Nikdy som nebola športový typ, no predstava zábavy, ktorú som si od týždenného lyžiarskeho výcviku so spolužiakmi zo strednej školy sľubovala, ma nesmierne lákala. Plná očakávania som nastúpila do autobusu a keď nás omrzelo počúvať hudbu a hrať žolíka, navrhla som kamarátom, že im vyveštím z cigánskych kariet. V našej rodine majú ženy dar vnímať veci medzi nebom a zemou citlivejšie a ja som práve v tom čase spozorovala tieto schopnosti aj u seba. Chcela som sa blysnúť, a tak som kartám položila jednoduchú otázku: Čo nás na výlete čaká? Po obrátení prvej z nich všetkým zamrzli úsmevy – smrtka s kosou nebola práve najlepším znamením. Spolužiak Martin to síce obrátil na žart, no v mojom vnútri ostal zvláštny nepokoj...

Svah ma nelákal

Lyžovanie nepatrilo medzi moje obľúbené činnosti, napriek tomu mi na druhé ráno neostávalo nič iné, ako poslúchnuť pokyny učiteľov a ísť spolu s ostatnými na svah. Našťastie ma zaradili do skupiny začiatočníkov, čo nebolo náročné, a tak som to v priebehu tých pár dní nejako pretrpela. Keď nám však učiteľka v strede týždňa oznámila, že pôjdeme lyžovať na druhý najstrmší svah v stredisku, ovládol ma strach. Vyhovoriť sa na horúčku sa mi podarilo iba raz. A potom prišiel osudný predposledný deň výcviku, z ktorého si pamätám iba raňajky a veľké čierne prázdno. Okrem vlekára a niektorých mojich spolužiakov nikto nezaregistroval, že sa na čerstvo navoskovaných lyžiach rútim závratnou rýchlosťou dolu do neohradenej časti svahu. Namiesto toho, aby som sa hodila nabok, som si v tom šoku čupla a ešte viac tak zvýšila svoju rýchlosť. V tom čase ešte nebola povinná prilba, čo sa mi stalo takmer osudným. Hlavou som totiž narazila do trojice stromov a bez pohnutia, no stále pri vedomí a s plačom, som zostala ležať medzi nimi. Zhrození učitelia zavolali záchranárov a tí ma vrtuľníkom odviezli do najbližšej nemocnice, kde sa začal boj o môj život. V priebehu niekoľkých hodín dorazili aj moji rodičia, ktorých lekári privítali s bolestnou správou: „Pripravte sa na to najhoršie.“

Čítajte viac: 

Skutočný príbeh Aleny: Veštbám som podriadila celý svoj život!

Nekonečné čakanie

Na viacerých miestach som mala prasknutú lebku, zakrvácaný mozog, ktorý mi začal opúchať. Uviedli ma do umelého spánku a kvôli hygiene oholili dlhé vlasy, ktoré som si roky pestovala. V priebehu najbližších dní som sa síce začala prebúdzať, no tlak v mozgu bol stále príliš vysoký, a tak ma znova uspali. Ešte stále nebolo úplne isté, či to prežijem. „Prespala“ som viac ako desať nekonečných dní, kým sa môj stav stabilizoval. Bolo viac ako isté, že po zobudení si mnohé veci nebudem pamätať, nebudem plynulo rozprávať a vôbec sa nebudem hýbať. Náraz mi totiž poškodil pohybové i pamäťové mozgové centrá. Postupne sa mi vracalo vedomie, začala som otvárať oči, no rodičov čakalo nemilé prekvapenie, keď som ich namiesto „ahoj“ pozdravila „dobrý deň“. Nespoznala som ich. Ako prví sa do mojej mysle vrátili spolužiaci. Lekári to pripisovali posledným udalostiam, ktoré si môj mozog pamätal. V hlave sa mi však vynárali aj tváre, ktoré som nedokázala zaradiť. Zo všetkých síl som sa snažila spomenúť si, ale nedarilo sa, takže párkrát sa moje úsilie skončilo plačom. Ten pocit bezmocnosti bol veľmi namáhavý a zakaždým ma obral o množstvo energie. Mama mi pomáhala, ako sa len dalo. Priniesla fotky rodiny, psíka, učiteľov či spolužiakov a priraďovala k nim mená, aby som sa ľahšie rozpamätala. Išlo to pomaly, ale každým dňom sa mi začínalo vyjasňovať čoraz viac a postupné vysadzovanie utlmujúcich liekov ma vracalo do normálu. Časom som sa rozhovorila a aj keď som stále dookola opakovala to isté, rodičia sa z môjho pokroku nesmierne tešili.

Pomáhala mi hudba

Až po čase som si začala uvedomovať, že nedokážem hýbať rukami ani nohami. Že som pripútaná k nemocničnému lôžku a závislá od iných. Našťastie som ležala v samostatnej izbe na jednotke intenzívnej starostlivosti, kam mi priniesli televízor a pustili hudobnú stanicu. Lekári rodičom odporučili, aby mi púšťali skladby obľúbených spevákov, vraj to na mňa môže pôsobiť upokojujúco. Moja nehoda sa stala v období, keď ešte doznieval šok z tragického úmrtia mladého slovenského speváka, ktorého piesne sa v televízii v tom čase stále hrali a ktorý zohral v mojom príbehu významnú úlohu. Vzhľadom na to, že sme jeho príbuzných vtedy nekontaktovali, jeho meno nebudem uvádzať. Mami, pozri, aký je krásny! Keď odtiaľto odídeme, musím ísť za ním, – neustále som opakovala s pohľadom zasnene upretým na obrazovku. Moja mama tomu vôbec nerozumela, keďže pred nehodou som ho doslova neznášala a vždy, keď sa objavil na obrazovke, musela som prepnúť na iný kanál. Na druhej strane sa tešila, že som konečne prejavila silnejšie emócie, a tak sa mi bála povedať, že môj nový idol už nežije. Lekár ju však upokojil, že sa nemusí o mňa báť, a tak raz, keď som sa opäť rozplývala nad jeho nádhernými modrými očami, chytila ma za ruku a opatrne povedala: „Miláčik, ale on pred dvoma mesiacmi zomrel.“ „To nie je možné. Veď som sa s ním pred chvíľou rozprávala,“ odpovedala som presvedčene. Dodnes som totiž skalopevne presvedčená, že ma pri nemocničnom lôžku navštevoval a pomáhal mi vrátiť sa do života. Mama zostala v šoku a východisko našla znova len v konzultácii s lekárom, ktorý ju ubezpečil, že podobné reakcie sú v mojom stave normálne. Jej to však tak nepripadalo. Keď ma počas ďalších dní prišiel pozrieť otec, ktorý musel zostať kvôli práci v Bratislave, prekvapila som rodičov ďalšou požiadavkou: „Prineste mi jeho cédečko, mám ho doma.“

„Simi, nemáš,“ presviedčala ma mama. Naozaj som ho nemala, ale ja som si bola istá, že áno. Dokonca som presne vedela, kde v stojane je umiestnené. Nezostávalo im nič iné, ako mi ho kúpiť. Hneď potom mi ho vložili do walkmana a ja som sa započúvala. „Mami, toto je krásne, to si musíš vypočuť. Zober si jedno slúchadlo a počúvaj so mnou,“ naliehala som s nadšením. Každú pieseň som so svojím novým obľúbencom na prvý raz odspievala. Všetkým to pripadalo neuveriteľné, keďže niektoré z nich som predtým nikdy nemohla počuť a nehrali ich ani v televízii, ktorú som mala v nemocnici pustenú.

Ale ja som havarovala…

Raz, keď som zostala s otcom osamote, rozhodol sa, že sa so mnou porozpráva o mojej nehode. Už som dokázala rozmýšľať trochu triezvejšie, ale o lyžiarskom výcviku sme do toho dňa nehovorili. „Zlatko, a vieš, prečo si tu?“ spýtal sa ma opatrne. „Áno, lebo sme mali autonehodu.“ Otec sa zarazil. Moja odpoveď nedávala zmysel. Potom sa ma ešte chvíľu snažil presvedčiť, že sme žiadnu autonehodu nemali, ale že som narazila na lyžiach do stromov, no ja som vedela svoje. Neskôr som to povedala mame. Bola som presvedčená, že otec si môj pád na lyžiach vymyslel a snažil sa len zmierniť situáciu. „Mami, vieš, čo mi včera povedal tatino? Že som na lyžovačke narazila hlavou do stromu. Ale to je hlúposť, ja predsa viem lyžovať,“ dúfala som, že mi to mama potvrdí.

