa nedá normálne podnikať a keďže som navyše cudzinec, tak na to môžem rovno zabudnúť. Že mi na úradoch nebudú rozumieť a z toho budem frustrovaný,“ spomína mladý Ind, ktorý poňal tieto reči ako výzvu. Jedlo je jeho vášeň, vyštudoval hotelierstvo a vyrastal medzi kuchármi, keďže jeho rodina v Indii podnikala v gastrooblasti. Tak vznikla pred rokmi jeho idea o indickom foodtrucku – pojazdnom stánku s tradičným jedlom. A neostalo len pri ňom.

Pred rokom otvoril v Bratislave reštauráciu MumBhai Central, o ktorej chýr sa okamžite rozkríkol po celom meste aj vďaka jej degustačnému menu na mieru. Ako cudzinec to však u nás spočiatku nemal vôbec ľahké. „V malej krajine, akou je Slovensko, je, bohužiaľ, časté, že ľudia majú predsudky voči ľuďom inej pleti. Cudzinci skrátka musia mať väčšiu vôľu a vytrvalosť ísť za svojím snom. I keď sme v Európskej únii, treba si tiež uvedomiť, že nie všetko sa tu dá vybaviť po anglicky,“ vysvetľuje Shrey, ktorý sa s jazykovou bariérou vyrovnal veľmi rýchlo. Ako? Naučil sa veľmi dobre náš jazyk, čo mu veľmi pomohlo najmä na úradoch. Tiež to, že prijal našu kultúru. „Býval som už vo viacerých štátoch a od začiatku som vedel, že ak chcem niečo zmysluplné dokázať, musím sa integrovať.“ O Indoch je všeobecne známe, že sa vedia v zahraničí dosť dobre uplatniť. Čím to podľa Shreya je? Sú pracovitejší? Vytrvalejší? „India je obrovská krajina. Vysoká populácia zvyšuje aj konkurenčné prostredie, čo automaticky upevňuje vytrvalosť a máme chuť a snahu niečo dokázať a dať zo seba to najlepšie.“ Dôkazom toho, že sa mu to darí, je jeho fungujúci biznis a množstvo spokojných zákazníkov.

Prvé tetovanie si dal Tomáš spraviť, keď mal 21 rokov a&nbsp;už vtedy mal jasný plán, že neostane len pri jednej malej kerke. „Cieľom bol kompletný rukáv s&nbsp;barbierskymi motívmi a&nbsp;prvé, ktoré som si dal vytetovať, bolo barbierske kreslo na predlaktie. Doteraz som ich nikdy nepočítal, ale špeciálne kvôli vám som ich zrátal. Zatiaľ ich mám na tele 36,“ smeje sa extravagantný sympatiak, ktorý si uvedomuje, že na ulici si ho ľudia vďaka tomu všímajú. Žije v&nbsp;Bratislave a&nbsp;má pocit, že v&nbsp;hlavnom meste sú ľudia viac otvorení a&nbsp;výrazné tetovania berú v&nbsp;pohode. Keď však raz za čas zavíta domov na Oravu, tam to berú konzervatívnejšie. „Boli časy, keď som sa stretal aj s&nbsp;negatívnymi poznámkami, že je to škaredé a&nbsp;ako budem vyzerať, keď budem starý. Prípadne že pôsobím, ako keby ma včera pustili z&nbsp;basy! Ľudia si to stále spájajú s&nbsp;kriminálnikmi, basistami, gangstrami… Málokto vám to povie priamo do očí, ale tie pohľady cez prsty sú veľavravné.“ Keďže je Tomáš so svojimi tetovaniami stotožnený, už ho to nerozhodí ako kedysi.

Aj rodičia, ktorí voľakedy dosť preciťovali jeho obrázky na tele, si časom zvykli, a&nbsp;keď mu nejaký nový pribudne, tak si to buď nevšimnú, alebo len mávnu rukou a&nbsp;radšej nereagujú. A&nbsp;čo v&nbsp;zamestnaní? „Ako barbier pracujem už takmer sedem rokov a&nbsp;s&nbsp;tetovaniami som začal až pri tomto remesle. Obe tieto kultúry sú si veľmi blízke, takže tu sa to vníma úplne prirodzene.“ Niektoré jeho tetovania majú preňho špeciálny význam, iné si dal vyslovene preto, že sa mu daný motív páčil. K&nbsp;takým patrí aj chobotnica, ktorú má vytetovanú na krku. „Mám rád zvieraciu ríšu a&nbsp;dosť ich mám aj vytetovaných, ale nejaký hlbší význam za tým nie je. Každé tetovanie bolí, no toto bolo najviac nepríjemné hlavne kvôli polohe, keďže som musel ležať s&nbsp;hlavou visiacou zo stola,“ spomína Tomáš, ktorý s&nbsp;kerkami ani zďaleka neskončil. Iba ich už pri tomto počte neplánuje príliš vopred a&nbsp;skôr to necháva na spontánnosť. „Keď dostanem impulz a&nbsp;nápad, tak idem do toho. A&nbsp;cítim, že nejaký sa už pomaličky blíži.“