Odborníci už niekoľko rokov varujú, že zadlženosť slovenských domácností rastie. V mnohých prípadoch sa to pritom začne nevinne, no prerastie do míňania, ktoré je ďaleko za hranicou príjmov a toho, čo si môžeme dovoliť. A tak sa k vyššej hypotéke na priestrannejší byt pridá lízing na nové auto, pôžička na exotickú dovolenku aj luxusnejší mobil na splátky. Život od výplaty k výplate je normál, doslova klasika pre mnohé slovenské rodiny. Každá nečakaná situácia ju však potom vyjde poriadne draho. „S priateľom sme bývali v prenajatom jednoizbáku, no keď dostal lepšiu prácu, kúpili sme si rovno štvorizbový byt s obrovskou terasou. Z hypotéky nám už neostalo na zariadenie, a tak sme si vzali spotrebný úver. Z toho, čo sme zarobili, sme dokázali všetko zaplatiť, ale žiadna rezerva nám už nezostala. Neodkladali sme si nič, nebolo z čoho. Dovolenky sme si preto kupovali na splátky a keď priateľovi odišlo auto po otcovi, vzali sme si nové na lízing. To sme už mali čo robiť, aby sme všetko utiahli,“ začína svoje rozprávanie tridsaťdvaročná Denisa.

Od výplaty k výplate žili viac ako rok, prestali chodiť do kina aj na pravidelné piatkové posedenia s priateľmi. Jednoducho im už ani na to pivo či pohár vína nevychádzali peniaze. „Keď sme po roku vyplatili aspoň časť našich pôžičiek, myslela som si, že sa karta konečne obráti a začneme opäť normálne žiť. Lenže potom mal môj priateľ nehodu, ostal dlhodobo na PN a prišiel aj o lukratívne miesto. Rodina pomáhala, ako vedela, nakoniec sme náš byt museli predať. Veľmi nevýhodne. A museli sme sa vrátiť do podnájmu. Keď sa na to dnes spätne pozerám, žili sme veľmi nerozumne. Vôbec sme nemysleli na to, že nám plány môže skrížiť nešťastie alebo finančná kríza,“ priznáva Denisa, ktorá sa s priateľom postupne stavia späť na nohy. Ale len veľmi pomaly.

Nájsť finančnú rovnováhu pritom nie je výlučne problémom mladých ľudí, hoci vlna kritiky padá najčastejšie práve na nich. S precenením vlastných finančných možností má svoju skúsenosť aj štyridsaťdeväťročná Danka. „Nikdy som veľmi neriešila, koľko míňame, koľko si odkladáme alebo na čo míňame najviac. Splatili sme hypotéku, chodili sme dvakrát ročne na dovolenku a keď sa nám pokazil spotrebič, nemali sme problém ho hneď nahradiť,“ hovorí Daniela, ktorá sa s manželom rozhodla, že svojej jedinej dcére zaplatí ročné štúdium v zahraničí. Manželia si vzali pôžičku a poslali ju do sveta. „Bolo to náročné obdobie, neboli sme pripravení sa uskromniť. Manžel navyše nevedel povedať dcére nie, a tak sme jej mesačne posielali aj vysoké vreckové. Ten rok nás naučil nerobiť viac unáhlené rozhodnutia a viac sa zamýšľať nad výdavkami.“

Pokračovanie článku na ďalšej strane.