Onkologická liečba má veľa momentov, keď si človek hovorí, že práve to dané štádium je najhoršie a&nbsp;potom už bude dobre. „Ale s&nbsp;každým ďalším okamihom sa musíte vyrovnať s&nbsp;niečím novým a&nbsp;vždy vás niečo prekvapí,“ vraví Lívia, ktorá po dvoch rokoch, odkedy jej diagnostikovali rakovinu prsníka, ani zďaleka nie je na konci. Momentálne podstupuje rekonštrukciu hrudníka, aby aspoň naoko vyzeral tak ako predtým a&nbsp;ona sa cítila opäť žensky. Museli jej totiž zobrať celý prsník. A&nbsp;prechádza bolesťou, na ktorú sa nedá vopred pripraviť. Kým sa však dostala až sem, prežila chvíle, ktoré by nepriala nikomu. Toto je skutočný príbeh silnej a&nbsp;odhodlanej ženy, ktorá prešla peklom, ale nestráca úsmev a&nbsp;vieru v&nbsp;lepšiu budúcnosť.

Prvú hrčku v&nbsp;prsníku si nahmatala už pred šiestimi rokmi. Tieto veci brala Lila, ako ju priatelia volajú, veľmi zodpovedne. Pravidelné gynekologické prehliadky či samovyšetrenia prsníkov boli pre ňu samozrejmosťou. Vtedy jej lekár povedal, že ide len o&nbsp;tukovú záležitosť, a&nbsp;hrčka skutočne po čase zmizla.

Aj lekári tvrdia, že keď si už v&nbsp;prsníku niečo nahmatáte, väčšinou to neveští nič dobré a&nbsp;sono je najlepšia cesta, ako mať situáciu pod kontrolou.

To ju upokojilo, a&nbsp;keď si po niekoľkých rokoch opäť nahmatala podobnú hrčku, verila, že sa len opakuje predošlý scenár. „Žiaľ, vtedy som to podcenila a&nbsp;neriešila som to tak akútne ako predtým. Namiesto toho, aby hrčka zmizla, skôr sa zväčšovala. Kým som s&nbsp;tým prišla k&nbsp;lekárovi a&nbsp;podstúpila vyšetrenie, ubehlo možno aj päť mesiacov,“ spomína mladá žena. Dnes si uvedomuje, že keby to bola riešila včas, možno jej nádor nemusel dorásť do takých rozmerov, že jej museli odstrániť celý prsník.

Preto všetkým ženám odporúča pravidelné sonografické prehliadky, ktoré ho dokážu identifikovať už v&nbsp;štádiu, kým ešte nie je hmatateľný. Lebo aj lekári tvrdia, že keď si už v&nbsp;prsníku niečo nahmatáte, väčšinou to neveští nič dobré a&nbsp;sono je najlepšia cesta, ako mať situáciu pod kontrolou. Po tomto vyšetrení ju gynekológ okamžite objednal na magnetickú rezonanciu. „Podľa mňa už vtedy musel niečo tušiť, no vôbec mi netrklo, prečo je taký iniciatívny. Na MR som sa dostala asi o&nbsp;mesiac a&nbsp;hneď potom som odletela so sestrou a&nbsp;s&nbsp;kamarátkou na dovolenku. Som typ, ktorý sa dokáže z&nbsp;minúty na minútu zbaliť a&nbsp;niekam odísť, práca v&nbsp;developerskej firme mi to umožňovala. Veľa som športovala, cestovala, pracovala. Viedla som rýchly život plný stresu. Skrachovalo mi manželstvo a&nbsp;mala som tesne po rozvode, takže som si hlavu zamestnávala všetkými možnými aktivitami, len aby som nebola sama. Práve vtedy vypukla korona, tak sme po návrate šli okamžite do karantény, ktorú sme trávili všetky spolu. A&nbsp;počas toho mi cinkla od lekára správa, že má výsledky, nech sa uňho zastavím.“

Pre karanténu ho uprosila, nech jej to povie do telefónu, a&nbsp;zrazu len počula slová, z&nbsp;ktorých mrazí: „Veľmi ma to mrzí, no je to zhubný nádor. Vyzerá to, že máte rakovinu.“

POKRAČOVANIE ČLÁNKU NA ĎALŠEJ STRANE.

