Výstava je však oveľa viac než len umelecký počin. Je to vizuálne zhmotnenie jej vlastnej vnútornej premeny — príbeh o tom, ako prijala svoje bolesti, prijala samu seba a našla cestu, ktorou dnes môže inšpirovať iné ženy. Možno práve tie, ktoré teraz ticho zápasia samy so sebou.

„Vášeň k tomuto umeniu začala na strednej škole, keď som fotografovala naše školské tablo. Vtedy ma to naozaj začalo baviť a zistila som, že ma fotografia veľmi priťahuje,“ spomína Simona na svoje začiatky. Hovorí to s pokojným úsmevom — akoby vedela, že v tom čase ešte netušila, aké miesto fotografia raz v jej živote získa. Potom však prišli deti, dve materské. Fotka ustúpila do úzadia. „Na dlhší čas som sa jej nevenovala. Až neskôr som sa k fotografovaniu vrátila — a uvedomila som si, že je to niečo, čo mi dáva zmysel. Je to spôsob, ako sa viem vyjadriť,“ konštatuje.

Dnes je pre ňu fotoaparát nástrojom na to, ako zastaviť sa, pozrieť sa pravde do očí — a vnímať to, čo inak prehliadame. „Fotografii sa venujem už dlhšie, hoci s prestávkami — najmä počas dvoch materských dovoleniek. Nikdy som sa jej nevenovala úplne naplno, no vždy som sa k nej s radosťou vracala. Je to pre mňa spôsob, ako si oddýchnuť a zrelaxovať. A v poslednom období ma najviac oslovuje zachytávať ženy — ich prirodzenosť, emócie a jedinečnosť.“ Nie, nejde o dokonalé pózy ani fotky pre Instagram. Jej snímky idú hlbšie. Tam, kde sme často samy pred sebou ticho.

Keď sa pýtam Simony, čo stálo za vznikom výstavy CESTA, chvíľu mlčí. Vidím, že slová váži.
„Áno, mala som také obdobie. Navonok všetko vyzeralo v poriadku, no vo vnútri to bolo úplne iné. Cítila som, že niečo nie je v poriadku, ale nevedela som presne, čo. Bolo to obdobie, keď som bojovala sama so sebou,“ hovorí otvorene. A namiesto toho, aby to zamietla pod koberec, urobila niečo, čo väčšina z nás odkladá. Išla dovnútra. „Popri fotografovaní som prechádzala vlastným procesom sebarozvoja, ktorý nebol vždy príjemný. Absolvovala som aj kurz terapeuta duše a často som premýšľala, ako prepojiť fotografiu s terapiou a duševnou hĺbkou.“ Až po rokoch hľadania prišla odpoveď.

„Dlho som nevedela nájsť ten správny spôsob, ale myslím si, že práve tu sa mi to podarilo.“
Keď o tom hovorí, v očiach jej zaiskrí ten známy pohľad žien, ktoré si už odžili svoje a prešli na druhú stranu. „Musela som si uvedomiť, odkiaľ bolesť pramení, čo ju spôsobuje, a až potom som začala pracovať na jej transformácii. Bez tohto pochopenia by bola zmena iba povrchná. Musíme ísť hlboko, čeliť svojim strachom a zraneniam, prijať ich a nechať ich byť súčasťou našej cesty k rastu.“ A možno práve preto jej výstava pôsobí na ľudí tak silno. „Keď sa to podarí, bolesť sa môže stať našou silou a získať nový zmysel. Zrazu môžeme vidieť veci z inej perspektívy — ako výzvy, ktoré nás formujú a niečo nás učia.“

Výstava CESTA našla domov v Synagóge v Lučenci — priestore, ktorý sám o sebe dýcha hĺbkou.
„Tento priestor je sám osebe nádherný, a preto som veľmi vďačná, že som dostala príležitosť vystaviť svoje diela práve tu.“ Medzi dielami dominuje kniha. Obrovská. Dychberúca. „Kniha, ktorú som vystavovala, má pre mňa veľkú hodnotu a je pre mňa niečím viac než len objektom. Je to o duši a o tom, ako sa dá dotknúť niečoho hlbokého v nás.“ Nie je to však len o jej príbehu.
„Kto dokáže vnímať, zaslúži si, aby toto dielo bolo vystavené v takom honosnom priestore. Má rozmery dva a pol metra, takže ju určite nemožno skryť v pivnici. Myslím si, že táto veľkoleposť je úplne na mieste, pretože každého, kto sa s ňou stretne, dokáže oslobodiť od potlačeného smútku.“ A že sa to podarilo, bolo vidno už počas vernisáže.