Mesiac čo mesiac márneho čakania. Keď sa zdalo, že by sa to konečne mohlo podariť, zakaždým prišla krutá realita. Nenávidená menštruácia, more sĺz, depresia. A o mesiac znova. Cesta do vzdialenej nemocnice, bolestivé hormonálne injekcie, nová dávka spermií. „Chodila som tam ako taká krava. Strašne som túžila mať vlastné dieťa. Dnes obdivujem všetky ženy, ktoré sa dajú na umelé oplodnenie. Aj keď vtedy som sa na to pozerala úplne inak,“ priznáva Lenka.

Kým ju nespoznáte bližšie, nikdy by ste nepovedali, že má za sebou toľko zúfalstva a bolesti. Z jej očí na prvý pohľad necítiť smútok, ale len do chvíle, kým nezačne rozprávať svoj príbeh. „Viacerí sa ma pýtajú, ako som to všetko dokázala zvládnuť, a ja im zakaždým, odpoviem – a čo by som mala z toho, keby som sa zrútila? Život musí ísť ďalej, nemôžem sa predsa donekonečna ľutovať.“ Hoci je to už osemnásť rokov odvtedy, čo pochovala sedemročnú dcérku, doteraz pri spomienke na ňu prehĺta slzy. „Zuzanka bola krásne dieťa. Poslušné a&nbsp;veľmi šikovné. Nikdy nebývala chorá a&nbsp;ani vo sne by mi nenapadlo, čo sa môže skrývať za nevinnou angínou.“

S&nbsp;manželom boli najšťastnejší na svete, keď sa im narodila. Splodili ju v&nbsp;Lýbii, kde Lenkin muž pracoval. „Poznali sme sa už od strednej školy. Sedeli sme v&nbsp;jednej lavici a&nbsp;stále sme boli spolu. Po maturitách si však uvedomil, že sa ešte nechce viazať a&nbsp;odišiel za prácou do Afriky. Bol to pre mňa obrovský šok. Plánovala som s&nbsp;ním budúcnosť, tešila som sa na to, ako budeme spolu vychovávať naše deti, a&nbsp;zrazu som zostala sama ako prst.“

Život išiel ďalej, mladá žena si pomaly začínala zvykať na život bez svojej lásky, no&nbsp;po roku prišiel nečakaný zlom. Z&nbsp;ďalekého zahraničia dostala list. Keď ho otvorila,&nbsp;neverila vlastným očiam. „Predstavte si, že ma v&nbsp;ňom požiadal o&nbsp;ruku. Najprv som nechápala, ale bola som taká zaľúbená, že som ani chvíľu nezaváhala, čo mu odpoviem.“ Jasné, že bola svadba. Ženích pricestoval na Slovensko, zobrali sa, po svadobnej noci zbalil svojich päť slivák a znova odišiel. Lenka zostala slamená vdova. Ako čerstvá manželka mala prežívať najšťastnejšie dni v živote, no namiesto toho celé noci preplakala a čakala, kým sa jej najdrahší konečne vráti zo zahraničia a začnú žiť normálny život.

Po polroku ju prešla trpezlivosť a vybrala za ním do Lýbie. V nehostinnej krajine, kde až deväťdesiat percent územia tvorí púšť, si jej manžel zarábal ako kuchár na letisku. Keď odtiaľ po niekoľkých mesiacoch spoločne odchádzali, mladá novomanželka á bola v treťom mesiaci tehotenstva. Krajší návrat domov si ani nevedela predstaviť.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Všetko sa zvrtlo, keď mala Zuzka nastúpiť do základnej školy. Budúcu školáčku potrápila viróza. Ako prišla, tak aj odišla, no o chvíľu sa ohlásila ďalšia. Pridali sa k nej neznesiteľné bolesti celého telíčka a modrinky na nohách. S teplotami ju odviezli do nemocnice a po dôkladných vyšetreniach sa pani Lenka dozvedela otrasnú diagnózu. „Vaša dcéra ma leukémiu. Mladý organizmus si s ňou dokáže poradiť ľahšie ako dospelý a je veľká šanca, že Zuzanka sa z toho dostane“ – znelo stanovisko lekára. Žiaľ, mýlil sa. Nádejná školáčka vydržala bojovať poldruha roka.