V&nbsp;šoku to Lívia povedala sestre a&nbsp;kamarátke. „Ani jedna sme tomu nechceli veriť. Veď to nie je možné. Po karanténe mi spravili biopsiu, teda odber tkaniva. Lenže výsledky nechodili, lebo bola korona a&nbsp;všetko bolo spomalené. Úprimne? Ja som na to aj pozabudla a&nbsp;život išiel ďalej. Stále som si nepripúšťala zlý scenár.“ Únavu, ktorú pociťovala, pripisovala športu, pretože vždy žila veľmi aktívne. Išla na plný plyn, často aj cez bolesť a&nbsp;nebolo dňa, keď nemala svalovicu alebo ju niečo nebolelo.

Až jej po pár mesiacoch zazvonil v&nbsp;práci telefón, v&nbsp;ktorom jej doktor potvrdil to, čo si Lívia dlho nechcela priznať. A&nbsp;do dvoch týždňov mala podstúpiť operáciu. „V&nbsp;tom momente som sa zrútila. Boli to najhoršie dva týždne v&nbsp;mojom živote, kým som to spracovala. Dokonca som rozmýšľala, že sa radšej zabijem. Pri slove rakovina som si automaticky predstavovala smrť, lebo som nepoznala príbeh so šťastným koncom. Spomenula som si na starých rodičov, ktorí zomreli na túto chorobu, a&nbsp;na to, v&nbsp;akom zúboženom stave boli. Nestretla som sa s&nbsp;človekom, ktorý by takúto chorobu prežil.“ Kým prvý týždeň pred naplánovaným zákrokom sa podľa vlastných slov opúšťala a&nbsp;nevedela zastaviť slzy, ten druhý hľadala rôzne iné cesty, ako s&nbsp;chorobou zabojovať.

Skúšala som aj rôzne alternatívy a&nbsp;navštívila som liečiteľov. V&nbsp;jednom špeciálnom centre mi dokonca tvrdili, že nádor môžu zmenšiť ozónom, a&nbsp;od operácie ma odrádzali.

Navštívila niekoľkých odborníkov a&nbsp;svoju lekársku správu rozposlala každému, kto sa tejto téme venoval alebo s&nbsp;ňou mal osobnú skúsenosť. „Všetci sa zhodli na tom istom, že je to dosť nafigu a&nbsp;typ rakoviny, ktorý mám, je veľmi agresívny a&nbsp;rýchlo sa šíri po tele. Skúšala som aj rôzne alternatívy a&nbsp;navštívila som liečiteľov. V&nbsp;jednom špeciálnom centre mi dokonca tvrdili, že nádor môžu zmenšiť ozónom, a&nbsp;od operácie ma odrádzali. V&nbsp;takejto situácii sa človek chytá aj slamky a&nbsp;v&nbsp;tej chvíli bolo pre mňa dôležité zistiť aj tieto možnosti. Napokon som rada, že som verila západnej medicíne,“ vysvetľuje svoje pocity, keď už vedela, že príde o&nbsp;prsník, a&nbsp;pred očami mala obrázok rezu, ktorý jej nakreslil chirurg.

Z&nbsp;Národného onkologického ústavu, kde čakala na zákrok, uverejnila svoj prvý post na Instagrame, kde sa verejne vyznala z&nbsp;pocitov a&nbsp;otvorene napísala o&nbsp;svojom osude.

„Veľa som čítala o&nbsp;svojej diagnóze a&nbsp;nachádzala som samé štatistiky a&nbsp;odborné články, no málo príbehov žien z&nbsp;reálneho života. Predstavila som si, koľko je takých báb ako ja a&nbsp;netušia, čo sa bude diať, čo majú robiť a&nbsp;ako sa v&nbsp;danej situácii zachovať. Ako napríklad povedať rodičom, ktorí už nie sú najmladší a&nbsp;majú svoje diagnózy, že ich dcéra má chorobu, na ktorú môže zomrieť. To bola aj pre mňa veľká výzva. Povedala som si, že teda pôjdem s&nbsp;kožou na trh a&nbsp;začnem o&nbsp;tom písať. Aj tak nemám čo stratiť a&nbsp;nech už to dopadne akokoľvek, možno v&nbsp;určitom momente tým ženám pomôžem a&nbsp;posuniem im nejaký odkaz.“ Reakcie, ktoré začali pod jej príspevkami pribúdať, jej dodávali silu a&nbsp;mnoho žien jej ďakovalo, že im vliala do života entuziazmus. A&nbsp;nádej.

