Najťažšie je priznať si problém

Tak zle, aby som musela skončiť na odvykačke, hádam na tom nie som, aj keď pri závislostiach je najväčším problémom uvedomiť si ju. „Väčšina ľudí si myslí, že problém nemá. Tak ako gambler, ktorý hovorí, že nemá problém s hraním, a alkoholik, že nemá problém s pitím,“ myslí si český odborník Matej Krejčí, zakladateľ portálu DigiDetox.me. No mávam aj lepšie dni. Keď trebárs smartfón po príchode z práce ani nevyhrabem z kabelky a až ráno zistím, že som „nestihla“ odpísať na správu trom ľuďom. A takéto dni sú dôkaz, že to ide. Že sa dá občas žiť aj offline, len si to vyžaduje väčšiu disciplínu. A ako odporúčajú múdre knihy aj odborníci, nie je od veci aspoň raz za čas si naordinovať úplný digitálny detox.

Dobre, tak ja to teda vyskúšam, aspoň na jeden víkend, napadne mi. Tak trošku kvôli tejto reportáži, ale aj preto, aby som si dokázala, že to so mnou nie je také vážne. A ešte čosi. Pričastý kontakt s mobilom žerie veľa času, spomaľuje myslenie, narúša pozornosť a či sa nám to páči, alebo nie, ohlupuje ľudské mozgy. Ja teda nechcem úplne ohlúpnuť, takže si dávam osobnú výzvu. Dva dni offline, to predsa musím zvládnuť ľavou zadnou, nie? Aby bolo jasné, mobil si nemienim zamknúť do sejfu, bude slúžiť len na telefonovanie. Maximálne odpíšem na správy, pre každý prípad.

Deň prvý

Našťastie, v sobotu ma budík nebudí, takže smartfón len čeknem čas. Ako hlásič počasia funguje moja polovička a keďže na víkend cestujeme mimo Bratislavy, mám o program postarané. Cestou mi výnimočne nerobí spoločnosť Instagram, ale rádio a rozhovory so zvyškom famílie. Na rodinnej návšteve stihnem pohrabať záhradu, vyplieť skalku a vlastne mi moja technická hračka ani nechýba. Keď si okolo tretej poobede uvedomím, že som smartfón už pol dňa nemala v rukách, od hrdosti narastiem o pol centimetra. Veď podľa štatistík si ho bežný človek skontroluje priemerne každých dvanásť minút v čase, keď nespí.

To znamená, že až osemdesiatkrát denne preruší aktuálnu činnosť, ktorej sa venuje. Môj sobotný offline život prebieha hladko, ale len do večere, keď vidím, ako všetci naokolo sedia pri stole s očami sklopenými nad telefónmi. A ja? Ja nemôžem, mám „zaracha“. A čo mám robiť v posteli, kým zhasnem svetlo? Našťastie mám poruke knihu a kým zo všetkých strán počúvam cinkanie správ, ktoré si moja dcéra vymieňa s kamoškami, stále sa hrám na hrdinku
a tvárim sa, že sa nič nedeje. Lenže deje. Mať telefón a nemôcť ho používať, to už trošku hraničí s masochizmom, nie?

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE.