Tento chalan vám vie opísať chute jedla tak, že vám začnú tiecť sliny už po tom, ako čítate jeho riadky. Nehovoriac o fotkách a lákavých tipoch na jeho food objavy. Nie div, že sa za dva roky jeho pôsobenia stal jeho instablog jedným z najpopulárnejších foodblogov na Slovensku. Mnohí si myslia, že pracuje v gastrobiznise, no všetko je inak: „Som copywriter v reklamnej agentúre. Vždy ma však bavilo ochutnávať nové veci, ibaže som sa nad tým nikdy nezamýšľal. Pred Čoje som sa venoval stránke o kaviarňach, neskôr som cítil, že potrebujem zmenu, a prešiel som na gastronómiu. Prvotný plán bol postovať skrátka všetko, čo mi kde chutilo. A čím viac som jedlo spoznával, tým viac som sa o ňom odvážil rozpísať, čo je proces, ktorý ešte stále úplne nevyvrcholil. Čo sa názvu týka, pôvodne som si myslel, že pre svoj blog oslovím aj ďalších ľudí a „Čoje“ bude názov nejakej komunity. No zistil som, že stíham robiť dostatok obsahu aj sám a navyše o mne niekto niekde napísal v štýle „Mali sme tu Čojeho“. Tak mi to prischlo ako meno."
Čítajte viac:
Najlepší street food v meste? Dajte si obed priamo z auta!
Nie som objektívny, som subjektívny
Posty Čoje zasiahli široké publikum, ktoré jeho gastrokroky nadšene nasleduje, a nie je ľahostajný ani mnohým bratislavským prevádzkam. Ako je možné, že vie trafiť toľkým ľuďom do vkusu? „Netuším. Objavujem nové jedlo a potom ho ochutnám. Niekedy so mnou nič neurobí. Inokedy mi chutí, čo u mňa znamená, že pocit z úst zacítim až v mozgu. Vtedy o tom napíšem a pokúšam sa to čo najpresnejšie opísať. Vysvitlo, že to isté jedlo dokáže spôsobiť dobré pocity aj ďalším ľuďom a oni ma potom sledujú, aby zistili, kde môžu niečo podobné zažiť znova.“
Čítajte viac:
Generácia foodies: Expertov na dobré jedlo sa oplatí nasledovať!
Fakt, že blogera sledujú tisícky ľudí, prináša so sebou istú dávku zodpovednosti. Špeciálne, ak má taký vplyv na návštevnosť gastroprevádzok ako Čoje. Dá sa byť vôbec objektívny? „Nie som. Ani sa nesnažím byť. Zistil som, že inak ako zo svojho subjektívneho pohľadu to ani nechcem robiť. Vyvažujem to tým, že ak mi niečo nechutí, tak o tom skrátka nepíšem. Ak aj občas kritizujem, snažím sa nebyť príliš deštruktívny. Má to i pragmatické dôvody, pretože môj najčastejší problém so „zlým“ jedlom je, že je skrátka nudné. Keď o niečom píšem negatívne, mal by som to odôvodniť. A mne sa nechce odôvodňovať, prečo je niečo nudné a nezaujímavé. A je v tom trochu aj budovanie mojej značky. Chcem byť lovebrand, nie hejter. Nechcem ublížiť niekomu len preto, že mal zlý deň alebo že niečo nevie robiť lepšie.“
Čítajte viac:
Kuchárska elita: Hviezdni šéfkuchári nám prezradili svoje najväčšie úspechy!