Dodnes každý príspevok a&nbsp;fotografiu, ktoré, mimochodom, majú veľkú výpovednú hodnotu, dlho prehodnocuje a&nbsp;objavuje hranice, kam až je schopná v&nbsp;rámci otvorenosti zájsť. Celý čas sa snažila najmä nestratiť pozitívne myslenie. Operáciu považovala za nutné zlo, ktoré skrátka bolo treba podstúpiť. „Prsník mi, samozrejme, bude chýbať, ale ak je to nevyhnutné, nech ten nádor dajú preč. Ten môj bol veľký asi šesť centimetrov a&nbsp;v&nbsp;tkanive ich bolo niekoľko. Našťastie mi nemuseli zoperovať veľa uzlín ani sval či kožu, no tieto zákroky sú u&nbsp;každej ženy individuálne.“ Oveľa horšie zvládala následnú liečbu, lebo operáciou sa tento proces ani zďaleka nekončí. Práve naopak.

Lívii na základe výsledkov z&nbsp;patológie jej nádoru odporučili chemoterapiu, a&nbsp;keby ju nepodstúpila, hrozí veľké riziko, že sa rakovina vráti. Konečné rozhodnutie nechali na ňu a&nbsp;varovali ju, že do dvoch týždňov príde o&nbsp;vlasy. Okamžite začala zisťovať, či sa tomu nedá zabrániť. „Vždy hľadám alternatívne cesty, ako sa dá veciam predchádzať, a&nbsp;či neexistujú aj iné možnosti. Dozvedela som sa o&nbsp;špeciálnej čiapke, ktorá sa dáva na hlavu počas chemoterapie a&nbsp;ochladzuje korienky vlasov, no ani pri nej nie je úspešnosť stopercentná. Dlho som to zvažovala, no keď som si napokon predstavila, že mám počas dvoch hodín na hlave niečo mrazivo studené a&nbsp;aj tak mi vlasy možno vypadajú, radšej som si vopred zaobstarala parochňu vďaka projektu Vystrihaj sa Slovensko.“ Na moment, ktorý nastal v&nbsp;deň jej 32. narodenín, bola pripravená, no aj tak ju extrémne zasiahlo, keď jej zrazu v&nbsp;sprche začali s&nbsp;prúdom vody stekať po tele celé chumáče vlasov.

„Pre mňa sú vlasy výraznou a&nbsp;hlavne viditeľnou stránkou ženskej identity. Už len keď idem ku kaderníkovi a&nbsp;vezme mi namiesto jedného centimetra päť, som z&nbsp;toho smutná. A&nbsp;tak som presne na narodeniny prišla o&nbsp;vlasy. Kamarátka ma ostrihala a&nbsp;hneď som si nasadila parochňu,“ spomína pekná tridsiatnička, ktorá do poslednej chvíle verila, že bude patriť k&nbsp;tým trom percentám žien, ktoré pri chemoterapii o&nbsp;vlasy neprídu. Žiaľ, nepodarilo sa. Polrok, keď podstupovala túto agresívnu liečbu, opisuje ako jeden z&nbsp;najhorších vo svojom živote. Opäť sa potvrdili jej slová z&nbsp;úvodu článku, že kým človek nezažije ďalšie kroky, už si myslí, že má najhoršie za sebou. Stavy, ktoré zažívala pri chemoterapii, však boli horšie ako to, že prišla o&nbsp;prsník. „Predstavte si, že máte opicu po nejakej párty, akurát oveľa horšiu a&nbsp;trvá aj štyri dni. Vracala som, nebola som schopná vstať z&nbsp;postele ani jesť či piť. Každý na to reaguje inak, no u&nbsp;mňa nezaberali žiadne lieky na nevoľnosť. Všetky sprievodné javy, ktoré som mohla mať, sa aj dostavili.“

Okrem toho ešte absolvovala rádioterapiu, kde jej ožarovali hrudník, popritom rok biologickú liečbu a&nbsp;momentálne je stále na hormonálnej liečbe, ktorá bude trvať päť až desať rokov. Všetko sú to zaisťovacie procesy, aby sa jej rakovina nevrátila. A&nbsp;každý so sebou nesie aj nejaké vedľajšie účinky na organizmus a&nbsp;zasahuje do bežného fungovania pacienta.

