Na odbor priestupkov sexuálneho charakteru prestížnej Kolumbijskej univerzity v New Yorku sa obrátila študentka fakulty výtvarného umenia Emma Sulkowicz a nahlásila, že pred pár mesiacmi ju znásilnil jej spolužiak, nemecký študent Paul Nungesser. Sociálnym pracovníkom na študijnom oddelení povedala, že útok sa začal ako normálny dohodnutý styk, pokým ju Nungesser nezačal škrtiť, fackať a proti jej vôli análne penetrovať.

Napriek tomu, že protestovala a nahlas kričala, mladík pokračoval, kým nedospel k vyvrcholeniu. Potom bez slova opustil jej internátnu izbu. Emma žiadala, aby páchateľa vylúčili zo školy, a tak si odbor priestupkov sexuálneho charakteru predvolal Paula Nungessera. Študent architektúry z Berlína povedal, že dvojica mala pred incidentom dva razy sex, a trval na tom, že aj ten tretí bol dobrovoľný vrátane krátkeho pokusu o análny styk. Podľa Paula dvojica v análnej súloži nepokračovala a uspokojili sa vzájomne inou sexuálnou aktivitou, aby potom obaja zaspali. Internátnu izbu opustil v skorých ranných hodinách, kým Emma ešte spala.

Kde je pravda?

Išlo o klasický prípad tvrdenia proti tvrdeniu. Univerzita sa k udaniu mladej študentky postavila skôr skepticky
aj vzhľadom na to, že udalosť nahlásila po trištvrte roku a nepredložila žiadne dôkazy. Možno by sa prípadom ďalej
ani nezaoberali, keby v priebehu niekoľkých dní nedostali na nemeckého študenta ďalšie dve sťažnosti. Emma vraj o svojej skúsenosti hovorila s istou Natalie, ktorá bola Paulovou bývalou priateľkou. Natalie sa Emme priznala, že aj počas ich vzťahu, ktorý trval pol roka, došlo k sexuálnemu styku proti jej vôli aj k citovému týraniu. Natalie podala sťažnosť niekoľko dní po Emme. Vysokoškoláka z Berlína nakoniec anonymne udala aj tretia spolužiačka, ktorá vystupuje v spise len ako Josie. Obvinila ho z toho, že ju proti jej vôli bozkával a obchytkával na študentskej párty.

Keď po vyšetrovaní Kolumbijská univerzita rozhodla, že Paul Nungesser nie je zodpovedný za znásilnenie Emmy Sulkowicz, tá sa okamžite odvolala u rektora, no on jej odvolanie zamietol. Vyšetrovanie druhej sťažnosti sa skončilo, keď oznamovateľka Natalie prestala spolupracovať a odmietla odpovedať na e-maily univerzitného koordinátora pre vyšetrovanie sexuálneho násilia s ospravedlnením, že ju „bombardovanie otázkami vyčerpáva“. Za pravdu dala univerzita len tretej sťažovateľke, anonymnej Josie, a Paul dostal disciplinárnu podmienku. Nemec sa však odvolal, vraj sťažovateľky nemali proti nemu žiadne dôkazy, a tvrdil, že Emma aj Natalie sa proti nemu spriahli a pomstili za komplikované partnerské a milenecké vzťahy, ktoré s nimi v minulosti udržiaval. Do svojej konšpirácie poškodiť jeho dobrú povesť a meno vraj vtiahli aj Josie. Udania všetkých troch žien označil za podvod. Univerzitné vyšetrovanie určite nebolo príjemným obdobím pre nikoho zo zainteresovaných, no celá dráma dovtedy bola len internou záležitosťou školy. To sa však rýchlo zmenilo.

