V EMME pracuje od roku 2020 a na jej stránkach i na webe vám prináša lifestylové a spoločenské témy a rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Zo všetkého najviac ju baví cestovanie a vždy sa rada podelí o skvelé dovolenkové tipy a užitočné rady.

Anna Onderková

Vranovčanka Katka Szabová (33) presne to zažila na offroadovej rely Budapešť – Bamako. Otom, že existuje akási rely, keď sa amatérske tímy z celého sveta vyberú autami od výmyslu sveta, pokojne aj na starej škodovke či v požiarnickom aute, brázdiť africké cesty, ešte pred pár rokmi ani netušila. Vášnivá cestovateľka Katka, ktorá má na mape sveta odškrtnutých už vyše 40 krajín, je však za každú zábavu a žiadnemu dobrodružstvu nepovie nie. A tak sa minulý rok ocitla na štyri týždne v starom džípe s dvomi neznámymi chalanmi, s ktorými prešli desaťtisíc kilometrov cez krajiny ako Maroko, Mauritánia, Senegal, Guinea, až zakončili svoju púť v takmer neznámej Sierre Leone. 

Znie vám to ako parádny adrenalín a vravíte si, že by ste sa tiež na to dali nahovoriť? A predstava, že sedíte 14 hodín na zadku a jazdíte po nespevnenej hrkotajúcej vozovke, večne sa vám niečo na aute kazí a prespávate a jete v provizórnych podmienkach, sa vám pozdáva tiež? Asi už menej, však?

Na štarte v Budapešti sa stretlo 247 áut s posádkami, ktoré dostali do ruky mapu, inštrukcie na cestu a vyrazili smer Afrika. Medzi nimi Katka, ktorá vytvorila tím s Američanom Billom, bývalým vojakom, a Slovákom Lukášom, ktorý pochádza z rovnakého mesta ako ona. „Mala som tak aspoň dvoch bodygardov,“ smeje sa sympatická cestovateľka.

„Bill dostal tento zážitok od manželky ako darček k narodeninám, iba mu dala podmienku, že nesmie ísť sám. Tak sme sa k nemu s Lukášom, ktorého som spoznala až tesne pred cestou, dostali do auta. Mal starú tridsaťročnú Toyotu 4Runner, ibaže dvojdverovú, čo nám pri nastupovaní a vystupovaní trochu liezlo na nervy. Ale aspoň sme si rozdelili náklady na palivo a nemusela som zháňať vlastné auto. Navyše, Bill bol aj dobrý mechanik a naše SUV, ktorému sme dali meno Loosie, perfektne ovládal,“ spomína Katka, ktorá sa v autách celkom vyzná, no do nejakých zásadných opráv by sa vraj sama nepúšťala.

Treba mať extrémnu trpezlivosť a potlačiť svoje ženské potreby, skrátka sa stať na ten čas akoby chlapom.

Nie je to podmienka, ak sa chcete na tejto rely zúčastniť. Tímy si navzájom pomáhajú, niektoré so sebou vozia aj náhradné diely a v Afrike nájdete mechanika v každej dedine. Krásne fotky z jej afrického dobrodružstva si určite pozrite aj v našej <a target="_blank" rel="noopener" href="https://emma.pluska.sk/gal/lifestyle/cestovatelka-katka-divokej-jazde-afrike-prespavanie-pusti-spina-aj-nebezpecenstvo">FOTOGALÉRII</a>.

„Jazdilo sa v štyroch kategóriách. Tí, čo šli kategóriu competition, to mali najnáročnejšie, lebo museli po ceste plniť povinné úlohy, za ktoré získavali body. My sme boli v kategórii 4x4 touring, kam si jazdci šli skôr otestovať svoje offroadové schopnosti. Touring tímy mali jednoduchšiu trasu a väčšinou šli po asfaltke a najzábavnejšou bola skupina spirit, ktorú tvorili netradičné dopravné prostriedky, napríklad sanitka, indický Ambassador, stará Škoda 120 či požiarnické auto. Každý deň sme na rannom stretnutí dostali koordináty, kam sa musíme dopraviť. Nie presnú adresu či ulicu, ktorú si zadáš do navigácie, ale zemepisnú šírku a dĺžku v špecifickom formáte. Ja som tieto údaje, našťastie, vedela čítať, takže som bola navigátorka. Ale tí, čo to nevedeli, sa na mňa pozerali ako na génia,“ vysvetľuje so smiechom rodáčka z Vranova nad Topľou.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.

