Rozmohol sa nám tu taký nešvár, hovorí sa v kultovom filme Pelíšky. Tým nešvárom dnešnej modernej a rýchlej doby je práca, ktorú sme postavili pred všetko ostatné v našom živote. Pracujeme v práci, pracujeme po večeroch, pred spaním myslíme na všetko, čo sme nestihli, a ráno ešte z postele vybavujeme maily? Nejde tak trošku aj o vás? Ak áno, je celkom možné, že trpíte novým syndrómom OWUF. Čo táto záhadná skratka znamená? Že ste „Over Worked and Under Fu*ked“, teda veľmi voľne preložené ste prepracované a váš súkromný život je v háji. Bodaj by nie, keď sa počas home officeu hranice medzi prácou a bežným životom prelínajú, takže šéf vám pokojne napíše mail s pokynmi aj o ôsmej večer. Veď aj tak sedíte doma, tak čo iné by ste robili, všakáno?

Ste aj vy superžena?

To si síce neskoro, ale predsa uvedomila aj Alica, manažérka v marketingovej firme. Začínala úplne od piky a veľmi rýchlo sa vypracovala do vedúcej pozície, keď viedla tím 30 ľudí. Lietala po celej Európe a žila prakticky nonstop so zbaleným kufrom. Neustále v behu, s mobilom doslova prilepeným k ruke a uchu, ale utešovalo ju, že má kráľovský plat a uznanie od svojich aj zahraničných kolegov. Všetky sme jej spočiatku závideli skvelú prácu aj ten plat, z ktorého si mohla dovoliť strešný apartmán s obrovskou terasou. Lenže keď prepásla všetky oslavy narodením svojich kamošiek a polročnú dcéru svojej sestry ešte ani nestihla vidieť, lebo nestíhala, začali sme si hovoriť, že tu niečo nie je s kostolným poriadkom. Šéfovi na žiadnu úlohu nedokázala povedať nie, v kancelárii pravidelne ostávala do noci. Ktovie, či si stihla vôbec všimnúť, že sa od nej aj frajer odsťahoval. Typický príklad superženy, ktorá všetko zvládne a zariadi. No kým v zamestnaní fičala ako dobre naolejovaný stroj, je súkromný život sa začal pomaličky rozpadať na márne kúsky.

Väčšia zodpovednosť

Pracovné nároky na nás ženy sa neustále zvyšujú a my ich túžime zdolávať ako v nejakej počítačovej hre. Chceme byť čoraz lepšie, dokazovať všetkým naokolo, ale aj sebe, že sme schopné, výkonné a neexistuje problém, ktorý by sme nevyriešili. Že sa požiadavky na zamestnancov menia, potvrdzuje aj Nikola Richterová, PR manažérka spoločnosti Profesia.

Ste aj vy superžena?
Zdroj: Shutterstock

„Posledné roky priniesli na trh práce zmeny. Vidíme to aj v pracovných ponukách. Hard skill, čiže odborné znalosti, zrazu miznú a namiesto nich spomínajú zamestnávatelia čoraz častejšie soft skills, teda interpersonálne zručnosti. K tým patria komunikačné či prezentačné zručnosti, schopnosť viesť tím alebo pracovať v tíme, schopnosť niesť zodpovednosť, kritické myslenie, logické myslenie, organizačné schopnosti, kreativita, samostatnosť a podobne. Na jednej strane sú tieto prístupy spojené s väčšou voľnosťou, no zamestnanci majú oveľa väčšiu zodpovednosť.“ A povedzme si otvorene, so zodpovednosťou prichádza obvykle ruka v ruke stres. Navyše, my ženy sme perfekcionistky a chceme, aby všetko bolo tip-top. Ak to tak nie je, neváhame práci obetovať voľný čas i súkromie. Aj romantické večery pri sviečkach s partnerom či dovolenku pri mori s kamoškami. Fungujeme v stand-by režime pripravené kedykoľvek zdvihnúť pracovný telefonát či odletieť na druhý koniec sveta, pretože klient nás chce vidieť na mítingu.

Zdvihnutý varovný prst

Presne v takomto režime fungovala aj Alica niekoľko rokov. Kým jedného dňa neskolabovala priamo v šéfovej kancelárii. Skončila v nemocnici, absolvovala kolotoč vyšetrení, a aj keď jej, našťastie, nezistili žiadnu vážnu chorobu, uvedomila si, že takéto životné tempo je dlhšie neudržateľné. Že jej chýba sociálny život mimo toho kancelárskeho. Odsťahovala sa na pár týždňov k sestre na dedinu a začala postupne naprávať vzťahy s najbližšími. Do práce sa vrátila zatiaľ len na polovičný úväzok a snaží sa schému „maximum práce – minimum súkromného života“ zvrátiť a otočiť o 180 stupňov.

Takýchto Alíc behá po Slovensku určite veľa. Dokonca ešte viac ako kedysi, pretože teraz pracujeme najmä z domu, takže fenomén OWUF striehne na každého. A čo je ešte horšie, nejasné hranice medzi zamestnaním a súkromným životom môžu viesť k úplnému vyhoreniu. „Keď chodíme do kancelárie, po pracovnom čase vypíname počítač a ideme domov. Teraz ten počítač často nevypneme ani o ôsmej večer a potom je ťažké oddeliť si pracovný čas od súkromia. Od času, keď by sme už pracovať nemali,“ pripomína Nikola Richterová z Profesie. Zároveň varuje pred situáciami, keď sme cez deň málo aktívne či sústredené a prácu si nechávame na neskoré večery. „K notebooku sa vraciate o ôsmej alebo deviatej večer a pracujete do polnoci? To je ukážkový príklad neudržateľnej pracovnej disciplíny, ktorý môže viesť k totálnemu vyhoreniu.“ Navyše, ak povinnosti nestihneme dokončiť, do postele si líhame s výčitkami a s myšlienkami, čo všetko nás ešte čaká. A to už je len malý krok k tomu, aby začali prichádzať problémy so spánkom, pretože hlava nevypne ani v noci.

Jasné hranice

Každé pracovné nasadenie, nech sa už snažíte byť akékoľvek dokonalé a úspešné, musí mať jasné hranice. Inak si zarobíte na vážne problémy. „Počas práce je dobré udržiavať si koncentráciu a snažiť sa venovať naozaj povinnostiam, ktoré sa týkajú zamestnania. Dôležité sú však aj pravidelné prestávky, rovnako ako pauza na obed. V ideálnom svete by to malo vyzerať tak, že neobedujeme za počítačom, ale snažíme sa jesť niekde inde, aby sme sa odreagovali a užili si tú chvíľu voľna,“ upozorňuje odborníčka z Profesie a pripomína, že najmä pri home office treba myslieť aj na sociálne kontakty. Lebo práca vám prinesie uznanie a peniaze, možno aj dobrý pocit z toho, čo všetko sa vám podarilo, lenže kto vám pomôže, ak bude najhoršie? Len rodina, priatelia či blízki. Vyhradiť si čas na partnera, ale aj sama pre seba je dôležité ako soľ, inak sa vážne môžete aj zblázniť. Jasnú hranicu medzi povinnosťami a chvíľkou na oddych si treba stanoviť nielen v pracovnom čase, ale aj na jeho konci. „Často pomáha pravidelný rituál. Môže to byť prechádzka, možno aj so psom, poobedná káva alebo čaj, prípadne cvičenie. Je to dobrý impulz, pri ktorom si človek uvedomí, že teraz už nepracuje, ale konečne začal oddychovať.“

Aj vy cítite, že to už prestáva byť zábava a že svojmu džobu venujete všetok voľný čas? Že vlastne robíte od nevidím do nevidím a ten nešťastný home office je skôr cesta do pekla, lebo po večeroch aj cez víkendy doháňate termíny či uzávierky? Potom sú tieto riadky aj o vás a je načase s tým niečo urobiť. Nikto iný to za vás nespraví.