V mediálnom prostredí sa pohybuje už takmer pätnásť rokov. Po vyštudovaní masmediálnej komunikácie a žurnalistiky v Prahe začala pracovať ako moderátorka módnej televízie, neskôr ako lifestylová novinárka v rôznych slovenských tituloch. Dnes pôsobí v najväčšom mediálnom dome na Slovensku, NMH, predovšetkým ako redaktorka magazínu EMMA, pripravuje produkcie na fotenia, tvorí scenáre a natáča videá pre jednotlivé redakcie. Venuje sa aj spisovateľskej činnosti, PR a marketingu.

Jana Mutňanská

Jana Lučkaiová: Zo všetkého najviac mi chýbala rodina

Trinásť rokov žila vonku, pretože pracovala pre automobilku Toyota. Šesť rokov strávila v českom Kolíne, neskôr sa presunula ešte viac na západ a dostala sa do európskej centrály značky, ktorí sídli v Bruseli. „Tam som sa stretla s multikultúrnym prostredím, ktoré zo mňa urobilo tolerantnejšieho človeka. Naučila som sa pozerať na svet s pohľadom ži a nechaj žiť. V zahraničí sa Slováci nedelia na západniarov či východniarov, tam sme boli len my. Slováci, čo držia spolu,“ tvrdí Janka, ktorá sa do sveta vybrala hneď po vysokej škole. A dodnes to vníma ako dobrý nápad. „Naučila som sa fungovať samostatne, stále na sebe pracovať aj sa zlepšovať. Lenže ani v zahraničí nie je svet, kde pečené holuby padajú z neba. Všetko som si musela vydrieť, konkurencia je tu silná a stálo ma veľa námahy, kým som sa presadila. Ale je to skvelá škola života, za ktorú som vďačná,“ pokračuje šikovná Slovenka, ktorá precestovala už kus sveta. Prešla totiž už 35 krajín vrátane Madagaskaru, Kene či Filipín. „Milujem cestovanie a Brusel bol vďaka svojej polohe dobrým východiskom pre moje dobrodružné výlety.“

Úprimne dodáva, že o návrate nad Slovensko veľmi nerozmýšľala, vraj si už nevedela predstaviť, že tu bude žiť. Ale aj v jej prípade platí heslo, že nikdy nehovor nikdy. „Spúšťačom bola tragická smrť môjho ocka, ktorý bol pre mňa veľkým vzorom a oporou. Keď zomrel, dva roky potom som prežila v kufri, lebo som stále lietala niekde medzi Slovenskom a Belgickom. Aj myšlienkami som bola stále viac doma, pri svojej rodine.“ A do toho prišlo jedno nečakané stretnutie. „Spoznala som skvelého chlapa z Košíc, a tak som si v duchu hovorila, že je to možno znamenie od života. Že prišiel čas vrátiť sa domov.“ A potom prišiel ďalší signál zhora. Dostala pracovnú ponuku priamo v Košiciach. „Už som podpísala zmluvu s novou firmou, takže sa vraciam domov. A začínam novú kapitolu vo svojom živote. Myslím si, že človek dokáže pekne a plnohodnotne žiť aj na Slovensku. Áno, možno tu nemáme všetko, ale sme v strede Európy, takže sa odtiaľto dá lietať kdekoľvek, plniť si svoje cestovateľské sny a pritom byť s rodinou. Možno pred dvomi rokmi by som to vnímala inak, ale dnes to cítim takto. Že doma je doma.“

Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Zoja Janevová: Nedám dopustiť na slovenskú prírodu a hory

Sympatická Bratislavčanka žije v zahraničí od sedemnástich rokov, keď začala študovať v USA. „Univerzitu som hľadala aj podľa štipendií a podpory Európskej únie. Za dobrý prospech a kredit z americkej školy som sa dostala na vysokú školu do Dánska, kde mi veľmi vyhovoval školský systém.“ Zoja študovala medzinárodný hotelový manažment, pretože v sebe nezaprie vášeň k&nbsp; cestovaniu. Počas školy stážovala na Malorke v rôznych hotelových sieťach, dokonca bez nároku na plat, neskôr pracovala aj pre hotelovú sieť Hilton, ale nakoniec zakotvila v úplne inej brandži. „Len tak zo zvedavosti som išla na konkurz do leteckej spoločnosti a po dvojdňovom výberovom kole ma vybrali. Spomedzi dvesto uchádzačov som sa dostala medzi desať tých, ktorých prijali. A tak som už o mesiac s veľkým kufrom cestovala do Dubaja,“ opisuje svoj kariérny zlom. Zoja však tvrdí, že nič nedostala zadarmo a všetko si musela pekne odmakať. „Ľudia, ktorí v zahraničí nikdy nežili, vidia len pozitíva, najmä tie pekné fotky na Instagrame a zaujímavé statusy na Facebooku. Lenže realita je často iná.“ Sama žila štyri roky v Arabských emirátoch a lietala v komerčných letoch pre prestížnu svetovú spoločnosť.

