Snívala som o tom už ako dieťa. Odkedy som videla film Jízda z roku 1994 (ktorý asi nepoznáte, ak nemáte viac ako tridsať). Len tak sa zobrať, na pár dní sa totálne odstrihnúť od reality a užiť si svoju krajinu inak. Tak naozajstne. Po druhé, uvedomila som si, že Slovensko vlastne vôbec nepoznám. Ja som napríklad nebola v živote v Košiciach! Hanba. Zobrala som si teda s priateľom týždeň dovolenky a vyrazili sme. Bez plánov, s jedinou podmienkou. Budeme obchádzať diaľnice a pôjdeme tam, kde sa nám to bude pozdávať. Viete, taký ten model, keď stojíte na križovatke, no miesto toho, aby ste sa pozreli do navigácie, dáte na pocit.

Slovenský vidiek je jednoducho malebný. A takéto kravy na ceste nie sú nič nezvyčajné.
Slovenský vidiek je jednoducho malebný. A takéto kravy na ceste nie sú nič nezvyčajné.
Zdroj: Jana Gombošová

Spomalenie

Vyrazili sme z Bratislavy pomerne neskoro poobede (lebo žena a balenie na týždeň...), bez obeda, a tak nás hlad hnal na juh. Kde inde sa lepšie najete ako „na Maďaroch“? Plné brucho sme potom šli rozchodiť do neďalekého Štúrova, kde sme si nenechali ujsť most do Ostrihomu. Napriek tomu, že bol pracovný deň, mala som pocit, že ľudia v tomto mestečku sú v akomsi spomalenom móde. Veľmi rýchlo sme sa naladili na ich vlnu. Také to bolo super, že sme sa pozabudli a ďalšia cesta prebiehala v pološere. No aj to malo svoje čaro, lebo na ceste do Banskej Štiavnice sme stretli srnky. Veľa srniek! V jednom momente sme dokonca museli zastaviť a mlčky pozorovať, ako sa pasú na horizonte zapadajúceho slnka. Akoby sa na chvíľu zastavil čas. Spozorovali nás, a tak sme sa na seba navzájom pozerali. Čo pozerali, hypnotizovali sme sa. Bolo to magické. A potom, asi aby sme sa z tej šialenej romantiky prebrali, nám jeden srnec skočil rovno meter pred auto. Nechýbalo veľa, aby sme mali na večeru srnčí guláš. Za absolútnej tmy sme cez lesné cesty dorazili do Štiavnice.

Západ slnka cestou do Banskej Štiavnice vyzerá naživo ešte krajšie ako na fotkách. Vážne.
Západ slnka cestou do Banskej Štiavnice vyzerá naživo ešte krajšie ako na fotkách. Vážne.
Zdroj: Jana Gombošová

To bol tiež moment ako zo sna. Vynoríte sa z čierneho lesa a rovno naskočíte na starodávnu mestskú dlažbu z mačacích hláv. Ubytovanie za pár drobných, ktoré som narýchlo našla na bookingu po ceste zo Štúrova, bolo dokonalé. Starý meštiansky dom a vintage nábytok. Samozrejme, nenechali sme si ujsť večernú prechádzku po meste, ktoré som si okamžite zamilovala. Nádherná stará architektúra, tlmené svetlá odrážajúce sa na tmavej dlažbe, posedávajúci študenti na múrikoch, tiché rozhovory partičiek v zašitých podnikoch na terasách.

Aj takto romanticky môžu vyzerať cesty na južnom Slovensku, s prekrásnou panorámou.
Aj takto romanticky môžu vyzerať cesty na južnom Slovensku, s prekrásnou panorámou.
Zdroj: Jana Gombošová


Ľudia!

Na druhý deň sme sa rozhodli, že by nám prospelo osvieženie, a tak sme sa vybrali k neďalekému jazeru, ktoré nám večer odporučila zhovorčivá barmanka. V živote som nebola na krajšom prírodnom kúpaní! Veľké Studenecké jazero je čisté, veľké, má pekné drevené mólo a my sme tam boli takmer sami. Nehovorím o okolitej prírode a výhľade. Musíte ho však nájsť, lebo počas hľadania sme sa omylom takmer okúpali v neďalekom rybníku plného obrovských kaprov. Ešteže sú dobrí ľudia, ktorí vám pomôžu a poradia. Inak, ľudia... Zabite ma, rodáci moji bratislavskí, ale vážne, pár kilometrov od hlavného mesta a všetci sú akísi iní. Hej, lepší. Možno je to preto, že nežijú v tokom zhone, viac sa usmievajú. Často som sa zamyslela nad tým, že aj keď žijú v regióne, kde majú menej možností ako my z veľkomesta, sú spokojnejší a pokornejší. Prisahám, že som ani raz nepocítila pohŕdavé „hen, Blaváci“ a podobné prejavy „vojny regiónov“. Všetci, od recepčných v penziónoch, čašníkov či okoloidúcich, ktorých sme žiadali o radu alebo nám len tak zamávali na pozdrav, boli milí a srdeční.