Matracová kalvária

Emma bola taká pobúrená prístupom univerzity, že sarozhodla svoj príbeh zverejniť. Ako prvý o incidente písal
denník New York Post a Emma sa obrátila aj na kanceláriusenátorky Kirsten Gillibrand (nedávno ohlásila svoju kandidatúruv prezidentských voľbách 2020). Senátorka sa prípaduujala a spoločne zvolali tlačovú konferenciu o sexuálnom násilí na amerických univerzitách. Z Emmy sa stala národná hrdinka, šampiónka boja proti sexismu a násiliu páchanému na ženách. O pár mesiacov sa ocitla na titulke denníka New York Times, ktorému poskytla rozhovor, a zároveň podala na Nungessera trestné oznámenie newyorskej polícii. Newyorskí detektívi Paula síce vypočujú, ale „pre nedostatok dôvodného podozrenia“ ani polícia, ani štátna prokuratúra v prípade ďalej nekonajú. Emma sa v médiách sťažuje, že ju slávne NYPD (New York Police Department) nebralo vážne a „správalo sa k nej grobiansky“.

"Pre mňa ten matrac predstavuje bremeno. Preto, čo sa na ňom odohralo."
Zdroj: Archív

Ozajstný mediálny kolotoč sa roztočil, keď Emma v rámci ročníkovej práce nafilmovala, ako na chrbte nesie matrac s modrou plachtou, identický s tým, na ktorom bola znásilnená. Svoj umelecký projekt nazvala Carry That Weight (Nos to bremeno). Emma vláčila 23-kilový matrac aj celý nasledujúci školský rok a stal sa ústrednou témou jej diplomovej práce. Dokonca prišla s matracom aj na promóciu a pre magazín New Yorker to vysvetlila slovami, že „matrac reprezentuje akési súkromné miesto, kde sa odohráva veľká časť nášho intímneho života. Pre mňa ten matrac predstavuje bremeno. Preto, čo sa na ňom odohralo. Zmenilo to môj vzťah k svojej vlastnej posteli na niečo ťaživé“.

Vinný či nevinný?

Protestovať s matracom bol možno kontroverzný nápad, no rozhodne chytľavý. K Emme sa pridávajú spolužiačky z celej univerzity. S matracmi prenasledujú Paula Nungessera. Jeho meno sa objavuje na stenách a toaletách univerzitného kampusu ako varovanie. Ako páchateľa ho najskôr identifikovali univerzitné letáky a tlač, neskôr sa na neho vrhli médiá, hoci by sa naňho mal vzťahovať zákon na ochranu osobnosti, keďže nebol uznaný za vinného ani nebol predmetom ďalšieho vyšetrovania. Obvinenie ho prenasleduje všade, kam sa pohne. Profesori ho vylúčili zo zájazdu do Ruska, Mongolska a Číny, na ktorý získal štipendium za dobrý prospech. Klávesnicové bojovníčky na sociálnych sieťach vyzývajú, aby mu „baby z Kolumbie urobili zo života peklo“. S protestmi proti sexuálnemu násiliu sa zrazu roztrhlo vrece na univerzitách po celej krajine. Množia sa žaloby, trestné oznámenia a sťažnosti, že univerzity páchateľov sexuálneho násilia tolerujú alebo dokonca obhajujú a obete si nikto nevšíma. Na tenkom ľade sa ocitli ďalšie prestížne univerzity ako Yale či Harvard a Američania sú pobúrení. Čerešničkou na torte je článok časopisu Rolling Stones, kde študentka University of Virginia vystupujúca pod menom Jackie opisuje brutálny zážitok o šokujúcom „gang rape“, čiže znásilnení niekoľkými páchateľmi naraz. Vraj sa to stalo na večierku, ktorý organizoval chlapčenský študentský spolok Fraternity a vraj sa na nej ukojilo až dvanásť študentov.

Ozajstný mediálny kolotoč sa roztočil, keď Emma v rámci ročníkovej práce nafilmovala, ako na chrbte nesie matrac s modrou plachtou, identický s tým, na ktorom bola znásilnená.
Ozajstný mediálny kolotoč sa roztočil, keď Emma v rámci ročníkovej práce nafilmovala, ako na chrbte nesie matrac s modrou plachtou, identický s tým, na ktorom bola znásilnená.
Zdroj: Archív