Žiadna PR vata
Ako každý človek aj Čoje má vlastné chute a preferencie, ktoré sa občas totálne rozchádzajú s masovým vkusom tých náročnejších. Taktizuje niekedy? „Samozrejme, viem, čo ľudí zaujme, ale taktiku som si z toho neurobil. Najviac lajkov a nových followerov mi robí pekne nafotený fast food. Hamburgery, sendviče, hotdogy a podobne. Ďalšou istotou sú sladké veci, zmrzlina, palacinky a vafle. A, samozrejme, správne hashtagy. Predtým mi spravilo buzz, keď som si trochu rypol do niekoho veľmi populárneho, no už to nerobím často. Maximálne si občas v dobrom uťahujem. Tak trochu si myslím, že toto je aj môj recept na úspech. Dúfam, že z mojich textov cítiť, že to nie je PR vata. Keby si za to niekto platil, v živote mi nedovolí robiť si žarty z jeho názvu a loga.“
Tak sa natíska otázka, či sa ešte nikto nepokúsil podplatiť ho. „Jasné, aj keď iba nepriamo a nevinne, napríklad mi núkali dodatočne jedlo zadarmo. A rozumiem, že to tak bežne funguje. Nie som proti PR, sú aj neškodné formy, ktoré blogeri na rovinu priznajú. Môžem propagovať veľa iných vecí aj bez toho, aby som bral odmeny priamo od podnikov a potom klamal, že mi chutilo.“
Čítajte viac:
Kaviareň s dávkou metalu: Šéfujú jej Martina a Jakub!
Takto sa rodí Čoje
Sledovať Čoje v akcii je celkom fascinujúce. A neverili by ste, že to vyžaduje normálne serióznu logistiku. „Väčšinou začínam okolo jedenástej v robote v širšom centre premýšľať, na čo mám chuť a či mám čas tam zájsť. Uprednostňujem nové miesta, o ktorých som sa čerstvo dozvedel, napríklad od ľudí, ktorí mi píšu svoje tipy. Občas to síce skončí sklamaním, no ak nie, práve tieto objaviteľské posty považujem za najcennejšie. Na obedy chodím skoro vždy pešo. Vychodím kalórie a často si všimnem, že sa kdesi chystá niečo nové. Jesť občas chodievam aj večer, ale kvôli dobrým fotkám s prirodzeným svetlom sa mi obsah na Čoje najlepšie produkuje v čase obeda. Ak mi chutí, už počas obeda mi napadne k tomu pár myšlienok a potom po návrate do práce už len za pár minút napíšem post, vyberiem fotku a dám to von.“
Čítajte viac:
Ulietavate na dokonalých fotkách jedla? Vitajte medzi felfie genaration!
Nejedz, najprv foto!
Zaoberať sa tak intenzívne jedlom, to musí byť celkom zaberačka aj na postavu. Vôbec sa nečudujeme, že mnohí si myslia, že známy foodbloger má dvesto kíl. Vraj takéto „predpokladové komplimenty“ dostáva aj do komentárov. Čoje sa na tom dobre zabáva, pretože od vypaseného jedáka má ďaleko. Možno aj preto, lebo dobré jedlo vyvažuje cvičením. Navyše, vraj doma takmer nevarí! „Okrem vajíčok a jednoduchých rýchlych drobností som naozaj prestal variť, pretože moja kuchyňa mi prestala chutiť,“ priznáva s úsmevom.