„Ale, to je pravda,“ odpovedala nesmelo. „Veď my sme mali predsa autonehodu, nevieš?“ „A prečo potom v nemocnici neležím ja ani tatino?“ „Ale, mami, ty si to nepamätáš? Išli sme autom, ja som sedela vzadu a mala som oblečenú čiernu koženú bundu. Išli sme veľmi rýchlo, aj som sa bála. A potom sme havarovali.“ „Miláčik môj, spadla si na lyžiach a narazila si hlavou do stromu. Stalo sa to 27. januára a dnes je 14. februára. Sme v Banskej Bystrici, v nemocnici, už vyše dvoch týždňov a z toho si desať dní bola v umelom spánku,“ vysvetľovala mi mama, no ja som cítila prichádzajúci hnev. Neznášam totiž pocit, keď viem, že mám pravdu a niekto ma presviedča o tej svojej. Oznámila som jej, že sa mi chce spať, a v diskusii som ďalej nepokračovala. Vždy som bola tvrdohlavá, takže by na tom nebolo nič divné, keby počas autonehody nezomrel spevák, o ktorom som v tom čase neustále básnila. A dokonca veľmi podobným spôsobom, ako som to opísala ja. Láska je šok. Moja duševná spojitosť s ním našťastie slabla priamoúmerne s tým, ako sa môj zdravotný stav zlepšoval. Dlho sme však s mamou pátrali po tom, čo sa mohlo stať. Navštívili sme niekoľko liečiteľov a chceli poznať odpoveď na otázku, prečo sa to stalo. Vysvetlili nám to tak, že keď sa človek dostane na hranicu smrti, stáva sa zraniteľným. Môže sa tiež stať, že jeho duša opustí telo a stretáva sa s mnohými ďalšími, ktoré sa zatiaľ nedostali do svetla. V tom medzipriestore neexistuje žiadny čas, je to ako sen, z ktorého si zapamätáte iba útržky. Ak ešte neprišiel váš čas, niektorá z duší vás pošle naspäť na zem a vy sa vrátite do svojho tela. Znamená to, že ešte máte nejaké nesplnené úlohy, ktoré na vás čakajú. Mne sa po tejto skúsenosti rozšírilo vedomie, čo znamená, že dokážem ľahšie predvídať a intuitívne vycítiť veci, ktoré niekedy ani nechcem vedieť. Je to však zároveň dar, vďaka ktorému môžem pomôcť iným ľuďom a naviesť ich na správnu cestu. A ktovie? Možno som mala pomôcť aj známemu spevákovi nájsť pokoj…

Čítajte viac:

Boj o prsia: Skutočný príbeh mladej ženy, ktorá si musela prejsť peklom

Prečo by som nevedela chodiť?

Ako prvá sa mi rozhýbala ľavá ruka a krátko po nej pravá. Nohy som však mala úplne bezvládne, aj posadiť som sa dokázala až neskôr. Napriek tomu som však bola presvedčená o svojej sile. Vždy som si veľmi ťažko pripúšťala, že niečo nedokážem, a inak to nebolo ani v tomto prípade. V jedno ráno som už netrpezlivo čakala na mamu a len čo sa objavila vo dverách, oči sa mi rozžiarili. „Ahoj, miláčik! Ako si sa vyspinkala? Sestrička ti zapla televízor?“ usmiala sa. „Nie. Ja som si ho zapla,“ odpovedala som rozhodne. „Ty to nevieš, ale keď si preč, tak sa postavím a chodím okolo postele.“ Pre mamu to bol ďalší šok, ale od sestričky sa napokon aj tak dozvedela pravdu. „Prečo si mi klamala, že vieš chodiť?“ spýtala sa ma vľúdne.

„Mami, ty mi neveríš, ale ja naozaj večer, keď odídeš, chodím okolo postele,“ stála som si za svojím. Mama to ďalej nekomentovala, ale ja som bola presvedčená, že nie som nemohúca a mám v sebe viac sily, ako si všetci myslia. Lekári tvrdili, že chodiť začnem až o niekoľko mesiacov, vraj to potrvá. Z nemocnice sme teda na začiatku marca odišli do rehabilitačného centra, kam ma priniesli na nosidlách. Ťažko sa tomu verí, ale ja som už do dvoch týždňov naozaj chodila. Hoci pomocou barlí, ale chodila! S mamou sme sa rozhodli, že pôjdeme do nemocnice a ukážeme pánovi primárovi, že zázraky naozaj existujú. Neveril vlastným očiam. Ako je možné, že stojím na vlastných, keď oni tak veľmi pochybovali? Môj úraz bol varovaním nielen pre mňa, ale aj pre mojich rodičov, ktorí si prostredníctvom neho mali uvedomiť, čo je v živote naozaj dôležité. Aj sa tak stalo. Náš hodnotový rebríček sa v tom období úplne zmenil, mnohé veci sme začali vnímať inak a uvedomili si, že život je to najcennejšie, čo máme. Môžete si byť istí, že ak nepôjdete smerom, ktorým by ste mali, upozornenie sa skôr či neskôr dostaví.

Čítajte viac:

Vedeli ste, že každý má svojho strážneho anjela? My sme sa o tom išli presvedčiť na vlastnej koži

Na vlastnej koži: Schopnosti jasnovidky nás dostali, zistí o vás všetko!

Liečiteľka duší v akcii: Vložili sme sa do jej rúk a diali sa veci...