V EMME pracuje od roku 2020 a na jej stránkach i na webe vám prináša lifestylové a spoločenské témy a rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Zo všetkého najviac ju baví cestovanie a vždy sa rada podelí o skvelé dovolenkové tipy a užitočné rady.

Anna Onderková

Príbehy, ktoré pri školeniach Lucia zažíva, mali byť už dávno spísané v&nbsp;nejakej dobrodružnej knihe. A&nbsp;možno aj v&nbsp; piatich pokračovaniach. Jej zážitky so študentmi z&nbsp;Číny, Nigérie, zo Surinamu či z&nbsp;Kambodže sú neraz úsmevné, no ide aj o&nbsp;náročnú prácu, ktorá si vyžaduje veľa trpezlivosti a&nbsp;mesiacov strávených mimo domova. Letuškou sa môžete stať po štyroch až šiestich týždňoch školenia na zemi a&nbsp;neskôr na palube lietadla pod dohľadom inštruktora. Po roku môžete postúpiť na vedúcu kabíny, a&nbsp;keď budete fakt dobrá, možno vám ponúknu prácu samotnej inštruktorky. Presne tak ako Bratislavčanke Lucii, ktorá začínala tiež ako letuška a&nbsp;vypracovala sa na chief examiner, teda šéfinštruktorku.

„Na tejto pozícii robím už osem rokov. Lietala som odmalička, keďže som vyrastala v&nbsp;Ufe na Urale v&nbsp;Rusku a&nbsp;pravidelne sme lietali na Slovensko. Tie krídla som dostala už do vienka. Cestovanie bolo mojím hobby, už ako tínedžerka som sama odcestovala do Kanady a&nbsp;neskôr som odišla študovať do Sydney,“ spomína na svoje začiatky v&nbsp;oblakoch.

Po pristátí nám raz pri vykladaní batožiny odlomili časť krídla. Letieť domov s&nbsp;pasažiermi sme, samozrejme, nemohli, prišlo po nich náhradné lietadlo. My sme ten odlomený kus krídla naložili na palubu a&nbsp;leteli sme technický prelet domov na Slovensko.

Počas dvadsaťročnej kariéry zažila na palube aj mimo nej kadečo, dokonca aj ponuku na sobáš od pasažiera, ktorý často lietal s&nbsp;aerolíniami, kde pracovala. „Ponuku som však diplomaticky odmietla. Mala som aj možnosť stretnúť sa a&nbsp;porozprávať s&nbsp;Bruceom Dickinsonom, spevákom kapely Iron Maiden, ktorý je aj dopravným pilotom a&nbsp;obnovoval si typovú skúšku na lietadlo Boeing 737 práve v&nbsp;našej leteckej spoločnosti. Mala som na palube spevákov Stinga, Shaggyho aj taliansku hviezdu Nicka, ktorý posádke počas letu spieval. S&nbsp;Adrianou Sklenaříkovou som bola pri krste lietadla s&nbsp;jej podobizňou,“ spomína na hviezdnych pasažierov.

Ako inštruktorka získala certifikát v&nbsp;školiacom stredisku v&nbsp;Seattli, čo pre ľudí z&nbsp;leteckej brandže znamená pomyselný olymp. Neskôr tam chodievala preberať nové lietadlá do flotily. Vidieť na vlastné oči proces, ako sa za pár týždňov vyrobí nové lietadlo, je podľa nej neskutočný zážitok. „A&nbsp;potom ten pocit, že ja som tá prvá, ktorá s&nbsp;ním vzlietne ponad oceán, to treba zažiť. Lietadlo letí prázdne, len s&nbsp;pilotmi a&nbsp;so štyrmi inštruktorkami. Všetko vonia novotou a&nbsp;do toho polárna žiara niekde medzi Kanadou a&nbsp;Grónskom. Dnes sa už takéto ,výlety‘ ani nekonajú, väčšinou preberajú lietadlá len samotní piloti.“ Neobišli ju však ani zážitky z&nbsp;kategórie nebezpečných, ktoré by nechcel zažiť asi nikto. „Po pristátí nám raz pri vykladaní batožiny odlomili časť krídla. Letieť domov s&nbsp;pasažiermi sme, samozrejme, nemohli, prišlo po nich náhradné lietadlo. My sme ten odlomený kus krídla naložili na palubu a&nbsp;leteli sme technický prelet domov na Slovensko. Celý čas sme boli pripravení na núdzové pristátie. No a&nbsp;jedným z&nbsp;najhorších zážitkov bol požiar v&nbsp;kokpite počas letu. Posádka, ktorej som bola súčasťou, musela okamžite klesnúť na najbližšie možné letisko a&nbsp;cestujúcich sme pripravili na núdzovú evakuáciu. Na takéto situácie sme však trénovaní. Našťastie sme pristáli v&nbsp;poriadku len s&nbsp;prasknutým oknom,“ tuhne krv v&nbsp;žilách pri Luciinom rozprávaní.

A&nbsp;ako taký tréning vyzerá? V&nbsp;prvom rade musíte dobre ovládať angličtinu. Prvý týždeň sa preberá špeciálna letecká terminológia, pojmy a&nbsp;skratky. Neskôr zdravoveda, prvá pomoc na palube lietadla, kto má na palube akú zodpovednosť, technické minimum lietadla, prevádzkové postupy, letecké normy, komunikácia s&nbsp;pasažiermi aj kultúrne a&nbsp;jazykové bariéry. „Musia sa naučiť, ako zvládať inštruktážnu demonštráciu, kde personál ukazuje cestujúcim, ako používať bezpečnostný pás, kyslíkovú masku, plávaciu vestu. Aj kde sa nachádzajú núdzové východy, a&nbsp;asi by ste boli prekvapení, že to nie je až také jednoduché, ako to na palube na prvý pohľad vyzerá. Vždy sa pri tom na školení natrápime, ale aj zasmejeme,“ ozrejmuje inštruktorka Lucia, ktorá dokonca napísala učebnicu pre budúce letušky. Odovzdala v&nbsp;nej svoje dlhoročné skúsenosti a&nbsp;učia sa z&nbsp;nej po celom svete. Lucia, ktorá je aj špeciálnou inštruktorkou prvej pomoci a&nbsp;prežitia vo vode, trávi so študentmi čas počas celého výcviku, keď sú priebežne testovaní. Na konci ich čaká niekoľko záverečných skúšok a&nbsp;prax na palube pod jej dohľadom.

„Až keď uznám, že sú schopní lietať sami, podpíšem im vytúženú licenciu a&nbsp;stávajú sa skutočnými letuškami a&nbsp;stevardmi. Školím už niečo vyše 18 rokov a&nbsp;rukami mi prešli tisíce študentov v&nbsp;rôznych krajinách, čo je neskutočný pocit,“ teší sa sympatická Slovenka, ktorá má nalietaných viac ako 11-tisíc hodín, čo je v&nbsp;tejto brandži úctyhodné číslo. „V&nbsp;letectve sa riadime normami, takže aj náš počet hodín strávených vo vzduchu je limitovaný. Mesačne môžem nalietať sto letových hodín a&nbsp;od toho závisí, či urobím mesačne viac kratších letov alebo menej dlhých.“

V&nbsp;Afrike jej behali sliepky po triede

Lucia doslova žije so zbaleným kufrom. „Jedna várka kozmetiky a&nbsp;vecí dennej potreby je neustále zbalená v&nbsp;kufri a&nbsp;pripravená na cestovanie, lebo nikdy neviem, kedy ma pri mojej práci odvolajú na cestu do zahraničia. Je to už pre mňa rutina. A&nbsp;zo skúseností viem, že sa nikdy netreba spoliehať na to, že ma zavolajú len na jeden let. Vždy sa zbalím aspoň na päť dní. A&nbsp;takisto mám vždy v&nbsp;kufri zimné aj letné veci, lebo nikdy neviem, kde nakoniec skončím,“ smeje sa svetobežníčka. Keď ako školiteľka začínala, najskôr pracovala v&nbsp;európskych krajinách, no časom prešla aj do exotickejších destinácií ako Kambodža, Čína, Nigéria, Palau, Sudán, Maroko či Surinam v&nbsp;Južnej Amerike. „Je to veľká výzva a&nbsp;pocit zodpovednosti ísť školiť do krajiny kultúrne tak veľmi vzdialenej od tej našej. Vždy sa na takéto školenie pripravujem nielen z&nbsp;profesionálnej stránky, ale musím sa vyzbrojiť aj vedomosťami, čo mi daná kultúra ponúkne, aj keď sa na to nedá celkom pripraviť.“ Najťažšie školenia absolvovala Lucia v&nbsp;Afrike.