„Nikto by mi v živote neumožnil precestovať a spoznať toľko krajín a miest. Vo svojom cestovateľskom denníku mám vyše šesťdesiat destinácií.“ Práca letušky má však aj svoje slabé stránky, najhoršie sú časové rozdiely, čiže jet lag a práca s ľuďmi. O to viac, že išlo o rôzne národnosti. Veď na palube boli trebárs Pakistanci, ktorí jedli rukami a s nohami vyloženými na sedačke. Žiada si to veľa trpezlivosti a presviedčania, aby sa správali slušne. Napriek tomu, že červený klobúčik leteckej spoločnosti Emirates nosila rada, rozhodla sa vyskúšať šťastie v privátnej leteckej spoločnosti. Dôvod? „Ponúkala zamestnancom možnosť vybrať si miesto, kde budú mať svoju základňu. Mesto, kde môžem fungovať a v prípade potreby hneď flexibilne odcestovať za prácou. A to pre mňa bolo veľké lákadlo, pretože Slovensko mi veľmi chýbalo. Ja totiž milujem prírodu aj šport. „Lesy, kopce, jazerá, to sú veci, ktoré doma máme, ale neuvedomujeme si ich, kým o to neprídeme. Nie je nič príjemné, keď sa z okna bytu pozeráte na suchú púšť alebo na vysokánske mrakodrapy a rušné mesto. A tak som sa vrátila domov a presťahovala do Bratislavy, ktorú milujem. Som veľkou fanúšičkou Slovenska, lebo u nás žijeme dobre a hlavne bezpečne. Naša krajina naozaj má čo ponúknuť.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.

Michaela Tlapová: Pracujem na tom, aby zahraničie spoznalo Slovensko

Nehanbí sa priznať, že bola „maminkin miláčik“, preto v puberte potrebovala tak trošku postrčiť. „V trinástich rokoch ma rodičia poslali na tri týždne do anglickej školy, aby som sa naučila jazyk. &nbsp;Bola som totálne vyplašené dieťa, ktoré vedelo po anglicky iba pár základných viet, aj to so strachom v očiach. O to lepší bol však ten pocit, že som to celé zvládla,“ spomína na skúsenosť, vďaka ktorej si život v zahraničí zamilovala. Až tak, že stále hľadala možnosti, kde by mohla vycestovať. „Práve to, že som žila vonku, ma prinútilo rozmýšľať inak. Zmenila som prístup k životu, stala som sa človekom s otvorenou mysľou a naučila som sa vážiť si tie dôležité veci, ktoré ľudia bežne prehliadajú,“ pokračuje Miška, ktorá vyrazila aj do Ameriky, do vysnívaného Los Angeles, kde odišla cez leto do jazykovej školy a onedlho pre ňu začala pracovať. "Moja motivácia bola taká silná, že ma po troch mesiacoch pozvali do centrály v Zürichu, bola som totiž najefektívnejší zamestnanec z Európy. O rok neskôr ma škola za odmenu poslala na ďalšiu stáž, tentoraz do New Yorku.“ A tým sa jej cestovateľská púť odštartovala.

V Kostarike sa priúčala marketingu, potom odišla za ďalšou stážou na Maltu a tam spoznala osudového muža, za ktorým sa presťahovala do Ríma. Bol to totiž Talian. Nakoniec sa však rozhodla vrátiť na Slovensko. „Svet síce určite treba vidieť a zažiť, ale ak v ňom chceme niečo meniť, určite treba začať od seba a od&nbsp; krajiny, kde žijeme. Som veľmi vďačná za všetky skúsenosti, ktoré mi život v zahraničí priniesol, no chcem ich využiť doma. Som postkomunistické dieťa a vidím, že aj Slovensko robí pokroky. Vidno ich postupne a ja sa z nich teším,“ hovorí Miška, ktorá nezostala len pri slovách. Založila si na instagrame profil @bratislava, ktorý má dnes už vyše deväťdesiattisíc followerov, a pracuje na tom, aby aj svet chcel spoznávať Slovensko. „Vždy som chcela a stále chcem ukazovať Bratislavu svetu v najlepšom možnom svetle a v domácich vzbudiť trošku hrdosti na svoje mesto. Často dostávam správy zo zahraničia, že si práve vďaka môjmu účtu naplánovali výlet na Slovensko, a potom mi písali, ako úžasne sa tu cítili. Je to naozaj dobrý pocit,“ teší sa hrdá patriotka, ktorá pracuje ako manažérka v oficiálnom Olympijskom tréningovom centre pre x-Bionic Sphere. „Veď aj vďaka súťažiam ako atletické alebo jazdecké preteky sa Slovensko konečne dostáva na mapu sveta. A tak to má byť.“

