A vy viete, že sa im pri plánovaní leta treba oblúkom vyhnúť, však?

Depkárka

  Ak sa chystáte hodiť pod vlak alebo skočiť z útesu, nech sa páči, vyberte sa prázdninovať s kamarátkou, ktorá má večnú smolu, disfunkčnú rodinu, komplexy zo svojho zovňajšku aj z bankového konta, dookola rozpráva o globálnom otepľovaní a blížiacom sa konci našej civilizácie. Príjemná dovolenka je perfektná kúra na depresiu, no dovolenka strávená s chronickou nešťastnicou či profesionálnou obeťou je perfektný recept, ako do nej upadnúť.

Na gymnáziu som mala kamarátku Dášu, ktorá ma niekoľkokrát vzala na víkend k svojej tete a strýkovi na dedinu. Dáša bola schopná viesť rozhovor na jedinú tému: svoje nešťastné lásky. Prvý chalan ju neskutočne miloval (tvrdila ona), ale urobil decko inej, takže sa musel oženiť, druhý bol gej. Ďalší bol na drogách a nechcel ju, aby jej nezničil život. (Našťastie, lebo Dáša by si ten život ochotne zničiť dala a pichala by si heroín rovnako odovzdane, ako by sa nechala pichať od neho.) Mali sme sedemnásť, takže hovoriť o večnej smole v láske bolo v tomto veku trochu predčasné. Na úrodnú pôdu nepadli ani moje rady, aby si skúsila vyberať chlapcov, ktorí nie sú geji, na drogách a nečakajú deti s inými ženami. Dáša však nemala záujem problém riešiť, chcela o ňom iba dookola hovoriť ako verklík. Cez deň som si hľadala zámienky, ako sa vyhnúť monotónnemu vodopádu jej sťažností – pomáhala som tete v kuchyni a ujkovi v záhrade –, no v noci sa jej uniknúť nedalo.

Domov som sa vracala nevyspatá a vyžmýkaná ako citrón, s predsavzatím, že odteraz budem cestovať len s optimistkami so zmyslom pre humor, realitu a so schopnosťou aspoň občas zavrieť ústa. Čo sa mi darilo (pozdravujem Táňu, Lili, dve Mišky a Moniku – baby, ľúbim vás!), kým som pred niekoľkými týždňami nevzala kempovať sestru svojho amerického partnera. Kvôli objektivite treba povedať, že partner ma varoval verbálne aj neverbálne (tým, že na tú stanovačku odmietol ísť). Švagriná, volá sa Rosie, si do kempu priniesla škatuľku s dvadsiatimi rôznymi psychofarmakami. Prvý večer sme strávili tým, že nám vysvetľovala, ktoré sú na úzkosť, ktoré na kompulzívno-obsedantnú či posttraumatickú stresovú poruchu, ktoré na mániu, ktoré na depresiu, ktoré na hraničnú poruchu osobnosti... Bola to taká úžasná zábava, až som si od nej chcela vypýtať trankvilizátor, čiže liek na upokojenie (jasné, mala aj ten), aby som upadla do kómy a nemusela sa sužovať, čo sa stane, keď si lieky popletie alebo užije všetky naraz, čo za psychiatra jej tento kokteil predpísal a či je to vôbec legálne.

Nasledujúce dni Rosie nevyliezla zo stanu. Ráno mala strach, že niekto unesie jej dvoch psov, popoludní ju bolelo koleno, večer ju rušil šum stromov. Sedela celý deň v tureckom sede a lamentovala, akí hnusní sú k nej súrodenci (môj partner a spol.), ako sa na ňu vykašľali všetci priatelia (čudujete sa im?). V noci sa Rosie ponosovala, že ja a môj syn škrípeme zo sna zubami (čudujete sa nám?) a ju ten zvuk psychicky ubíja. Tretí deň som volala jej bratovi, aby po ňu okamžite prišiel a odviezol ju na psychiatriu, lebo inak tam skončím ja. Ale najprv tú neznesiteľnú americkú mrchu zaškrtím.

Za žiadnych okolností sa nechcem dotknúť ľudí, ktorí trpia skutočnou depresiou. Ženy ako Rosie či Dáša však skôr podozrievam z toho, že sa do polohy permanentnej chuderky štylizujú samy, aby na seba upútali pozornosť. Navyše ich teší, keď do svojich temných zón môžu vtiahnuť aj vás. Môžem sa mýliť, no v každom prípade ženy, pri ktorých si máte chuť trieskať hlavu o stenu, nie sú vhodné dovolenkové spoločníčky.  

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE.