Danka Vilhanová

„Skôr ide o atmosféru, ktorú slovami nedokážem popísať. To bol veľmi silný až intenzívny pocit, ktorý trval niekoľko dní a ja som vtedy mala pocit, že všade cítim porozumenie, ústretovosť a prajnosť. Vtedy sme všetci vyžarovali neuveriteľnú človečinu,“ spomína Iveta Radičová, no dodáva, že tento stav postupne vyprchal. Kedy? „Už niekoľko týždňov po 17. novembri, možno tesne na prelome rokov 1989 a 1990, keď sa začali vytvárať rôzne politické strany či hnutia. Zrazu bolo jasné, že krajina pôjde do volieb. Do prvých slobodných volieb. Rodil sa kooptovaný parlament, môj manžel Stanko bol jedným z kooptovaných poslancov a vtedy sa na námestiach začali objavovať prejavy nenávisti a agresivity, čo bol pre mňa šok. A zásadná zmena. Začali sa hádky o to, či zostaneme vo federácii s Českom, ako sa bude volať prípadný nový štát a tieto boje prehlušili úžasnú atmosféru, ktorá sa mi spája s novembrom 89,“ pokračuje prvá dáma Nežnej revolúcie, ktorá sa tak dostala do úplného centra ponovembrového diania, doslova do najužšej bunky, ktorá menila históriu. Ako hovorí, nebolo to však vďaka manželovi Stanovi Radičovi, ktorý sa pohyboval v umeleckej brandži.

„ To určite nie. Už dávno pred nežnou som bola ako sociologička v kontakte s ľuďmi, ktorí neskôr zažili hnutie Verejnosť proti násiliu. Boli medzi nami priateľské vzťahy, dokonca sme v lete roku 1989 spolu podpísali otvorený list 14 sociológov za prepustenie Bratislavskej päťky. Išlo o piatich ľudí, ktorých vtedajší režim obvinil z rozvracania republiky a skončili vo väzbe. Ja som bola aktívna v sociologických kruhoch ešte pred vypuknutím revolúcie , dokonca som16. novembra prišla na pochod, kde študenti žiadali akademické slobody,“ hovorí o období spred 33 rokov, kedy sa v politike, obrazne povedané, lámal chlieb a prichádzali veľké zmeny. Dokonca aj Iveta Radičová v týchto časoch stála na námestiach, kde sa večer čo večer prihovárala bežným ľuďom z pódií.

„Stala som sa členkou tímu, ktorý organizoval výjazdy po celom Slovensku, vtedy sme im hovorili spanilé jazdy. Vystupovala som naozaj na provizórnych pódiách, nezabudnem, ako som v treskúcej zime napríklad v Trenčíne mala prejav na vlečke od traktora. Tou najväčšou motiváciou na naše spanilé jazdy bol pocit, že potrebujeme zmenu a že cesta späť už neexistuje. Že nie je normálne zostávať za ostnatým drôtom, lebo my tam nepatríme a že potrebujem žiť v slobodnom svete. U mňa tú potrebu zmeny nevyvolal len 17. november, cítila som to už dávno predtým. Jednoducho som vedela, že v tej klietke sa nedá žiť donekonečna.“ Ako sa jej a jej kolegom podarilo presvedčiť ostatných, že tá zmena je jednoducho nevyhnutná?

Prejav na vlečke od traktora?

„Áno, prísť na námestie, dotiahnuť tam ľudí, vystúpiť s prejavom, plánovať spanilé jazdy, ktoré museli mať nejakú formu, bojovať v práci za to, aby vysoké školy získali akademickú slobodu, to boli naozaj veľké zmeny. Jeden múdry pán, John Galbreith povedal, že zmena v roku 1989 bola tou najväčšou, akú si história pamätá. Menilo sa totiž všetko, od totalitného štátu na demokratický, cez súdnictvo, ktoré sa mala stať nezávislé, až po akademickú pôdu. Dodnes si pamätám, že som kráčala na katedru sociológie, kde som vtedy pracovala, a zrazu vidím, že prvá, kto zmenil tabuľky na dverách, bola katedra marxizmu a leninizmu. Doslova z večera do rána sa z nej stala katedra politológie. Už vtedy to bol pre mňa trošku šok, vidieť naživo také prevracanie kabátov,“ šokuje priznaním skúsená sociologička, ktorej sa spolu s ostatnými nadšencami podarilo dosiahnuť, že pôvodný komunistický režim sa naozaj zlomil.

„Zmena nemôže prísť, ak na ňu aspoň časť spoločnosti nie je pripravená, no platí to aj opačne. Rovnako neprežije žiadny režim, ak sa nenájdu tí, ktorí by ho podporovali a udržiavali. Ani november 1989 by sa neudial, keby ľudia neboli presvedčení, že tú zmenu potrebujeme. A myslím, že väčšina to vtedy cítila podobne.“ A prečo podľa nej novembrové manifestácie neskončili tragicky a vtedajší režim si netrúfal na to, aby davy na námestiach rozohnal násilím? „Komunisti nemali jedinú zámienku,aby mohli použiť tvrdú silu, hoci policajti aj armáda boli pripravení na zásah. Keď sa pozrieme do histórie, musíme si uvedomiť, čo sa vtedy dialo v Európe. Padol berlínsky múr, všetkým bolo jasné, že režim kolabuje, že nemá šancu sa udržať. Československo bolo jednou z posledných krajín, kde sa revolúcia udiala a vedel to aj vtedajšia vláda. Takže začali rýchlo rozmýšľať, ako sa situácii prispôsobiť a celkom sa im to darilo. Zrazu vznikali ľavicové strany, kde mnohí pokračovali vo svojej politickej kariére. Opäť prevracanie kabátov v priamom prenose," dodáva bývalá&nbsp; politička, ktorú tiesto skúsenosti veľa naučili. „Že si viem priznať, keď sa pomýlim, že sa dokážem ospravedlniť, ak som urobila chybu. Lebo chyby sme aj vtedy robili všetci.“