„Snáď vám ani nemusím rozprávať, aké ťažké obdobie sme prežívali. Ivanka bola statočná, našťastie si svoju chorobu vôbec neuvedomovala. Keď mala lepšie obdobia, vyzerala ako úplne zdravé dieťa, veselé, vysmiate. No prišli aj horšie časy a chvíľami sa jej stav tak skomplikoval, že prestala rozprávať, nevedela chodiť ani jesť. Mala úplný výpadok v hlavičke. Často ležala na izolačke. Nemohli sme ju navštevovať tak často, ako by sme chceli.“

Koniec prišiel náhle. Mama s dcérkou boli práve na výlete na východnom Slovensku, keď dievčatku prišlo strašne zle. Z&nbsp;popradskej nemocnice k&nbsp;naliehavému prípadu okamžite zavolali vrtuľník a&nbsp;previezli ich do Banskej Bystrice. „Kým som čakala na výsledky vyšetrení, takmer museli kriesiť aj mňa. Tušila som, že sme na konci, no najskôr som si to nechcela priznať. Dovtedy som žila v&nbsp;nádeji, že moja dcérka sa vylieči, ako veľa detí s&nbsp;jej diagnózou. Lekárka mi však oznámila krutú pravdu. Metastázy zasiahli všetky orgány a&nbsp;rýchlosťou blesku odoberali život z&nbsp;bezbranného telíčka. Musela som sa zmieriť s&nbsp;tým, že moje dieťa zomiera a&nbsp;že mu zostáva len niekoľko hodín života.“

Pri predstave, ako sa matka lúči so svojím jediným dieťaťom na smrteľnej posteli, každému zovrie žalúdok. „Chcela som jej spríjemniť posledné chvíle, preto som sa z posledných síl snažila potláčať neskutočnú bolesť. Usmievala som sa, spievala som jej, čítala a spolu sme pozerali rozprávky. Práve bežal Večerníček. Už ho nevnímala, pomaly mi odchádzala pred očami."

Nedokázala si predstaviť, že má nachystať pohreb. Pokladala to za úplne vylúčené. So svojou dcérou sa chcela rozlúčiť osamote, iba s&nbsp;manželom. Nikoho iného k&nbsp;tomu nepotrebovala. Stále si nechcela pripustiť, že je po všetkom, že prehrali boj. Vyberať bielu rakvu, oblečenie a&nbsp;šatku na malú holú hlavičku bola pre ňu silná káva. Celý čas ju držal manžel. Bez neho by toľkú bolesť asi nezvládla. „Bola o&nbsp;to horšia, že v&nbsp;tom čase sme už vedeli, že spolu nebudeme môcť mať ďalšie dieťa. To bola pre mňa veľká rana a&nbsp;strašne dlho som s&nbsp;z&nbsp;toho spamätávala.“

Keď mala Zuzka tri roky, Lenka zistila, že je znova tehotná. Zo začiatku prebiehalo všetko ideálne, no v&nbsp;treťom mesiaci jej prišlo nevoľno. Utekala do nemocnice, kde ju čakal šok. Lekár na ultrazvuku zistil, že plod nežije. Počiatočnú radosť vystriedal smútok, ale aj nádej, že sa s&nbsp;manželom pokúsia o&nbsp;ďalšie bábätko. Zostalo však len pri nádeji. Čím viac sa snažili, tým boli zúfalejší. Vyšetrenia u&nbsp;urológa napokon ukázali, v&nbsp;čom je problém.