Článok si v priebehu niekoľkých hodín na internete prečítalo viac ako 2,7 milióna čitateľov a je z toho téma, ktorá sa rieši pomaly v každej americkej domácnosti. No niektorým novinárom znásilnenia nahlásené rok či dokonca dva po udalosti začínajú vŕtať v hlave. Najmä Cathy Young, redaktorke internetového magazínu Reason a komentátorke prestížnych periodík New York Post či Boston Globe, ktorá si zaumienila, že si posvieti na matracový protest. Niežeby chcela spochybniť Emmu, no v rámci princípov žurnalistickej etiky chce dať slovo aj druhej strane, teda Paulovi Nungesserovi. Na Twitteri zverejnila svoj záujem písať o prípade z jeho pohľadu. Kontaktovali ju Paulovi rodičia Karin Nungesser a Andreas Probosch, ktorí za ňou do New Yorku prileteli až z Nemecka a odovzdali jej niekoľko strán facebookových správ, ktoré si medzi sebou vymenili Emma a Paul.

Správy ukazujú, že po údajnom znásilnení mladá študentka s Paulom aj ďalej srdečne a priateľsky četovala. Len dva dni po incidente dokonca prijala jeho pozvanie na párty a sľubovala, že so sebou privedie aj ďalšie „kočky“. Na Paulove blahoželanie k narodeninám mu odpísala: Milujem ťa, Paul, v ďašom komentári sa nevie dočkať, kedy sa zase stretnú, „aby mohli pokecať a tak“. Cathy napísala článok pre internetový portál Daily Beast, v ktorom upozornila na túto konverzáciu a ďalšie viditeľné medzery tejto poriadne zamotanej story. Tí, ktorí sú na Emminej strane, ju bránia tým, že každá obeť sa s traumatickou skúsenosťou vyrovnáva po svojom, že je nespravodlivo pranierovaná, lebo nepredstavuje takzvanú „dokonalú obeť“ (čiže sexuálne zdržanlivé nevinné dievča). „Každému, kto prišiel do styku s obeťou znásilnenou mužom, ktorého pozná, sa Emmine správy nezdajú ani trochu čudné. Obeti chvíľu trvá, kým to, čo sa odohralo, mentálne spracuje,“ tvrdí feministický internetový portál Jezebel. Novinárka Cathy Young nepopiera, že obete môžu na traumu reagovať spôsobmi, ktoré sa na prvý pohľad javia ako iracionálne.

"Matrac reprezentuje akési súkromné miesto, kde sa odohráva veľká časť nášho intímneho života."
Emma Sulkowicz

„Ale Sulkowicz nám nepredostiera žiadnu nejasnú situáciu, keď môže dôjsť k omylu a obeť si znásilnenie najskôr vysvetlí ako bežný dohodnutý styk. Tvrdí, že ju páchateľ udrel do tváre, že ju škrtil. Napriek tomu chce, aby sme akceptovali, že dva dni nato vyrazí na jeho párty a dokonca privedie ďalšie kočky,“ argumentuje Cathy. Portál Jezebel uverejňuje Emminu reakciu, v ktorej uvádza, že na Paulovu párty šla práve preto, že s ním „zúfalo“ potrebovala hovoriť o znásilnení. Publikovaná reakcia však obsahuje aj nové prekvapivé tvrdenie. Sulkowicz uvádza, že pár hodín po útoku hovorila s priateľkou, ktorá jej vysvetlila, že išlo o znásilnenie. „Skutočne jej niekto musel vysvetliť, čo znamenajú facky a škrtenie? A prečo sa táto údajná priateľka neobjavila na zozname svedkov, keď prípad vyšetrovala
univerzita a neskôr polícia?“ pýta sa novinárka.

Protiútok ženskými zbraňami

Komplikovaný príbeh Emmy Sulkowicz dostáva prvé trhliny a násilník Paul Nungesser prechádza do protiútoku.
Dva roky po obvinení sám žaluje Kolumbijskú univerzitu aj profesora, ktorý Emme povolil, aby svoj matracový protest
prezentovala ako súčasť diplomovej práce. Univerzita podľa Paula sponzorovala projekt, ktorý ho obvinil zo znásilnenia, hoci ho predtým neuznali za vinného, čo sa dnes dá považovať za jasné šikanovanie. Žaloba obviňuje tiež univerzitu z diskriminácie podľa pohlavia a uvádza, že Paul bol cielene atakovaný za sexuálnu aktivitu, pretože je muž. Inými slovami, mladý študent otočil scenár a zaútočil na univerzitu aj na Emmu Sulkowicz ženskými zbraňami.