Vizuálne zmeny, ktoré liečba so sebou priniesla, sa na Lívii podpísali, no oveľa väčšie škody napáchali na jej psychike. „Vnímala som sa ako pekná žena, ktorá musí byť za každých okolností dokonalá. Mala som to tak zaškatuľkované a&nbsp;dnes už viem, že to bol môj dlhodobý problém. Zrazu celá tá moja dokonalosť zmizla. Rozpadlo sa mi manželstvo, nemala som dieťa, ochorela som, stratila prsník a&nbsp;ešte aj vlasy. A&nbsp;vnímala som to ako vlastné zlyhanie. S&nbsp;chorobou som však začala samu seba aj život vnímať inak. Veci nie sú dokonalé a&nbsp;treba prijať situáciu takú, aká je, a&nbsp;naučiť sa s&nbsp;tým žiť. Hrať s&nbsp;kartami, ktoré sú rozdané.“ Hodnotový rebríček sa jej výrazne poprehadzoval, veľkou oporou jej bola po celý čas rodina a&nbsp;priatelia a&nbsp;podržali ju aj v&nbsp;práci, kam sa vrátila, hoci nevládala pracovať na plný plyn.

Vždy, keď jej to stav dovoľoval, vrhala sa do cvičenia, behávala aj v&nbsp;období, keď podstupovala náročnú chemoterapiu. Zo všetkých síl sa snažila robiť aktivity, ktoré by ju vytrhli z&nbsp;pochmúrneho prostredia. „Nechcela som stratiť život, ktorý som mala predtým, a&nbsp;robila som všetko pre to, aby som si ho zachovala. Starala som sa o&nbsp;svoju vizáž, aby nebolo vidieť, že som chorá. Vždy som chodila s&nbsp;parochňou, a&nbsp;kým som to sama niekomu nepovedala, mnohí to o&nbsp;mne ani nevedeli. Až keď som prišla domov, kde som si dala dole parochňu a&nbsp;prsník, vtedy sa objavila tá moja zhumpľovaná a&nbsp;zničená schránka. Tak som sa prezentovala len doma v&nbsp;kruhu rodiny. Keď som šla von, vždy som nasadila ochrannú masku silnej ženy, ktorá všetko zvláda bez problémov. Ale nie vždy to tak aj reálne bolo.“

Dlho používala špeciálne podprsenky, do ktorých si vkladala epitézu. Tie sa vyrábajú v&nbsp;rôznych variantoch a&nbsp;sú určené zvlášť na bežné nosenie, na šport či na plávanie. Po operácii nosila ľahučkú zo špeciálneho materiálu, aby predchádzala bolesti. Neskôr ťažšiu pre ženy s&nbsp;väčšími prsami, aby dosiahla rovnomerný efekt na hrudníku so svojím zdravým prsníkom. „Keď má žena takýto problém, nekúpi si obyčajnú podprsenku či plavky v&nbsp;bežnom obchode. A&nbsp;to je veľká oštara. Jasné, sú ženy, ktorým neprekáža chodiť so šatkou na hlave či bez prsníka, ale ja som mala túto odvahu iba na Instagrame. Je to zvláštne, ale tam som sa dokázala odviazať, odhaliť svoju pravú tvár a&nbsp;otvorene o&nbsp;tom rozprávať a&nbsp;písať.“ Po nejakom čase však začala uvažovať o&nbsp;plastickej operácii, ktorá by ju zbavila epitézy a&nbsp;zrekonštruovala prsník z&nbsp;vizuálnej stránky.