Je tam neraz odkázaná len sama na seba a&nbsp;musí doslova improvizovať. „Nigérijčania sú veľmi milí ľudia, ale sú temperamentní a&nbsp;od začiatku školenia som bojovala s&nbsp;hlukom v&nbsp;triede, pretože moji študenti boli neposední, niekedy dokonca tancovali. Neostáva mi vtedy nič iné, len sa prispôsobiť alebo vymyslieť inú formu prednášania. Nemajú ani pojem o&nbsp;čase. Trvalo mi veľmi dlho ich to naučiť. Nigérijčanom dáte prestávku medzi prednáškami na desať minút a&nbsp;vrátia sa o&nbsp;hodinu. Samotné školenie je tiež veľká výzva, keď mi behajú sliepky po triede,“ spomína so smiechom. Mimochodom, tie sliepky prikázala študentom vyhnať a&nbsp;viete, kde ich neskôr našla? Zviazané na toalete! Po takýchto hodinách Lucia doslova padá od únavy do postele a&nbsp;počíta malarické komáre, ktoré jej bzučia nad hlavou a&nbsp;nie sú v&nbsp;tejto krajine žiadnou raritou.

O tom, aké náročné je školiť počas ramadánu a ako si u Lucie raz pasažierka zabudla bábätko, si prečítajte na ďalšej strane.

Sudán bol pre usmievavú brunetku tiež jedným z&nbsp;tých ťažších orieškov. Vycestovala tam totiž školiť letušky v&nbsp;čase ramadánu. „Pre študentov bolo veľmi ťažké sa sústrediť, keď počas celého dňa nemohli jesť ani piť. Vonku bolo 45 stupňov, občas mi zaspávali na hodine od únavy, ale náboženstvo im nedovoľovalo, aby sa čo i len napili. Takisto som im musela dávať častejšie prestávky, pretože sa potrebovali modliť. A&nbsp;modlili sa päťkrát za deň, takže mi to narušovalo priebeh školenia. Ale jasné, že som sa im prispôsobila. Vždy si rozprestreli koberčeky a&nbsp;začala sa ich rutina modlenia.“ Špeciálny prístup musela zvoliť aj v&nbsp;Číne a&nbsp;na Taiwane. Výhodou je, že miestni sú naučení na presnosť a&nbsp;majú rešpekt k&nbsp;autoritám. „Tam bojujem skôr s&nbsp;jazykovou bariérou a&nbsp;učivo musím opakovať aj niekoľkokrát. Oni mi nepovedia, že niečomu nerozumejú, len pritakávajú. Niekedy až po čase zistím, že vôbec netušia, o&nbsp;čom rozprávam. A&nbsp;tak ideme odznovu. Pri písaní testov neexistuje, že by niekto odpísal čo len čiarku od druhého študenta. Panuje medzi nimi veľká súťaživosť. Ťažko viem niekedy odhadnúť ich vek, všetci vyzerajú veľmi mlado a&nbsp;pôsobia ako deti. A&nbsp;chýbajú im základy západných spôsobov. Je úplne bežné, že si na hodine nahlas uľavia, odpľujú a&nbsp;ja v&nbsp;prvom momente neviem, ako mám reagovať,“ vymenúva nekonečné množstvo kultúrnych rozdielov, s&nbsp;ktorými v&nbsp;práci zápasí. Po šiestich týždňoch výcviku za sebou vidí kvantum roboty, aby vyškolila dobré letušky.

V&nbsp;krajinách, kam Luciu vyšlú, trávi niekoľko týždňov či mesiacov. Keďže je neustále obklopená študentmi v&nbsp;triede alebo pasažiermi na palube, v&nbsp;čase voľna rada vypne osamote. Ide si zabehať na pláž, cvičí jogu alebo číta knihy. Rada však dané krajiny aj objavuje a&nbsp;vždy sa ich snaží čo najviac spoznať a&nbsp;precestovať. „Mám výhodu, že moji študenti mi vždy presne povedia, kam ísť, čo navštíviť, čo vidieť a&nbsp;čo dobré zjesť. Prípadne ma tam zoberú a&nbsp;ideme spolu na výlet, tak­že si pozriem aj miesta, na ktoré sa bežný turista nedostane.“ Rada spomína na svoje pôsobenie v&nbsp;Kambodži, kde boli študenti večne usmiati, úctiví, prajní a&nbsp;s&nbsp;chuťou do učenia. Národ je to síce chudobný, ale ľudia by sa vám rozdali. „Bežne mi nosili vyprážané kobylky, pavúky, hmyz a&nbsp;ja som neodolala. Chodili sme po školení spolu na trh, sedeli na červenej pôde pri rieke a&nbsp;jedli pečené netopiere, pražené šváby a&nbsp;zapíjali to šťavou z&nbsp;cukrovej trstiny. Dodnes som s&nbsp;nimi v&nbsp;kontakte a&nbsp;píšeme si.“