 

V tom istom čase sa ako domček z kariet zosypal prípad znásilnenia na University of Virginia aj renomé magazínu Rolling Stones. Niekoľko týždňov po uverejnení spomí článku Rape on Campus (Znásilnenie na internáte) reportéri denníka Washington Post odhalili, že útok sa nemohol odohrať na mieste ani spôsobom, ako v článku uviedla Jackie.  potvrdilo to vyšetrovanie miestnej polície. Medzi členmi chlapčenského spolku fraternity sa nepodarilo nájsť člena, ktorý by zodpovedal Jackienmu opisu mladého muža a ktorý znásilnenie zorganizoval.

Dokázalo sa, že v deň, ktorý v článku Jackie označila ako dátum útoku, sa v priestoroch študentského spolku žiadna párty nekonala. Hodnovernosť príbehu spochybnili aj jej známi, takže po niekoľkých týždňoch mediálneho pingpongu sa nakoniec sama Jackie priznala, že si to celé vymyslela. Vraj aby vzbudila sympatie u spolužiaka, do ktorého bola zaľúbená. Ospravedlňovala sa, že v danom období mala psychické problémy a úprimne verila, že bola znásilnená. Magazín Rolling Stones jej „úprimný omyl“ stál 1,65 milióna dolárov, ktoré museli zaplatiť študentskému spolku ako odškodné, a vyslúžil si profesionálnu blamáž.

Bola to chyba

Napriek tomu, že sympatie verejnosti k aktivizmu na vysokých školách chladnú, žalobu Paula Nungessera prvostupňový súd zamietol. Odvolal sa však a v júli 2017 mu univerzita ponúkla zmier. Presné okolnosti a finančné odškodnenie nemeckého študenta sú tajné a súdne zapečatené, no Kolumbijská univerzita zverejnila oficiálne stanovisko: „Uznávame, že pre Paula bolo po skončení vyšetrovania pôsobenie na našej škole mimoriadne zložité. Zaväzujeme sa upraviť naše postupy tak, aby sa s každým študentom a študentkou vrátane tých ako Paul, ktorých škola zbavila obvinenia, zaobchádzalo s rešpektom.“

Podľa profesorky práva na Harvardovej univerzite Janet Halley je to jednoznačné priznanie viny, že univerzita urobila chybu, lebo najprv nemeckého študenta zbavila obvinenia a potom dala Emme Sulkowicz voľnú ruku, aby ho prezentovala ako predátora. A keďže prestížna škola si uvedomila, že Paul by mohol vyhrať odvolací súd, ospravedlnenie ju vyšlo oveľa lacnejšie.

Exkluzívne ženská moc

Paulova matka Karin, ktorá sa, koľká irónia, živí ako feministická novinárka, však celkom spokojná nie je. „Ľudia si musia uvedomiť, že falošné obvinenia nie sú banálne záležitosti, že krivo obvineným mužom ničia život. Istým spôsobom sú to tiež sexuálne motivované útoky.“ Dajte ktorejkoľvek ľudskej bytosti moc a je tu šanca, že ju zneužije. Možnosť niekoho krivo obviniť zo znásilnenia či sexuálneho zneužívania je jednoznačne moc. Aj silná zbraň.
Smutná pravda je, že na amerických aj na európskych univerzitách denne dochádza k sexuálnym útokom a neželanému obťažovaniu. Môže za to „hook up“ kultúra lások na jednu noc, mačizmus a určitej situácii nepomáha ani
to, že dnešní študenti vo veľkom milujú „binge drinking“, čiže alkoholické orgie, ktoré majú jediný cieľ. Piť dovtedy,
kým všetci nemajú jedno veľké okno. Bohužiaľ, amazonky ako Emma a Jackie, ktoré sú po takýchto opileckých párty
schopné vymýšľať si podivné historky o znásilnení, robia medvediu službu všetkým skutočným obetiam, ktorým potom
nikto neverí.