Ide o&nbsp;dlhý a&nbsp;bolestivý proces, aj preto sa na to odhodlá len málo žien. Aj Lívia zbierala odvahu postupne, až prišiel moment, keď si povedala dosť. „Raz som šla do obchodu s&nbsp;podprsenkami a&nbsp;tam som si uvedomila, ako veľmi mi prsník chýba. Že chcem byť zase tá žena s&nbsp;pekným dekoltom, čo si hocikde kúpi trendy ­podprsenku, plavky a&nbsp;dá si výstrih. Veď mám ešte život pred sebou. Vedela som, že zákrok bude bolieť, ale že až tak, to som netušila,“ spomína na obdobie, keď sa rozhodla pre operáciu. Počas nej jej vložili do hrudníka expander, ktorý lekári postupne dopĺňajú tekutinou, aby sa jej ­natiahla koža a&nbsp;prispôsobili svaly. Dva týždne strávila v&nbsp;nemocnici napojená na hadičky, brala antibiotiká a&nbsp;plakala od bolesti. „Teraz chodím postupne na dopĺňanie expandera, ktorý mám pod svalom, kým nebudú obe prsia rovnomerné. Bolí to tak, že mi ide roztrhnúť hrudník. A&nbsp;o&nbsp;pár mesiacov ma čaká operácia, kde tento expander vymenia za silikón.“

Nesťažujem sa a&nbsp;počúvam svoje telo

Ani jednu z&nbsp;procedúr, ktoré podstúpila od chvíle, keď jej diagnostikovali rakovinu prsníka, neľutuje. Definitívne vyhodnotiť to však bude môcť až po piatich rokoch, pretože stále je v&nbsp;remisii. Až keď toto obdobie preklenie, môže dostať „nálepku“, že je vyliečená. Rekonštrukcia prsníka jej prinavrátila sebavedomie a&nbsp;cíti sa omnoho lepšie. Život, ktorý momentálne vedie, sa začína po dvoch rokoch z&nbsp;veľkej časti podobať na ten, aký žila predtým.

„Veľakrát spadnem, ale vždy sa postavím. Musím sa nanovo nakopnúť. Oveľa viac si teraz uvedomujem dôležitosť času a&nbsp;už sa nesťažujem na maličkosti. Čo sa týka pracovného nasadenia, v&nbsp;mnohých veciach som poľavila, snažím sa nestresovať a&nbsp;viac počúvam svoje telo. Keď som unavená, nepreháňam to ani s&nbsp;cvičením, v&nbsp;ňom som kedysi išla aj cez mŕtvoly. Robím veci, ktoré sú mi príjemné, a&nbsp;viem lepšie vyhodnotiť situácie, v&nbsp;ktorých sa necítim dobre. Pri tejto chorobe som veľa času trávila sama, často som bola na dne, no otvorilo mi to obzory. A&nbsp;to človeku pomáha vnútorne rásť,“ tvrdí odvážna bojovníčka, ktorá pomáha aj ďalším ženám s&nbsp;touto zákernou diagnózou. Lebo aj nad ňou sa dá zvíťaziť. No vyžaduje to veľa šťastia, odvahy a&nbsp;najdôležitejšie je nestrácať nádej. A&nbsp;tú Lívia stále má.

Lívia otvorene o boji s rakovinou: „Vzali mi prsník, o vlasy som prišla v deň 32. narodenín!“

Plus TV

INTRO vlny aj bez kulmy? OTESTOVALI sme tri spôsoby natáčania vlasov, výsledok ťa PREKVAPÍ

Slovenka Katka Ondrašiková založila módnu značku PAIRIEN!

ZÁZRAČNÁ matcha: Je tento nápoj kľúčom k zdraviu a kráse?

Výber pre vás

Lívia otvorene o boji s rakovinou: „Vzali mi prsník, o vlasy som prišla v deň 32. narodenín!“

Súvisiace články

Keď už partner nie je vo vzťahu šťastný, začne sa správať čudne: Všímajte si hlavne TOTO

Čo na tej ezoterike všetci vidia? Odborníci na to majú jasnú odpoveď...

Hovorili jej "lopatová tvár": Podstúpila náročnú operáciu, brutálna premena! (FOTO)

Dominika PREHOVORILA: ,,Ľudia robia neustále chyby..."

Moderná Popoluška? Nie... z Ivany Gáborík je v týchto šatách KRÁĽOVNÁ! (FOTO)

Plus TV

INTRO vlny aj bez kulmy? OTESTOVALI sme tri spôsoby natáčania vlasov, výsledok ťa PREKVAPÍ

Slovenka Katka Ondrašiková založila módnu značku PAIRIEN!

ZÁZRAČNÁ matcha: Je tento nápoj kľúčom k zdraviu a kráse?

Výber pre vás