Školenie počas ramadánu
Sudán bol pre usmievavú brunetku tiež jedným z tých ťažších orieškov. Vycestovala tam totiž školiť letušky v čase ramadánu. „Pre študentov bolo veľmi ťažké sa sústrediť, keď počas celého dňa nemohli jesť ani piť. Vonku bolo 45 stupňov, občas mi zaspávali na hodine od únavy, ale náboženstvo im nedovoľovalo, aby sa čo i len napili. Takisto som im musela dávať častejšie prestávky, pretože sa potrebovali modliť. A modlili sa päťkrát za deň, takže mi to narušovalo priebeh školenia. Ale jasné, že som sa im prispôsobila. Vždy si rozprestreli koberčeky a začala sa ich rutina modlenia.“ Špeciálny prístup musela zvoliť aj v Číne a na Taiwane. Výhodou je, že miestni sú naučení na presnosť a majú rešpekt k autoritám. „Tam bojujem skôr s jazykovou bariérou a učivo musím opakovať aj niekoľkokrát. Oni mi nepovedia, že niečomu nerozumejú, len pritakávajú. Niekedy až po čase zistím, že vôbec netušia, o čom rozprávam. A tak ideme odznovu. Pri písaní testov neexistuje, že by niekto odpísal čo len čiarku od druhého študenta. Panuje medzi nimi veľká súťaživosť. Ťažko viem niekedy odhadnúť ich vek, všetci vyzerajú veľmi mlado a pôsobia ako deti. A chýbajú im základy západných spôsobov. Je úplne bežné, že si na hodine nahlas uľavia, odpľujú a ja v prvom momente neviem, ako mám reagovať,“ vymenúva nekonečné množstvo kultúrnych rozdielov, s ktorými v práci zápasí. Po šiestich týždňoch výcviku za sebou vidí kvantum roboty, aby vyškolila dobré letušky.
Zabudnuté dieťa aj zemetrasenie
V krajinách, kam Luciu vyšlú, trávi niekoľko týždňov či mesiacov. Keďže je neustále obklopená študentmi v triede alebo pasažiermi na palube, v čase voľna rada vypne osamote. Ide si zabehať na pláž, cvičí jogu alebo číta knihy. Rada však dané krajiny aj objavuje a vždy sa ich snaží čo najviac spoznať a precestovať. „Mám výhodu, že moji študenti mi vždy presne povedia, kam ísť, čo navštíviť, čo vidieť a čo dobré zjesť. Prípadne ma tam zoberú a ideme spolu na výlet, takže si pozriem aj miesta, na ktoré sa bežný turista nedostane.“ Rada spomína na svoje pôsobenie v Kambodži, kde boli študenti večne usmiati, úctiví, prajní a s chuťou do učenia. Národ je to síce chudobný, ale ľudia by sa vám rozdali. „Bežne mi nosili vyprážané kobylky, pavúky, hmyz a ja som neodolala. Chodili sme po školení spolu na trh, sedeli na červenej pôde pri rieke a jedli pečené netopiere, pražené šváby a zapíjali to šťavou z cukrovej trstiny. Dodnes som s nimi v kontakte a píšeme si.“
Na Taiwane zase zažila zemetrasenie. Našťastie, nie príliš silné ani dlhé. Miestni pohotovo zareagovali a hneď rozdávali pokyny a evakuovali ľudí vrátane Lucie. No a raz v Nigérii, keď pracovala ešte ako letuška, si u nej jedna pani zabudla bábätko. „Nastupovala na palubu a okrem novorodeniatka mala ešte päť detí, ktoré s ňou leteli. Pomohla som jej s bábätkom, kým nastupovala s ostatnými deťmi. Namierila si to rovno do lietadla k svojmu sedadlu a mňa nechala s bábätkom stáť vo dverách lietadla. Tak som jej ho prišla doniesť, že si ho zabudla. Ona na to, že veď to nevadí, mám ešte ďalších päť.“
Chcete byť letuškou? Dobre to zvážte
Skĺbiť takéto povolanie s rodinným životom je však extrémne náročné a ťažké to majú nielen letušky, ale aj piloti. Rodina a kamaráti chýbajú aj Lucii a je vďačná aspoň za výdobytky modernej doby a videohovory. Napriek tomu by svoju prácu nevymenila za nič na svete. „Lietať a odovzdávať skúsenosti začínajúcim letuškám a stevardom ma napĺňa. Nie je to povolanie, je to koníček. Lietanie je životný štýl a kabína je pre mňa kancelária s najkrajším výhľadom. Stáva sa mi, že keď súkromne letím na dovolenku alebo cestujem niekam pracovne ako pasažier, tak ma spoznávajú letušky, ktoré som kedysi školila.“ A to je pre šikovnú Slovenku obrovské zadosťučinenie.
A čo by poradila dievčatám, ktoré snívajú o tomto povolaní? V prvom rade by si vraj mali uvedomiť, že to nie je len cestovanie. „Ide hlavne o prácu s ľuďmi. Nie je to len o tom, ako ich obslúžiť na palube, ale ako za 90 sekúnd evakuovať lietadlo, ako hasiť požiar na palube, ako si poradiť s časovým posunom, zvládať neprispôsobivých cestujúcich, podať prvú pomoc, v prípade pôrodu pomôcť budúcej mamičke, ale aj zachrániť umierajúceho cestujúceho. A do toho bojujete s opuchnutými nohami v lodičkách,“ upozorňuje šéfinštruktorka. Dôležitý je, samozrejme, aj príjemný vzhľad, vzdelanie minimálne s maturitou a znalosť cudzích jazykov. Lucia rozpráva až piatimi a vraví, že letuška nesmie byť žiadna krehká bábika. „Potrebuje byť asertívna v momentoch, ktoré si to vyžadujú, a zvládať náročné situácie z fyzickej aj zo psychickej stránky. Už len silu, ktorú musí vynaložiť pri otvorení dverí, si pasažieri vôbec neuvedomujú. Ak to budúca letuška nedokáže, nemôže ani dokončiť tréning,“ upozorňuje a priznáva, že aj ona prešla momentmi, keď jej bolo ťažko a mala chuť s prácou seknúť. Nikdy však netrvali dlho. „Mám šťastie, že som obklopená perfektným tímom inštruktorov, ktorí so mnou cestujú a školia, a dávame do toho maximum. Vždy sa mi rozsvieti kontrolka a nasmeruje ma k tým pekným zážitkom, ktoré som prežila, a čo som dokázala. Ja tvrdím, že z letectva sa nedá odísť, odtiaľ vás musia vyhodiť,“ smeje sa a už si balí kufor do ďalšej destinácie. Ak budete mať šťastie, stretnete ju aj vy niekde na palube lietadla.
Viac fotiek z Luciiných ciest po svete nájdete v našej FOTOGALÉRII.
