Nerob paniku: Panická porucha je strašiak súčasnosti a trápi najmä mladé ženy po dvadsiatke

Psychika človeka je veľká záhada a nikto nedokáže presne vysvetliť, ako funguje náš mozog. Aké v ňom máme podvedomé zákutia, ktoré nemajú racionálny zmysel, a predsa ovplyvňujú náš život. „Každý má v hlave veľa tajných komnát, ktoré si stráži pred ostatnými a niekedy ich nechce riešiť ani sám so sebou,“ tvrdí  Zuzana Štelbaská. A vie, o čom je reč. Roky sa trápila s atakmi panickej poruchy, ale dnes o nich dokáže otvorene hovoriť.

Záchvaty úzkosti a strachu môžu prekvapiť kohokoľvek a kdekoľvek, bez toho, aby to očakával. „Presne tak sa to stalo aj mne. A prišlo to v čase, keď som si myslela, že svoje ťažké životné obdobie mám už za sebou,“ spomína Zuzka, ktorá pracuje v televízii Markíza ako šéfdramaturgička relácie Reflex. Tie náročné chvíle sa začali v čase, keď s manželom prerábali dom. „Narazili sme na podvodníka a prišli o veľa peňazí. Popri tom nám ukradli auto, mala som dopravnú nehodu, keď so mnou v aute sedeli moje dve deti a dokonca aj manžel mal haváriu. Náš malý syn dokonca prestal na chvíľu rozprávať, asi to na neho bolo priveľa. A keď sa narodil, po pôrode som dostala taký silný ekzém a také zdravotné problémy, že sa to takmer skončilo otravou krvi,“ vymenúva nepríjemné životné udalosti, ktoré na psychickej pohode nepridali.

„Takmer tri roky som žila vo veľmi silnom napätí, čo ešte sa stane. A keď už som si myslela, že je všetko o. k., opäť sa niečo prihodilo.“  Práve stres a napätie bývajú dôležitým spúšťačom panickej poruchy a, ako tvrdia odborníci, súvislosť medzi udalosťou a prejavom poruchy nemusí byť jasná na prvý pohľad. Aj Zuzana po boku manžela zložité obdobie zvládla, preto prvý atak udrel úplne nečakane. „Keď som si po oslave svojej dcéry Zorky sadla do kresla a víťazoslávne si vydýchla, ako sme všetko spoločnými silami zvládli, vtedy sa to stalo. Dostala som silný závrat. Zrazu mi začalo extrémne rýchlo búšiť srdce, stŕpli mi ruky, potom polovica tela a ja som netušila, čo sa deje. K týmto príznakom sa pripojil obrovský strach, ktorým som svoj stav len zhoršovala. Aj keď nevedomky,“ spomína na desivý zážitok a príznaky, ktoré sa jej pravidelne začali opakovať.

„Telo sa doslova za pár sekúnd úplne zblázni a robí veľmi veľa čudných vecí. A ja som nevedela, ako sa z toho začarovaného kruhu dostať von.“ Zuzana prešla rôznymi lekárskymi vyšetreniami a po roku obiehania ambulancií a skúmania prišlo malé vyslobodenie v podobe určenia presnej diagnózy. „Keď mi vylúčili tetániu, môj kardiológ si preštudoval všetky lekárske záznamy a navrhol mi návštevu psychiatra. Moja choroba mala psychosomatický základ.“ Áno, išlo o panickú poruchu, ktorú sprevádzajú stavy strachu aj úzkosti, zvýšené potenie, triaška na tele, pocit dusenia, nevoľnosť či závraty, návaly tepla či chladu alebo mravčenie po celom tele.

Jednou alternatívou liečby je farmakoterapia, kde pacient dostane predpísané antidepresíva alebo anxyolitiká, čo sú lieky proti úzkosti, prípadne mix týchto tabletiek. No tento problém dokáže zvládnuť aj psychoterapia, na ktorú stavila Zuzana. „Terapeutke som povedala jedno. Že chcem naspäť svoj normálny život. Intenzívne sme začali pracovať na tom, aby som si uvedomila, čo sa s mojím telom deje, aké sú prvé príznaky ataku, čo to znamená, keď sa atak rozvinie. Aj z čoho mám najväčší strach, aké myšlienky mi vtedy bežia v hlave. Existujú prostriedky, ako sa toto človek všetko dokáže naučiť a ovládať aj bez liekov,“ vysvetľuje dramaturgička. Na sedeniach so psychoterapeutkou sa naučila robiť aj autogénny tréning, pomocou ktorého si pacient dokáže vedome navodiť dobrý pocit. Je to akási „samopresviedčacia“ metóda, ktorá má človeku pomôcť uvedomiť si, že je zdravý. Dostať sa do tohto stavu je náročné, ale Zuzana už tretí rok na tom svedomite pracuje. Aj keď si stále nedovolí povedať, že je z najhoršieho vonku. „Kedykoľvek sa môže niečo stať. Ten pocit vo mne stále prebýva, nikdy úplne nespí a môže sa prebudiť, keď to budem najmenej čakať. Ale vďaka terapiám si dokážem svoj psychický aj fyzický stav sledovať a naučila som sa triky, ako ťažké životné obdobie prekonať.“

Na panických atakoch je najhoršie to, že človeka dokážu prekvapiť a poriadne vystrašiť. Zvyčajne udrú ako blesk z jasného neba a zvyčajne nechodia samy, ale ruka v ruke s predvídavým strachom. „Je to stav, keď nemáš naozaj nič pod kontrolou. Nevieš, čo sa s tebou deje, ničomu nerozumieš a zo strachu potom prestaneš robiť veci, ktoré predtým boli samozrejmé. Ja som napríklad na istý čas prestala cestovať lietadlom, tak veľmi som sa bála vstúpiť na palubu. Dodnes nemôžem ísť s deťmi na horskú dráhu a problém mi robilo aj zaspať na neznámom mieste,“ vymenúva stavy, ktoré jej znepríjemňovali bežné fungovanie. A čo je na probléme najhoršie, ak sa tieto stavy neriešia, môžu sa na ne naviazať ďalšie ochorenia.

„Ak sa úzkostné stavy neliečia, často prerastú do ťažkej depresie alebo si pacient vypestuje panickú poruchu, čo už je vážna diagnóza,“ tvrdí Zuzana, ktorá zažila aj také silné ataky, pri akých si ľudia obvykle volajú záchranku. Bodaj by nie, keď sú také desivé, že človek má pocit, akoby umieral. Aj preto považuje za dôležité o tejto chorobe nemlčať. „Ja som o svojich stavoch nedokázala s nikým hovoriť dva roky. Dokonca ani u nás v redakcii nie. Naozaj mi dlho trvalo, kým som nabrala aké-také sebavedomie, kým som získala pocit, že to mám aspoň trochu v rukách a že konečne stojím pevne na zemi. Dnes sa o tom dokážem baviť otvorene a nemám zo svojej choroby žiadne komplexy. Naopak, zistila som, že čím viac o tom hovorím, tým viac ľudí ma prosí o radu. S nimi sa o tom rozprávam s ľahkosťou, ale deťom to vysvetlím asi až vtedy, keď trošku vyrastú,“ pokračuje dvojnásobná mama, ktorá je aj úspešnou spisovateľkou. Píše najmä knihy pre deti a tínedžerov a ktovie, možno raz dá na papier aj story o žene, ktorá prešla stavmi panickej poruchy. Lebo dnes, keď sa stres na nás valí z každej strany, takýchto príbehov len pribúda.