Na Taiwane zase zažila zemetrasenie. Našťastie, nie príliš silné ani dlhé. Miestni pohotovo zareagovali a&nbsp;hneď rozdávali pokyny a&nbsp;evakuovali ľudí vrátane Lucie. No a raz v Nigérii, keď pracovala ešte ako letuška, si u nej jedna pani zabudla bábätko. „Nastupovala na palubu a okrem novorodeniatka mala ešte päť detí, ktoré s ňou leteli. Pomohla som jej s bábätkom, kým nastupovala s ostatnými deťmi. Namierila si to rovno do lietadla k svojmu sedadlu a mňa nechala s bábätkom stáť vo dverách lietadla. Tak som jej ho prišla doniesť, že si ho zabudla. Ona na to, že veď to nevadí, mám ešte ďalších päť.“

Skĺbiť takéto povolanie s&nbsp;rodinným životom je však extrémne náročné a&nbsp;ťažké to majú nielen letušky, ale aj piloti. Rodina a&nbsp;kamaráti chýbajú aj Lucii a&nbsp;je vďačná aspoň za výdobytky modernej doby a&nbsp;videohovory. Napriek tomu by svoju prácu nevymenila za nič na svete. „Lietať a&nbsp;odovzdávať skúsenosti začínajúcim letuškám a&nbsp;stevardom ma napĺňa. Nie je to povolanie, je to koníček. Lietanie je životný štýl a&nbsp;kabína je pre mňa kancelária s&nbsp;najkrajším výhľadom. Stáva sa mi, že keď súkromne letím na dovolenku alebo cestujem niekam pracovne ako pasažier, tak ma spoznávajú letušky, ktoré som kedysi školila.“ A&nbsp;to je pre šikovnú Slovenku obrovské zadosťučinenie.

A&nbsp;čo by poradila dievčatám, ktoré snívajú o&nbsp;tomto povolaní? V&nbsp;prvom rade by si vraj mali uvedomiť, že to nie je len cestovanie. „Ide hlavne o&nbsp;prácu s&nbsp;ľuďmi. Nie je to len o&nbsp;tom, ako ich obslúžiť na palube, ale ako za 90 sekúnd evakuovať lietadlo, ako hasiť požiar na palube, ako si poradiť s&nbsp;časovým posunom, zvládať neprispôsobivých cestujúcich, podať prvú pomoc, v&nbsp;prípade pôrodu pomôcť budúcej mamičke, ale aj zachrániť umierajúceho cestujúceho. A&nbsp;do toho bojujete s&nbsp;opuchnutými nohami v&nbsp;lodičkách,“ upozorňuje šéfinštruktorka. Dôležitý je, samozrejme, aj príjemný vzhľad, vzdelanie minimálne s&nbsp;maturitou a&nbsp;znalosť cudzích jazykov. Lucia rozpráva až piatimi a&nbsp;vraví, že letuška nesmie byť žiadna krehká bábika. „Potrebuje byť asertívna v&nbsp;momentoch, ktoré si to vyžadujú, a&nbsp;zvládať náročné situácie z&nbsp;fyzickej aj zo psychickej stránky. Už len silu, ktorú musí vynaložiť pri otvorení dverí, si pasažieri vôbec neuvedomujú. Ak to budúca letuška nedokáže, nemôže ani dokončiť tréning,“ upozorňuje a&nbsp;priznáva, že aj ona prešla momentmi, keď jej bolo ťažko a&nbsp;mala chuť s&nbsp;prácou seknúť. Nikdy však netrvali dlho. „Mám šťastie, že som obklopená perfektným tímom inštruktorov, ktorí so mnou cestujú a&nbsp;školia, a&nbsp;dávame do toho maximum. Vždy sa mi rozsvieti kontrolka a&nbsp;nasmeruje ma k&nbsp;tým pekným zážitkom, ktoré som prežila, a&nbsp;čo som dokázala. Ja tvrdím, že z&nbsp;letectva sa nedá odísť, odtiaľ vás musia vyhodiť,“ smeje sa a&nbsp;už si balí kufor do ďalšej destinácie. Ak budete mať šťastie, stretnete ju aj vy niekde na palube lietadla.

Viac fotiek z Luciiných ciest po svete nájdete v našej <a href="https://emma.pluska.sk/gal/lifestyle/slovenka-lucia-vyskolila-tisice-letusiek-celom-svete-aky-je-zivot-vecne-zbalenym-kufrom" target="_blank" rel="noopener">FOTOGALÉRII</a>.