„Manželovi zistili, že má neživotaschopné spermie. Musela som sa zmieriť s tým, že s&nbsp;mojím mužom viac nebudem môcť mať deti, a&nbsp;to naozaj nebolo ľahké. Nedokázala som si predstaviť, že navždy zostaneme sami. Po tom, čo zomrela moja jediná dcérka, som cítila strašnú prázdnotu. Manžel videl moje zúfalstvo a&nbsp;povedal, že mi v&nbsp;ničom nebude brániť a&nbsp;ak chcem, mám si nájsť iného chlapa. V&nbsp;živote by mi to nenapadlo, mám ho veľmi rada. Lekár nám poradil ešte poslednú možnosť – spermie od darcu. A&nbsp;tu sa začalo moje ďalšie utrpenie.“

Vyrátavanie plodných dní a&nbsp;nekonečná tortúra umelých oplodnení dali odhodlanej žene poriadne zabrať. Veď si len predstavte, že trinásťkrát prídete k&nbsp;lekárovi na nepríjemný zákrok a&nbsp;trinásťkrát počujete tú istú odpoveď – je mi ľúto. „Ani raz mi nenapadlo, že by to nemalo vyjsť. Na každé oplodnenie som išla s presvedčením, že bude úspešné a o deväť mesiacov budem kočíkovať. Lenže ani strašne chcieť neznamená mať. Nedokážem popísať, aké obrovské sklamanie som prežívala. Koľko času, peňazí a nervov ma to stálo. Ani lekár nechápal, prečo sa mi nedarí otehotnieť. Až neskôr sa zistilo, že som v tej dobe už pravdepodobne bola v prechode. Je možné, že permanentný stres a psychický tlak, ktorý som prežívala, v mojom tele narobili poriadny zmätok a naštartovali predčasnú menopauzu. Pritom, v čase, keď som začala s pokusmi o umelé oplodnenie, som mala iba tridsaťštyri rokov.“

Posledný trinásty zákrok sa rozhodla podstúpiť v&nbsp;Bratislave. S&nbsp;manželom si povedali, že ak medicína ani tentoraz nebude na ich strane, obrátia sa inam. V&nbsp;domovoch je predsa kopec detí, ktoré čakajú na láskavé pohladenia a milujúcich rodičov. Po tom, čo tehotenský test znova sklamal, sa manželia vybrali hľadať svoje vytúžené dieťa po celom Slovensku. A&nbsp;našli ho, presnejšie ju.

„Pochodili sme veľa detských domovov a Andrejka bola prvé právne voľné dieťa, na ktoré sme natrafili. Musím povedať, že to bola láska na prvý pohľad. Keď som ju zbadala, vedela som, že ju chcem. Vtedy mala tri a&nbsp;pol roka, bola malinká, krehučká. Hneď som si ju pritúlila a&nbsp;tá chvíľka, čo sme boli spolu, úplne stačila na to, aby som sa do nej zaľúbila. O&nbsp;dva dni som tam bola znova. Po tom, čo mi vychovávateľka povedala, že sa maličká vypytovala, či som jej maminka, bolo rozhodnuté. No nezoberte si také dieťa!“

Celé sa to vraj zbehlo veľmi rýchlo. "Bola to rýchlovka. O týždeň od prvej návštevy sme ju mali doma. Samozrejme, zo začiatku len v pestúnskej starostlivosti, ale aj tak sme mali obrovské šťastie, že sa to podarilo v takom krátkom čase. Kým nám ju dali do adopcie, prežili sme psychicky veľmi náročný rok. Neverili by ste, čo všetko si úradníci navymýšľajú, len aby vám čo najviac skomplikovali život. Toľko psychologických testov, ktorými zisťujú, či ste schopní starať sa o dieťa, by odradilo asi každého. Môj muž bol totálne zúfalý a ku koncu povedal, že ak ho ešte raz niekam zavolajú, končí. Našťastie to boli posledné testy, ktoré sme museli absolvovať.“

