Afrika bola dlhé roky mojím cestovateľským snom. Keď som si ho splnila a odlietala po pár týždňoch strávených v Keni späť domov, miešalo sa vo mne množstvo pocitov, aké som predtým po žiadnej ceste nemala. Bola som nadšená z tej prekrásnej prírody a zvierat, aké nikde inde neuvidíte behať len tak navoľno, ale cítila som aj neuveriteľnú pokoru. A pocit, pri ktorom som si ešte viac ako hocikde inde uvedomila, ako dobre a bezpečne sa nám na Slovensku žije.

Keňa je bohatá a chudobná zároveň. No rozhodne, a o tom naozaj nikto nemôže pochybovať, je čarovná. Na turistov sú v tejto krajine zvyknutí. Drahé hotely v hlavnom meste Nairobi, pekné veľké rezorty na plážach Indického oceánu v okolí Mombasy aj luxusné stany v národných parkoch sú ich plné. Na týchto miestach turistický ruch prekvitá a vy sa budete cítiť obletovaní, starať sa o vás budú ako v bavlnke a užijete si naozaj výnimočnú dovolenku. No pripravte sa aj na to, že keď vystrčíte päty na ulicu, uvidíte skutočnú tvár Kene. A to je to, čo ma na tejto krajine bavilo najviac. A nielen tu, ale všade, kam cestujem. Vidieť reálny život a reálnych ľudí s ich skutočnými radosťami aj starosťami.

Nairobi je samý kontrast

Ešte pred sto rokmi bolo Nairobi len malým mestečkom so železničným depom na trase medzi Mombasou a Ugandou, ktoré dostalo názov podľa masajskej frázy Enkare Nyrobi, v preklade studená voda. Tým narážali na rovnomennú rieku, ktorá mestom preteká. Postupne sa z neho stávalo stredisko obchodu s kávou, čajom či textilom, až sa za tých pár desiatok rokov zmenilo na svetovú metropolu. A tiež významné finančné, obchodné a kultúrne centrum Afriky, v ktorom dnes žijú vyše 3 milióny ľudí, no až jedna tretina z nich sa tlačí v najväčšom africkom slume Kibera na okraji mesta. Obývajú ho tí najchudobnejší a na jednom štvorcovom kilometri žije až 300 000 obyvateľov. Prísť si obzrieť, ako to vyzerá priamo v slume, to vám nikto nebude odporúčať, a ja už vôbec nie. No už cesta okolo je zážitok, na aký sa nezabúda. Najmä preto, že tak silno kontrastuje s moderným a honosným centrom mesta. V tom okrem upravených koloniálnych budov natrafíte na moderné bizniscentrá a obchodné domy, ale aj úplne skvelé Nairobi National Museum, ktoré vrelo odporúčam. Nakuknete tu do bohatej histórie, kultúry aj umenia krajiny a pomyselnou čerešničkou na torte sú vzácne kompletné pozostatky homo erectus, známeho ako Turkana Boy, ktorý žil asi pred 1 a pol miliónom rokov. Aj krásne kostoly či mešity stoja za návštevu, lebo hoci kresťanstvo je v Keni najrozšírenejším náboženstvom, žije tu aj početná moslimská komunita, najmä pri pobreží. Široké ulice tu nebrázdia len autá, ale aj minivany matatu, ktoré slúžia ako verejná doprava. V bočných uličkách zase nájdete typické miestne záhradné bufety, kde sa pod holým nebom griluje a môžete si v nich posedieť a  prehodiť pár slov s miestnymi.

Park Uhuru je oázou uprostred rušného Nairobi.
Park Uhuru je oázou uprostred rušného Nairobi.
Zdroj: Anna Tásler-Onderková

Pokračovnie na ďalšej strane.