V úvodnej časti mali jazdci tri dni na to, aby sa dopravili z Maďarska na sever Maroka do mesta Tanger, kde sa začínala oficiálna časť pretekov. „Volá sa to Super Marathon, lebo sa treba hlavne rýchlo dostať do Afriky. My sme si vybrali ľahšiu cestu cez vodu. V talianskom Janove sme nastúpili na trajekt, ktorý nás tam za 52 hodín dopravil. Mali sme svoju kajutu, dokonca s vlastnou kúpeľnou a cenovo to vyjde zhruba rovnako. S tým rozdielom, že my sme prišli do Tangeru čerství a oddýchnutí a tí, čo šli po súši a cez Gibraltár, už mali odšoférovaných tritisíc kilometrov.“ 

Každý deň sme na rannom stretnutí dostali koordináty, kam sa musíme dopraviť. Nie presnú adresu či ulicu, ktorú si zadáš do navigácie, ale zemepisnú šírku a dĺžku v špecifickom formáte

Väčšina zúčastnených však podľa nej tieto preteky berie ako zábavu, kde sa veľa žúruje a máte šancu spoznať nových ľudí zapálených pre motorizmus, dobrodružstvo a cestovanie. Ak sa na takúto rely vyberie žena a chce zapadnúť do partie drsných mužov, nesmie to byť žiadna rozmaznaná princezná.

„Na mejkap rovno zabudnite. Stačí totiž, že na päť sekúnd otvoríte v aute okno a okamžite máte na sebe toľko piesku a hliny, že môžete robiť odtlačky ako na Turínskom plátne. A rovnaké je to s čistotou a hygienou. Ak je niekto ako Monk, nech tam ani nejde. Keď som sa osprchovala, už po chvíli som mala zase všetko špinavé od auta, ciest a horúceho lepkavého vzduchu. Musíte byť aj psychicky silná, inak vám zlomí srdce vidieť utýraných psov a malé žobrajúce deti, o ktoré sa budete mať chuť postarať. Treba mať extrémnu trpezlivosť a potlačiť svoje ženské potreby, skrátka sa stať na ten čas akoby chlapom,“ vymenúva útle žieňa, ktoré v sebe ukrýva poriadnu silu a odhodlanie.

Väčšinu času prespávali v stanoch, a ak po ceste našli nejaký hotel, luxus to rozhodne nebol. Organizátori pretekov im vždy dali nejaké tipy, kde sa dá prenocovať, no keď sa dostali hlbšie do púštneho vnútrozemia, tam im neostávala iná možnosť než provizórny bivak pod holým nebom. „Vždy večer sa stretli všetky autá na jednom mieste a vytvorili tábor. Najviac sa, paradoxne, sťažovali tí, čo mali najlepšie autá či dokonca karavan s posteľou a so sprchou. Ale v zásade tam všetci šli pripravení na ťažšie podmienky. A každý je viac-menej odkázaný sám na seba,“ spomína Katka, ktorá si na túto cestu musela zbaliť všetko potrebné vrátane stanu, spacieho vaku aj kuchynského riadu. K tomu oblečenie a osobné veci.

„Veľa som využívala aj sprchovací stan. Keď ho postavíte, má výšku asi dva metre a dopraje vám súkromie, aby ste sa v ňom umyli. Ako? Tak, že na seba lejete vodu z fľaše. Ale pozor, nech nepresvitá, lebo keď v ňom máte v noci na hlave čelovku, aby ste si svietili, tak potešíte veľa chlapov,“ opisuje vychytávku, o ktorej ste mnohé asi v živote nepočuli, však? Ani ja nie. Zišlo sa jej aj skladacie vedro a mydlo na pranie. Nedá dopustiť ani na kvalitné kempingové náčinie a varič na vodu, ktorý jej podľa vlastných slov ušetril veľa času, energie a nervov. „Mala som zbalených aj viacero topánok, ale aj tak som celý čas nosila iba sandále. K veľkému ruksaku som mala asi desať menších tašiek naprataných v kufri auta. Ale aj tak sme museli vždy vyhádzať celý jeho obsah, keď sme kempovali alebo niečo hľadali.“

Pokračovanie na ďalšej strane.

Špeciálne záležať si dala na liekoch a mala so sebou aj rôzne vakcíny pre prípad, že by ju v divej prírode uštipol had či škorpión. „Šla som sa dokonca poradiť za viacerými lekármi a odborníkmi na cudzokrajné choroby. Pred vstupom do Mauritánie som začala brať antimalariká, ale ľudia naokolo mi začali hovoriť strašidelné veci o tom, ako z toho môžem mať halucinácie, bolesti hlavy či vracať, tak som ich vysadila. Niektoré baby tvrdili, že stačí piť tonik, lebo obsahuje chinín. No chalani neskôr našli informáciu, že by ho človek musel vypiť 67 litrov denne, aby to malo ten istý efekt ako antimalariká. Veľmi sme sa na tom smiali, že sme sa nalievali tonikom úplne zbytočne.“ Zo žien na rely nebola Katka jediná, no ak by ste čakali, že tam budú muži nežné pohlavie rozmaznávať a správať sa k nim ako džentlmeni, na to rovno zabudnite.