Takto vyzerá opustená Magnezitka v Jelšave. Opustene.
Takto vyzerá opustená Magnezitka v Jelšave. Opustene.
Zdroj: Jana Gombošová


Drsné krásy

Viete, čo sa mi na celej ceste najviac páčilo? Vedľajšie cesty. Keď sme vyrazili zo Štiavnice cez Gemer, Muráň a Tisovec, bola som očarená. A to som ešte netušila, že totálne padnem na zadok, keď dorazíme na miesta, ktoré sme navštívili vďaka tipom od chalanov z Čiernych dier. Najprv sme išli pozrieť legendárny Slavošovský tunel, ktorý láka turistov svojou tajomnosťou. Je to úžasná technická pamiatka z obdobia druhej svetovej vojny. Nedokončený železničný tunel, cez ktorý nikdy žiaden vlak nešiel, meria 2 400 metrov, no prejsť si ho vyžaduje dávku odvahy. Ja som ju nemala. Aby sme techniky nemali málo, zastavili sme aj v priemyselnom areáli pri Jelšave, kde je najväčší magnezitový závod na Slovensku. Čo na tom mohlo byť také úžasné? Všetko! Akoby ste sa zrazu ocitli na inej planéte. Prostredie mesačnej krajiny, stroje a budovy, ktoré vám vyrazia dych svojou drsnou krásou. Snažili sme sa dostať do areálu, no tam nás, žiaľ, z bezpečnostných dôvodov nepustili. Nevadí! Tak sme aspoň „obsmŕdali“ po okolí a kochali sa tou nádherou. Netuším, koľko sme tam boli, no vyhnal nás až západ slnka, ktorý nám opäť pripomenul, že si treba švihnúť a nájsť nejaký nocľah. Cez Rožňavu sme vyrazili rovno do metropole východu – Košíc. Tam som pochopila, prečo sú z tohto mesta všetci paf. Aj ja som bola!

Kúpele Sliač už dávno stratili svoju krásu, dnes sú tam len ošarpané budovy, ktoré by potrebovali riadnu investíciu. Škoda.
Kúpele Sliač už dávno stratili svoju krásu, dnes sú tam len ošarpané budovy, ktoré by potrebovali riadnu investíciu. Škoda.
Zdroj: Jana Gombošová

Najvýchodnejší bod

Na druhý deň nás to ťahalo opäť k vode a kam inam by sme šli, ak nie na Zemplínsku šíravu... Bolo to naše prvé sklamanie. Obišli sme niekoľko pláží, no nikde sa nikto nekúpal a nás prešla chuť tiež. Nevadí, aj tak bol v pláne lepší cieľ, ktorý sme si ako jediný pevne stanovili. Najvýchodnejší bod Slovenska, ktorý sa nachádza kúsok od dedinky Nová Sedlica. Cesta cez Poloniny bola ako z rozprávky, no aj tak sme cítili miernu vnútornú nervozitu. Opäť sme sa zamotali a pomaly začalo zapadať slnko. Do cieľa sme dorazili neskoro, a tak sme sa museli túry k najvýchodnejšiemu bodu vzdať. To miesto je totiž v lese a blúdiť tam po tme nie je najlepší nápad. Najmä ak na každom kroku vidíte ozbrojených pohraničiarov. Tak sme sa uspokojili s tým, že aj najvýchodnejšia dedina sa počíta. Otočili sme to a cez Sninu sme dorazili do Humenného, kde sme prespali a na raňajky si dali tie najlepšie palacinky široko-ďaleko. Na druhý deň vyrazili do Medzilaboriec, do Múzea Andyho Warhola. Samozrejme, k tomu patrí aj dedinka Miková, odkiaľ pochádzali jeho rodičia. Márne sme však ich dom hľadali. Ako sme sa neskôr dozvedeli, už, žiaľ, nestojí.