Dnes má Andrea čerstvých osemnásť a podľa jej mamy bola adopcia najlepšia vec, akú mohli urobiť. „Zo začiatku nás viacerí odhovárali, pretože maličká bola veľmi chorľavá. Biologická mama sa o ňu vôbec nestarala. Na dennom poriadku bol alkohol, chlapi a ktovie, čo ešte. Keď sa ako sedemmesačná dostala do rúk sociálnych pracovníčok, vážila len tri a pol kila. Bola strašne zanedbaná a pre slabú imunitu musela byť večne na liekoch. Riaditeľ domova vedel, čo sa mi predtým prihodilo. Chcel ma uchrániť, aby som znova nemusela prežívať niečo podobné ako so Zuzankou, preto mi radil, nech ešte vydržím a počkám na iné, zdravé dieťa. Dnes viem, že sme sa rozhodli správne.“

Aj Andrea má jasno vo všetkom. Vie, že jej biologická mama už nežije – zavraždil ju jeden z jej nápadníkov, a svojho otca nikdy nespozná, pretože je neznámy. Má však novú milujúcu rodinu, a čo je najdôležitejšie, nepotrebuje žiadne lieky. Vďaka svojim úžasným rodičom a láske ku koňom a k zvieratám, nebola ani raz chorá. Jediné, čo ju trápi, je vrodená srdcová vada a skolióza, kvôli ktorej si nedávno musela ľahnúť pod nôž.

„Som na ňu veľmi hrdá. Hneď na druhý deň po operácii sa postavila na nohy a začala chodiť. Lekári mi povedali, že také niečo ešte nevideli. A to všetko kvôli koňom – tak veľmi sa k nim chcela čím skôr vrátiť. Musím dodať, že som hrdá aj na svojho manžela, ktorý to so mnou všetko vydržal a v najťažších chvíľach odo mňa neodišiel.“

Nenakopla ich nevlastná dcéra k&nbsp;tomu, aby jej adoptovali súrodenca? „Keby to záviselo od nás a dalo by sa to bez všetkej tej byrokracie, verte, že by sme mali plný dom detí. Ešte predtým, ako sme si zobrali malú Andrejku, k nám chodievali deti z domovov na prázdniny a sviatky. Všetky sa tu cítili veľmi dobre a mnohé sa dodnes vracajú, hoci už majú svoje deti. Som šťastná, že sme si nakoniec medzi nimi našli našu dcérku, ktorá nám robí nesmiernu radosť a už by sme si bez nej nevedeli predstaviť život. Niektoré zlé veci sa asi musia udiať preto, aby sa mohlo stať niečo dobré, a to bol zrejme aj náš prípad. Urobili sme šťastným malé milé dievčatko a a ono nám to neustále odpláca.“

Dcérku jej vzala leukémia, 13-krát skúsila umelé oplodnenie: Skutočný príbeh, ktorý trhá srdce

Plus TV

INTRO vlny aj bez kulmy? OTESTOVALI sme tri spôsoby natáčania vlasov, výsledok ťa PREKVAPÍ

Slovenka Katka Ondrašiková založila módnu značku PAIRIEN!

ZÁZRAČNÁ matcha: Je tento nápoj kľúčom k zdraviu a kráse?

Výber pre vás

Dcérku jej vzala leukémia, 13-krát skúsila umelé oplodnenie: Skutočný príbeh, ktorý trhá srdce

Súvisiace články

Ako som sa stala luxusnou eskortkou: Skutočný príbeh mladej Slovenky, z ktorého mrazí

Len jediná noc: Skutočný príbehy Michaely, ktorej jedna noc úplne zmenila život

Mám 28 a som vdova: Skutočný príbeh ženy, z ktorého mrazí, takto náhle prišla o muža

Skutočný príbeh: To, že sa s Lenkou po 17. rokoch rozchádza manžel, jej oznámil mailom

Hriešnica? Skutočný príbeh Lenky: Do 23-ky netušila, čo je sex, teraz si ho konečne užíva

Plus TV

INTRO vlny aj bez kulmy? OTESTOVALI sme tri spôsoby natáčania vlasov, výsledok ťa PREKVAPÍ

Slovenka Katka Ondrašiková založila módnu značku PAIRIEN!

ZÁZRAČNÁ matcha: Je tento nápoj kľúčom k zdraviu a kráse?

Výber pre vás