„Skôr ide o atmosféru, ktorú slovami nedokážem popísať. To bol veľmi silný až intenzívny pocit, ktorý trval niekoľko dní a ja som vtedy mala pocit, že všade cítim porozumenie, ústretovosť a prajnosť. Vtedy sme všetci vyžarovali neuveriteľnú človečinu,“ spomína Iveta Radičová, no dodáva, že tento stav postupne vyprchal. Kedy? „Už niekoľko týždňov po 17. novembri, možno tesne na prelome rokov 1989 a 1990, keď sa začali vytvárať rôzne politické strany či hnutia. Zrazu bolo jasné, že krajina pôjde do volieb. Do prvých slobodných volieb. Rodil sa kooptovaný parlament, môj manžel Stanko bol jedným z kooptovaných poslancov a vtedy sa na námestiach začali objavovať prejavy nenávisti a agresivity, čo bol pre mňa šok. A zásadná zmena. Začali sa hádky o to, či zostaneme vo federácii s Českom, ako sa bude volať prípadný nový štát a tieto boje prehlušili úžasnú atmosféru, ktorá sa mi spája s novembrom 89,“ pokračuje prvá dáma Nežnej revolúcie, ktorá sa tak dostala do úplného centra ponovembrového diania, doslova do najužšej bunky, ktorá menila históriu. Ako hovorí, nebolo to však vďaka manželovi Stanovi Radičovi, ktorý sa pohyboval v umeleckej brandži.
