Mám vo svojom okolí veľa priateliek, ktoré sú krásne, múdre, šikovné, no zároveň single. A chceli by frajera. Čo by ste im poradili, keby vás prišli vyhľadať ako odborníka?

Keď niekto príde za psychológom, nemôže od neho čakať návody na to, ako správne žiť. Ja by som teda skôr počúval a snažil sa pochopiť, čo sa mi tá žena snaží povedať. Lebo to, čo hovorí a čo povie, nie je to isté. A ak aj príde s otázkou, ako si nájsť partnera, nemusí to byť jej hlavný problém, stačí ju počúvať. Už len v tom je rozdiel, či povie – mala by som si niekoho nájsť, chcem si niekoho nájsť alebo musím si niekoho nájsť. To všetko psychológ potrebuje rozkódovať,  lebo v skutočnosti sa tá žena skôr snaží povedať, že potrebuje náklonnosť, blízkosť alebo rozhovor. A na to sa sústreďujem. Samozrejme, ak sa ma priamo opýta, ako nadviazať vzťah alebo si nájsť partnera, použijeme základné pravidlo.

Aké?

Myslieť na to, že aj takéto hľadanie je proces a že ak žena napríklad rada chodí do divadla, je vyššia pravdepodobnosť, že by práve tam mohla nájsť vhodného partnera s podobnými záľubami. A že asi nemá zmysel hľadať ho napríklad v krčme. Ak človek pozná sám seba a vie, kde rád trávi čas, svoju druhú polovičku skôr nájde na takýchto miestach. To však neznamená, že tam musí chodiť len s jediným cieľom – niekoho si nájsť –, pretože každé zoznamovanie aj tak prebieha najskôr na neurochemickej úrovni.

Čo to presne znamená?

Že do dvorenia a spoznávania sa najskôr zapojí čuchový systém, čiže to, či nám ten druhý vonia alebo nevonia. Táto neurochemická reakcia súvisí s prepojením na tú emočnú časť mozgu, kde sídli centrum spomienok, a preto si ľudia pamätajú zážitky podľa vôní. Takže ak chcem s niekým nadviazať kontakt, musí mi voňať, a keď sa to stane, prichádzajú ďalšie gestá dvorenia, napríklad sekvenčné pohľady. To sú tie, že ak zbadám osobu, ktorá sa mi páči, moje receptory zaregistrujú, že by mi mohla voňať, a mozog ma núti stále sa pozerať tým smerom. Ona sa pozrie na mňa tiež, no ja sklopím oči, lebo nechcem byť videný, ale aj tak sa na ňu musím stále pozerať.

Dobre, tak pripusťme, že ja v tej kaviarni zaregistrujem pohľad muža, ktorý mi je sympatický. Čo ďalej? Mám čakať, či ma osloví, alebo by ste mi poradili urobiť prvý krok?

Každá cesta – aj tá dlhá, aj tá, ktorá sa nevydarí –, sa začína prvým krokom a nikdy dopredu nevieme, či bude dobrý alebo zlý. Vždy ideme do rizika, ale máme šancu aj niečo získať. A v takýchto situáciách nie je dôležité, čo sa udeje, ale ako my zareagujeme a čo urobíme. Áno, môžeme si povedať: Čo ak mi dá košom? Tá otázka je úplne namieste, no ja si myslím, že nie je dôležité, aké karty dostaneme, ale ako s nimi budeme hrať. Aj známy nemecký psychológ Viktor Frankl tvrdil, že nie okolnosti, ale naše reakcie určujú, aký máme svet naokolo. Predstavme si situáciu, že žena urobí prvý krok a muž, ktorého oslovila, jej povie: „Sorry, ale ty pre mňa nie si vhodná partnerka.“ Ona si to potom zosobní a pritom to nemusí vôbec znamenať, že by sa mala cítiť menejcenná alebo menej atraktívna.