Sú ženy, ktoré Vianoce neskonale mi-lu-jú. Tešia sa na ich úžasnú atmosféru, na to, ako budú po celom dome voňať vanilkové rožky a ako si pri rozbaľovaní darčekov po tridsiaty piaty raz pozrú Mrázika alebo Popolušku. Potom sú tu dievčatá, ktoré si zo sviatkov ťažkú hlavu nerobia, asi preto, že ešte nemajú vlastné rodiny, alebo už sú príliš veľké, aby verili na Ježiška a na veľkú happy family, ktorá si tak či tak pri vianočnej večeri minimálne raz skočí do vlasov. No a je tu ešte aj kategória dievčat a žien, ktoré najkrajšie sviatky v roku len s vypätím posledných síl prežijú. Doslova sa modlia za to, aby ich mali čo najskôr z krku. Tak ako moja známa Martina, ktorá ich z hĺbky duše neznáša. Nie preto, že by jej išla na nervy tá sviatočná atmosféra, ani s rybím filé či s rozprávkami problémy nemá, problém je inde. „Ja sviatky oslavujem na päťkrát, aj preto dostávam záchvaty paniky už začiatkom decembra, lebo viem, že ma zase bude čakať peklo. A pritom ako dieťa som ich milovala. Vždy prvého decembra som si urobila na stenu kalendár, z ktorého som každé ráno trhala papieriky a doslova odratávala dni do štedrého večera. Ibaže medzitým sa časy zmenili,“ hovorí a odkrýva dôvody svojej traumy. Jej rodičia sa rozviedli, otec sa odsťahoval, aj ona sama sa medzitým vydala. Narodil sa jej syn, o pár rokov neskôr ďalší, lenže s ich otcom Martina už nežije a dnes má aj nového partnera. Ibaže aj bývalí svokrovci chcú vidieť svojich vnukov a a jej nádejní svokrovci by tiež najradšej sviatky trávili so svojím synom. Lebo je jedináčik „A to ešte nehovorím o tom, že môj otec sa druhýkrát oženil, má ďalšie deti, čo sú moji nevlastní súrodenci. Všetci títo ľudia by chceli so mnou na Vianoce chceli tráviť čas. Samozrejme, v rovnakom termíne Výsledok? Ja mám každý rok pätoro sviatkov a niekedy je to doslova psychiatria.“