Kristína Kubíková: Slovensko má veľa možností na kariéru

Neuveríte, čo všetko už má táto dvadsaťšesťročná kráska za sebou. Dostala sa na prestížny program Columbia Univerzity v New Yorku, neskôr v Londýne študovala medzinárodné vzťahy a diplomaciu a všade zbierala skvelé skúsenosti. „Vďaka domovskej americkej univerzite som sa mohla pohybovať každý semester v inej metropole alebo aj na inom kontinente. Presunula som sa na viedenskú pobočku univerzity, kde som popri bakalárskom štúdiu stážovala na Misii pri OSN. Potom som niekoľko mesiacov cestovala po Európe aj Ázii a začala som študovať na rovnakej univerzite odbor so zameraním na bezpečnostnú politiku a terorizmus. V druhom semestri som dostala príležitosť prihlásiť sa na miesto juniorského diplomata do krajiny, kde má Slovensko stále zastúpenie. A tak sa mojím druhým domovom načas stala Ženeva. Pre Kristínu to bola veľká neznáma, o to viac, že mala rešpekt pred zodpovednosťou. A tam jej pracovné dni nemali konca. „Keď sa nám skončilo zasadnutie, ponáhľala som sa na univerzitu. Na prednášky medzinárodného práva alebo teórie terorizmu, ktoré trvali aj do desiatej večer. A na druhý deň ráno o ôsmej sme opäť mali poradu, takže to bolo naozaj vyčerpávajúce,“ opisuje tienisté stránky úspechu a driny.&nbsp;

Našťastie, veľkú podporu mala v rodine, veď jej mama je skúsená lekárka a prednostka&nbsp; anatomického ústavu lekárskej fakulty, takže mladá Kristína mala po kom zdediť kariérny&nbsp; potenciál. Po návrate dokončila univerzitu a absolvovala promóciu, no nebolo to také ľahké, ako sa zdá. „Často som mala sto chutí kúpiť si letenku a odísť domov. Najlepšie prvým letom. Keď som tri týždne bola na zasadnutí Rady pre ľudské práva, kde sa riešilo právo žien na vzdelanie a ja som zisťovala, ako to vo&nbsp; svete funguje, bola som šťastná, že som Slovenka. A že žijem v krajine, ktorá umožňuje ženám chodiť do školy a pracovať kdekoľvek v zahraničí. Lebo stále je veľa krajín, kde to nie je bežné. No keďže už tak skoro nazbierala skúsenosti v štátnej správe aj zahraničí, urobila zásadné rozhodnutie. Opustila svet diplomacie, v ktorej to ženy majú ťažšie než muži. „Ak si chce žena založiť rodinu a mať rodinný život a popri tom sa neustále sťahovať z krajiny do krajiny, nemá to jednoduché. Ani mne by to takto nevyhovovalo. Povedala som si, že aj Slovensko má veľa možností, kde sa môžem v kariére posunúť,“ pokračuje Kristína, ktorá sa so svojím nadupaným životopisom nestratila ani doma. Dostala ponuku od úspešnej IT firmy a dnes pracuje ako obchodná manažérka pre Áziu. Vďaka tomu neprestala cestovať, veď len za posledné mesiace obišla Indonéziu, Kambodžu, Laos, Azerbajdžan, Kazachstan či Uzbekistan, ale stále sa vracia domov. A ten má na Slovensku.

Júlia Malinovská: Nevedela som si predstaviť, že otec mojich detí nebude Slovák

Ak sa vám zdá táto hot girl povedomá, áno, je to ona. Zakladateľka obľúbenej slovenskej značky Hellenski. Do zahraničia odišla v sedemnástich, pretože chcela študovať v angličtine. Najskôr žila tri roky v Amerike, neskôr zakotvila v Belgicku a Holandsku, kde odišla za partnerom, ktorý je profesionálny športovec. Odísť do sveta ako tínedžerka dnes považuje za najlepšiu školu života. „Pretože som veľmi mladá odišla žiť na iný kontinent, musela som sa naučiť zodpovednosti. A získala som rozhľad. Pretože svet je veľký, rýchly a každý si musí vybrať, kam sa v živote posunie. Pochopila som, že vo svete nikomu nemusím nič dokazovať, len sama seba. Jednoducho som sa prestala považovať za pupok sveta,“ hovorí so smiechom Júlia, ktorú poriadne vyškolil aj vzťah s Američanom.

„Keď sme začali plánovať spoločný život v USA, trošku som sa zľakla. Keď som si predstavila, že budem žiť na opačnom konci sveta, v krajine, ktorá je taká vzdialená mojej kultúre,&nbsp; názorom a pohľadu na život, došlo mi, že to takto nechcem. Zdalo sa mi nepredstaviteľné, že by raz moje deti môj muž neoslovoval slovenskými zdrobneninami. Ale možno to len nebola pravá láska, veď sa hovorí, že tá predsa prekoná všetko,“ zamýšľa sa a priznáva, že život s cudzincom jednoducho pre ňu nebol. Hoci ju to vždy ťahalo do veľkého sveta a nerobilo jej problém zbaliť si kufre zo dňa na deň, s pribúdajúcimi rokmi sa jej menili priority. Aj preto sa vrátila domov. Rozbehla úspešnú značku a hoci je vyštudovaná právnička, robí to, čo ju najviac baví. Módu a krásne šaty. „Som šťastná, že žijem na Slovensku, kde mám svojich priateľov a rodinu. A hoci je Bratislava v porovnaní so zahraničnými metropolami, kde som žila, naozaj malá, mne sa tu páči. Lebo aj v malom meste sa môžu diať veľké veci.“