Pracovné skúsenosti zbierala v Maroku, Londýne aj v írskom Dubline. Napokon sa jej stala osudnou Ázia, kde žije a pracuje už niekoľko rokov. „Nejaký čas som strávila aj v Indonézii, kde som pracovala v terapeutickom centre a na vládnom vzdelávacom programe pre problémových tínedžerov na miestnych stredných školách. Veľmi sa mi v Juhovýchodnej Ázii páčilo, takže som vedela, že chcem ísť späť. Rozhodovala som sa medzi Japonskom a Vietnamom a vyhral Vietnam, pretože som chcela divočinu,“ smeje sa mladá Slovenka, ktorá už štyri roky pracuje pre jednu z najväčších jazykových škôl v krajine s 38 centrami, 30-tisíc študentmi a 1500 zamestnancami.
„V rámci mojej pozície som súčasťou akademického manažmentu, čiže sa starám o trénovanie a vzdelávanie učiteľov, robím supervízie a pritom mám aj svojich vlastných študentov. V rámci organizácie máme tiež nadáciu, takže chodievam učiť aj deti so špeciálnymi potrebami do detského domova,“ vymenúva Barbora, ktorá svoj nový domov našla v Hočiminovom meste.
Vietnam si pochvaľuje, keďže tu má možnosť profesijného aj platového rastu. „Napriek tomu, že ide o socialistický štát a propaganda je všade v uliciach, pre expatov je to celkom príjemná krajina. Nemám pocit, že by som bola obmedzovaná, jazdím na motorke bez vodičáku, na dovolenky k pláži, do hôr je to len pár hodín cesty a sú tu nádherné miesta. Doma mám bazén, upratovačku aj krajčírku,“ vymenúva Baška, ktorá si popri tom všetkom užíva aj príjemné podnebie, skvelé jedlo a vždy čerstvé ovocie a zeleninu od výmyslu sveta.
Vadí jej len znečistené ovzdušie a šoférovanie v daždi. Keď však pracuje, tak naozaj tvrdo. „Počas letného obdobia sme mali taktiež otvorenú školu, takže som robila 7 týždňov od rána do večera 6 dní v týždni. Inak mávam dva dni voľno a tri dni robím až do večera. A cez víkendy celý deň. Takže ja mám víkend vlastne v pondelky a utorky,“ vysvetľuje vášnivá cestovateľka, ktorá má Vietnam pobehaný krížom-krážom.
„Ľudia sú tu vo väčšine veľmi milí, priateľskí a úslužní, ale vedia byť aj drzí. Stáť v rade, normálne ísť do výťahu či šoférovať podľa pravidiel - to im veľmi nejde. Ale aj keď nevedia po anglicky, tak sa rukami, nohami a pár vietnamskými frázami dohovorím. Som zvyknutá, že sa na mňa ľudia ako na blondínku na ulici pozerajú, snažia sa po anglicky pozdraviť, prihovoriť, natešene sa usmievajú,“ opisuje Barbora svoje skúsenosti. Vietnamci podľa nej často pracujú hard (tvrdo), no nie smart (šikovne), a vybavovanie dokumentov či víz zvykne podliehať korupcii. „Ale ak máš dobrý nápad a chceš si založiť biznis, tak tu človek nájde vhodné prostredie. Je to rýchlo sa rozvíjajúca krajina, lacná a je tu veľa cudzincov. Popri práci sa venujem umeleckému líčeniu, čoskoro by som chcela mať vlastnú vernisáž s obrazmi a pracujem aj na vlastnej módnej značke, takže možností je tu dosť,“ pochvaľuje si rodáčka z Bojníc. Sama pozná Slovákov, ktorým sa podarilo v krajine rozbehnúť úspešný biznis a vo všeobecnosti vraj majú Vietnamci k cudzincom pozitívny prístup.
Stihla sa už za tie roky naučiť aj niečo po vietnamsky? „Vietnamčina je tonálny jazyk, majú 8 rôznych tónov, ktoré sú ťažké na výslovnosť. To, ako Slováci vyslovujú napríklad pho sa ani zďaleka nepodobá realite. Keď iba trochu zle niečo vyslovíte, tak vám miestni nerozumejú. Ale zopár fráz, samozrejme, viem.“ Keď do Vietnamu pricestovala, všetci jej vraj hovorili: Buď sa ti tu nebude páčiť a rýchlo odídeš, alebo si to tu zamiluješ a nebudeš chcieť odísť. „Život je tu rýchly, hlučný, farebný, voňavo-smradľavý, ale aj očarujúci. Nemám ešte presné plány, kedy sa vrátim domov, Slovensko mi chýba, nebola som doma už tri a pol roka, ale Vietnam má pre mňa svoje nezameniteľné čaro.“
Viac cestovateľských fotiek z úchvatného Vietnamu nájdete v našej FOTOGALÉRII.