Košice sú rovnako krásne cez deň ako v noci.
Košice sú rovnako krásne cez deň ako v noci.
Zdroj: Jana Gombošová

Rozjímanie a havajský tanec

Mojou absolútnou úchylkou sa stalo zastavovanie pri ceste. Nie, nemám problémy s mechúrom. Neboli to cikpauzy, ale rozjímacie pauzy. Vychutnávať panenské lúky, polia, osamelý strom s kaplnkou, pasúce sa zvieratá a ticho... Ako bonus pokoj, ticho a pocit, že sa nikam neponáhľate. To sa v bežnom živote nedá. Predstavte si, že idete z práce a vidíte niečo pekné, zabrzdíte, vystúpite a kukáte. Veď by vás do blázninca zobrali. Ale teraz som mohla byť blázon a pokyn „Zastáááv, prosííím“ padal naozaj často. Bavili nás aj niektoré názvy dedín. Napríklad taký Havaj nás prinútil urobiť si fotku s tabuľou. Bolo by vtipné, ak by tam mali kameru, lebo dám na to krk, že sme neboli jediní selfie trapoši. Z dokumentácie fotiacich sa turistov pri tabuli Havaj tancujúcich hula-hula by mali domáci iste zábavu. Mrkli sme aj Stropkov, Svidník a na Bardejov sme si vyčlenili viac času, pretože tamojšie centrum stojí za to! Napriek tomu sme sa rozhodli prespať v Prešove. Dobre sme urobili, lebo toto mesto si nás získalo neuveriteľne pohodovou atmosférou. Ak by som mala hlasovať za najlepší letný večerný oddych, tak je to prešovský Lokál. Aby sme však trochu vytriezveli, muselo prísť aj sklamanie v podobe ďalšieho miesta, kde sme sa nemohli okúpať. Ružín, od ktorého nás dobromyseľne odhovorili miestni rybári. Náladu nám vylepšila rozprávková krajina v okolí Margecian, šokovala rómska osada vybudovaná v strmom svahu a rozveselila charizmatická Levoča, ktorá nás privítala vystúpením nadšených hudobníkov na námestí. To bolo fakt smiešne, lebo naozaj začali hrať na svojich trúbkach v momente, ako sme vystúpili z auta.

Medzilaborce, Bohom zabudnuté mesto? Ani náhodou, takúto krásnu prírodu hocikde nenájdete.
Medzilaborce, Bohom zabudnuté mesto? Ani náhodou, takúto krásnu prírodu hocikde nenájdete.
Zdroj: Jana Gombošová


Počasie mieša karty

To, že sme mali počasie ako na objednávku, sme si hovorili celý týždeň. Až do momentu, keď zrazu začalo pršať a my sme váhali, či ísť aj na vytúženú Oravu. Mrkli sme teda, ako to kde vyzerá. Hore dážď, v strede slnko. Oukej, ideme smer Banská Bystrica! Čím viac sme sa blížili, boli sme nepokojnejší. Ako som doteraz nemala problém zohnať ubytovanie hoci aj hodinu pred dorazením do cieľa, teraz to bol problém. No podarilo sa a našli sme asi poslednú izbu v meste. Až tam sme sa dozvedeli, že práve sa chystá letecký deň, preto je mesto plné. Neboli by sme to však my, keby sme toto podujatie elegantne neodignorovali. Miesto masového vykrúcania krkov za lietadlami sme sa vybrali pozrieť Kúpele Sliač. Najlepšie rozhodnutie! Toto miesto dýcha takou nostalgiou a pokojom, že sme sa okamžite zhodli, že sa sem vrátime ako právoplatní rekreanti. Keď nám nad hlavami nebudú lietať stíhačky... Škoda len, že toto miesto je v zabudnutí a mnoho priestorov zbytočne chátra. Pritom je to hotový retro poklad. Zablúdili sme aj do uzavretých budov, nakúkali cez špinavé okná a predstavovali si, ako to tam kedysi žilo. Takto naladení vyrážame ďalej a vychutnávame si krásnu cestu cez Hlohovec smerom na Radošinu. Posledná zastávka bola v malebných Orešanoch, kde nás kráľovsky pohostili na grilovačke u známeho šéfkuchára a mäsiara Romana Kóňu. Najedení a príjemne unavení z výletu sme sa vracali mlčky domov. Tešili sme sa, lebo zážitok to bol obrovský, ale doma je doma. Som šťastná, že mojím domovom je práve Slovensko. Lebo je naozaj krásne a škoda, že som na to prišla až teraz. Neodkladajte to ani vy a zistite to tiež!

Okolie Banskej Štiavnice je plné krásnych tajchov a jazier, jedným z nich je Studenecké jazero.
Okolie Banskej Štiavnice je plné krásnych tajchov a jazier, jedným z nich je Studenecké jazero.
Zdroj: Jana Gombošová