Zrazu nás v rozhovore preruší čašníčka a prinesie nám kávu a výborne vyzerajúcu bruschettu. Automaticky sa idem na ňu vrhnúť, no uvedomím si, že Čoje si ju asi chce cvaknúť. Inštinktívne sa zahanbene stiahnem a premýšľam, či to má vždy takto. „Áno, ale moji blízki sú úplne super a už si zvykli, že keď nám v podniku prinesú jedlo, ja ako prvé vyťahujem telefón. Skontrolujem, či mám dobré svetlo, a občas si musia presadnúť,“ smeje sa. Pri fotení jedla je akčný, no svoju tvár nerád ukazuje. Nie je to však marketingový ťah: „Keď napíšem o nejakom jedle, je pre mňa veľmi dôležité, aby na druhý deň mohol ísť hocikto iný na rovnaké miesto a mať taký istý zážitok. Ak ma niekde v podniku spoznajú, pristupujú ku mne inak. Počítam s tým, že onedlho bude moja identita známa a to mi dá možnosť robiť kopu nových vecí, ale momentálne mi to takto vyhovuje.“
Bratislava na muške
Čoje sa sústredí najmä na Bratislavu a teší sa, že naše hlavné mesto za posledné roky gastronomicky dospelo, ponuka jedla je pestrejšia, darí sa menším bistrám a rozvíja sa kultúra streetfoodu. „Práve malé prevádzky sú najväčším obohatením, pretože nemajú na výber. Ak chcú prežiť, musia robiť výnimočné jedlo, nezachráni ich ani marketing, ani interiérový dizajn. Ale chýba mi tu ešte viac skvelých foodtruckov. Keby to bolo v mojej moci, chcel by som, aby na Slovensku poľavili pravidlá, ktoré musí človek dodržať, ak chce začať predávať jedlo. Tie dnešné sú zbytočne prísne a pritom stačí navštíviť najbližší pajzel, aby bolo jasné, že vlastne nič neriešia.“ Tak teda, aký je kľúč k tomu, aby som si vybrala správne miesto na dobré jedlo? „Základ je veľa miestnych, ktorí vyzerajú spokojne a nechávajú po sebe prázdne taniere. Niečo také sa dá ľahko odsledovať za niekoľko minút. Ak máte čas a trpezlivosť, vždy hľadajte podľa týchto kritérií a zaobídete sa aj bez recenzií foodblogerov,“ radí nadšený milovník dobrého jedla.
Radiť aj pomáhať
Gastro je momentálne veľmi v kurze a známemu foodblogerovi ide karta. Na čo je najviac pyšný? "Pyšný som vždy, keď mi niekto napíše nejakú špeciálnu reakciu. O tom, ako jedol to najlepšie v živote, ako na niečo zobral frajerku a podobne. Alebo keď sa dozviem, že moje blogovanie odmenilo ľudí, ktorí si sami prevádzkujú svoje drobné podniky, dali do toho celý život, snahu aj úspory, robia to s láskou a vášňou, našli v tom zmysel života a sú v tom naozaj dobrí. Občas mi napíšu, ako im začalo chodiť veľa ľudí, lebo som ich zaradil na moju mapu dobrého bratislavského jedla, ktorú som vytvoril. Prípadne ako po mojej recenzii na druhý deň vypredali a museli predčasne zavrieť. No a veľmi príjemný pocit je, keď otvorím Instagram a zrazu zistím, že mi z ničoho nič pribudli desiatky nových followerov, tak začnem pátrať odkiaľ a zistím, že o mne niekde pekne napísal nejaký známy človek, ktorého uznávam, napríklad Expl0ited, Kristína Farkašová, či Martin Poliačik," dodáva Čoje.
TOP 5 najobľúbenejších jedál
1. Hamburger. Úplne minimalistický, s maslovou žemľou, akurát mastným hovädzím, čedarom a jednoduchou omáčkou, ktorá tomu dodáva iba základné chýbajúce chuťové tóny, hlavne kyslosť. K tomu hranolky s majonézou alebo octom a nič viac. Najlepšie jedlo na svete.
2. Japonský Ramen. Tá obloha na ňom je len detail, hlavne potrebujem výdatný bravčový tonkotsu vývar a slizké pšeničné rezance, ktoré ho dokážu naviazať a vytiahnuť z misky, keď ich hlučne sŕkate.
3. Pastrami medzi krajcami chleba s horčicou a kyslou uhorkou. Keď je urobené naozaj dobre, dokáže mať chuť, z ktorej chcete kričať.
4. Zmrzlina. Niečo, čo chutí celkom dobre, potrebuje relatívne komplikovaný proces zahŕňajúci zmrazenie, aby z toho vzniklo niečo, čo chutí úplne nenormálne. Nikdy neprestanem byť vďačný za to, že žijem práve dnes.
5. Neviem zabudnúť na moje prvé a zatiaľ aj posledné srílanské Kottu Roti, ktoré som ochutnal.
Čítajte viac:
Food revolution: Ako neplytvať potravinami a poriadne ušetriť?
Ciao, bella! Oslaďte si život podľa talianskej receptúry
Superfood 2015: Jedlé TOPtrendy skvele chutia a nabíjajú energiou