S angličtinou sa tu dohovoríte väčšinou bez problémov. Ak túžite po ozaj autentickom gastronomickom zážitku, v legendárnej open-air reštaurácii Carnivore si vychutnáte rôzne druhy mäsa pripravované tradičným spôsobom a servírované napichnuté na dlhých mečoch. Dnes už, našťastie, neponúkajú mäso z divokých zvierat ulovených na safari, pretože je to prísne zakázané. Kedysi však nebolo nič výnimočné, keď vám na tanieri servírovali trebárs steak zo žirafy. Miesto, ktoré mám v Nairobi úplne najradšej, je mestský park Uhuru. Je plný zelene, s veľkým jazerom uprostred, kde sa dá člnkovať, z miestneho lunaparku sa ozýva detský džavot a na tráve vidno celé rodiny piknikovať a užívať si príjemné slnečné dni. S parkom je úzko späté meno Wangari Maathai, prvej Afričanky, ktorá získala Nobelovu cenu, možno ste už počuli o jej veľkom ekologickom projekte Green Belt Movement. Najmä ona sa svojou aktivitou a demonštráciami zaslúžila o to, že v Uhuru vládne príjemná pokojná atmosféra a nestojí tu obrovský moderný komplex, ktorý tu plánovali vybudovať. Wangari bola obdivuhodná žena a veľký príklad aj pre ostatné Keňanky, ktoré stále nemajú také postavenie ako muži, hoci by si ho zaslúžili.

Neprekonateľný zážitok na safari

A čo na Keni láka všetkých turistov? Áno, safari. Možností je veľa, veď krajina má vyše šesťdesiat národných parkov, kde môžete vidieť nosorožce, levy či žirafy. Jeden z týchto parkov, Nairobi National Park, leží len pár kilometrov južne od hlavného mesta. Je prvý v celej krajine a jedinečný v tom, ako blízko civilizácie sa nachádza. Aby sa divoké zvieratá nedostali až do mesta, ohradili ho elektrickým plotom. Najznámejšou a najväčšou kenskou prírodnou rezerváciou je však Masai Mara na juhozápade krajiny.

Žijú tu milióny zvierat vrátane veľkej africkej päťky, ktorú tvorí lev, leopard, byvol, nosorožec a slon. Kto videl na safari všetky tieto zvery, akoby vyhral jackpot. Mne chýba do „zbierky“ už len leopard, no namiesto neho som sa kochala obrovskými stádami zebier, žirafami, ktoré si lenivo vykračovali po savanách, či gepardom, ktorý chvíľu striehol v húštinách a po chvíli sa začal prechádzať len kúsok od nášho džípu ako úplný kráľ safari. V inom národnom parku, severne od Nairobi, kam sme sa terigali cez hory a kopce celé hodiny, ma zase čakala plavba po jazere Naivasha plnom hrochov. Plávali celkom blízko nás a ja som len tŕpla, aby do nás žiaden nenarazil a neprevrátil nás aj s celou tou maličkou loďkou.

Keď vyrážate na safari, musíte mať svojho lokálneho šoféra, ktorý danú oblasť dokonale pozná. Mal by byť certifikovaný a nájdete ho v miestnych cestovných kanceláriách či na internete. Kolujú historky o dobrodruhoch, ktorí sa vybrali brázdiť nekonečné savany aj sami na vlastnú päsť, no zopár z nich tam vraj blúdi dodnes, takže vyraziť s game driverom, tak sa hovorí týmto safari vodičom, je rozhodne bezpečnejší a lepší nápad. Náš Henry bol navyše fakt skúsený a mal priam orlí zrak. Raz objavil celú rodinku levov aj s malými levíčatami. Bolo ich tam asi sedem, plus jeden mŕtvy byvol, ktorého zjavne tesne predtým ulovili a z ktorého si postupne chodili ujedať. Navzájom si potom olizovali a čistili srsť, túlili sa k sebe alebo sa občas jeden po druhom zahnali labou. Vyše hodiny som vyklonená z džípu pozorovala toto jedinečné divadlo, ktoré sa odohrávalo doslova na skok odo mňa. A svoju zručnosť dokázal Henry aj pri dvoch defektoch, ktoré sme dostali. Jeden na otrasne rozheganej ceste tesne pred národným parkom a druhý priamo v ňom. Museli sme porušiť jedno zo základných pravidiel na safari, ktoré vraví, že z džípu sa nevychádza. Kým Henry vymieňal rezervu, s mojím chlapom sme po stranách auta hliadkovali, či sa neblíži nejaká šelma. Tomu sa povie pravý adrenalín.

Pokračovanie na ďalšej strane.

V prírodnej rezervácii Amboseli uvidíte stovky voľne žijúcich slonov.
V prírodnej rezervácii Amboseli uvidíte stovky voľne žijúcich slonov.
Zdroj: Anna Tásler-Onderková

Na návšteve u Masajov

Najväčší zážitok som však mala v Amboseli, na pol ceste medzi Nairobi a Mombasou, pri hraniciach s Tanzániou, odkiaľ najvyššiu horu Afriky Kilimandžáro vidieť ako na dlani, hoci stojí vlastne v susednej krajine. Táto rezervácia je známa najmä preto, že v nej žijú obrovské stáda slonov. Prechádzajú sa dokonca v tesnej blízkosti stanov a chatiek, ktoré poskytujú nocľah priamo uprostred parku. Pri raňajkách tak môžete obdivovať voľne žijúce slony aj ďalšie zvieratá a poviem vám, je to skutočne nezabudnuteľný zážitok. Práve tu v Amboseli ma vzal Henry aj do tradičnej manyaty – masajskej dediny. Videla som nejaké už v Masai Mara, no oproti relatívne moderným, miestami dokonca tehlovým domčekom, komerčnom prístupe a domorodých Masajoch na motorkách, táto manyata bola iná šálka kávy. Oveľa primitívnejšia.

Plotom z konárov, ktorý má chrániť pred útokmi šeliem, boli obohnané drobné chatrčky. Inak, tie si Masajovia stavajú z blata a kravského trusu, takže som veľmi rýchlo pochopila, prečo je všade tak veľa múch. Traja mladí Masajovia, z ktorých len jeden hovoril veľmi lámanou angličtinou, mi poukazovali dedinu a pozvali ma aj k sebe domov. Vnútri chatrče bola úplná tma, na zemi rozložené len zvieracie kože, na ktorých domáci spávajú, a postupne začali z vedľajších domčekov vychádzať susedky. Najčastejšie mladé Masajky, niektoré s bábätkami uviazanými v šatkách na chrbte. Všetky mali vyholené hlavy a v ušiach obrovské diery, ktoré im vyťahali ťažké korálikové náušnice. Muži i ženy mali na telách jazvy a popáleniny, pretože tak sa zdobia počas rôznych rituálov.

Muži sa pri ich tradičnom tanci predvádzali, kto vyššie vyskočí, ženy spievali a hopkali a vítali nás ako nejakú vzácnu návštevu. A hoci dnes žijeme v 21. storočí, oni majú od civilizovaného spôsobu života naozaj ďaleko. Živia sa tým, čo si ulovia a nazbierajú, a keďže voda je tu vzácna, najčastejšie pijú zvieraciu krv zmiešanú s nadojeným mliekom. Všetky choroby liečia bylinkami a korienkami, tie najvzácnejšie chodia zbierať až na Kilimandžáro. Stretnutie s nimi bolo jedným z najautentickejších zážitkov, aké som na cestách zažila. A milé je, ako si mnohí z nich vôbec nedokážu predstaviť, aký je svet vonku, predpokladám to aspoň podľa rozhovoru s jednou Masajkou, s ktorou som rozoberala mnohoženstvo, čo je vec v ich kmeni úplne bežná. Opýtala sa ma, koľko mám detí, a keď som jej povedala, že zatiaľ žiadne, premerala si ma, potom môjho muža a povedala svoju predpoveď. „Ty budeš mať štyri deti. A tvoj muž bude mať véééľa detí.“ Tak teraz neviem, či jej predpovedi veriť, alebo radšej nie.

Masajovia sú domorodým etnikom žijúcim najmä v okolí národných parkov mimo civilizácie.
Masajovia sú domorodým etnikom žijúcim najmä v okolí národných parkov mimo civilizácie.
Zdroj: Anna Tásler-Onderková

Pokračovanie na ďalšej strane.