„Mohla som byť akokoľvek naložená batožinou, nikto sa ma neopýtal, či potrebujem pomôcť. Ani keby som niesla celý traktor alebo vyzerala ako Claudia Schiffer. Pamätám si jedno ráno, že som sa naťahovala so stanom a mala problém ho poskladať. Všetci naokolo mali kávičku v rukách a pozerali sa na mňa. Ani jeden chlap sa nezodvihol, aby mi helfol. Iba raz sa mi stalo, že ma jeden Maďar pustil pred seba v rade na sprchy. Až na pár výnimiek tam džentlmenov skrátka, milé baby, nenájdete,“ varuje všetky hrdinky, ktoré by sa na takúto rely vybrali a automaticky čakali od niekoho pomoc. Ako sme už spomínali, musíte sa nastaviť ako chlap, rozmýšľať ako chlap a ani nejaká tá fyzická sila nie je na zahodenie.

„Hlavne som si myslela, že keď sa ráno zobudím, dám si pokojne raňajky, pobalím sa a bude ma čakať pár hodín zážitkového jazdenia. Ale tak to nie je. Do kempov sme prichádzali často až po tme a ráno, keď si trochu pospíš, zistíš, že si prespala ranný míting, kde sa rozdávajú inštrukcie na cestu. Okamžite sa dostaneš do stresu, nestíhaš si dať ani sprchu, lebo nechceš, aby sa na teba čakalo. Nasadneš do auta a čaká ťa v ňom aj 14 hodín s tým, že ideš buď po nudnej rozbitej asfaltke, alebo po púšti, kde sem-tam uvidíš ťavu. Spravíš si jednu rýchlu fotku, nasadneš do auta a ideš ďalej, pričom vonku je aj 43 stupňov Celzia.“ 

Napriek tomu, že sa museli dennodenne presúvať z miesta na miesto a z krajiny do krajiny, nazbierala Katka kopu nezabudnuteľných zážitkov. K tým najkrajším patrila zastávka pri pláži v Maroku, kde stretli miestnych rybárov. „Hovorí sa, že keď vás v Maroku niekto pozve na čaj, nemali by ste odmietnuť a dať si rovno trikrát. Ja som marocký čaj nepoznala, bol extra silný a dovtedy som nikdy nič podobné nepila. Rybári postupne začali vyťahovať všetko jedlo, čo mali, a ponúkať nás. Od datlí cez banány, mlieko... Bolo to veľmi milé stretnutie. A Maroko bolo oproti ostatným krajinám aj kultúrne veľmi v pohode. Dokonca som bola prekvapená scenériou, zdalo sa mi to ako rovníková verzia Islandu, len namiesto zelenej a bielej bolo všetko béžové a oranžové.“ 

Na cestách si najčastejšie partia varila rôzne dehydrované jedlo, ktoré si nabalila z domu, alebo sa prestravovali u miestnych. Najviac jej chutilo marocké kura a ryby od domácich. No a v Mauritánii, keď už boli asi týždeň na cestách, objavili francúzske bagety. To bolo radosti, keď si nakúpili aj šunku a spravili si európske raňajky. „Práve v Mauritánii nám organizátori odporúčali, aby sme nejazdili autom osamote, ale vytvorili väčší konvoj, lebo je to najnebezpečnejšia krajina zo všetkých, kde nás môžu okradnúť, zabiť či znásilniť. Radili nám, aby sme nezastavovali na diaľnici, neboli na viditeľnom mieste, nenocovali vonku a rozhodne nechodili do poľa, lebo sú tam míny. Tak sa posádky viacerých áut zo Slovenska dohodli, že pôjdeme spolu. No ale čo čert nechcel, práve tam sa jednej partii pokazilo auto. Nechceli sme ich tam za žiadnu cenu nechať samých, tak sme stáli sedem hodín na slnku v obrovských horúčavách a čakali, kým ich prídu odtiahnuť,“ spomína na najväčší adrenalín, ktorý v Afrike zažila.

Napriek tomu, že aj ona s Billom a Lukášom mala pár kritických momentov na cestách, keďže miestni jazdia často v noci bez svetiel a agresívne, mali šťastie, lebo auto sa im výrazne nekazilo. Maximálne im z neho odpadol nárazník či značka, alebo sa stratil uzáver z nádrže posilňovača riadenia, ktorý dokázali svojpomocne opraviť. „A ešte sa nám počas búrky pokazili okná a nešli zatvoriť, tak sme zmokli ako myši. Niektoré tímy však rely vôbec nedokončili. Jedným sa pokazilo auto už na štarte. Ďalší sa skotúľali autom z kopca, lebo im neuhol kamión, no našťastie sa im nič vážne nestalo.“

Najnáročnejšou časťou pretekov bol pre Katku prejazd cez Gui­neu. Tam vyeskalovali emócie, keďže sa v aute stretli ľudia, ktorí sa predtým nepoznali. „Ja som sa pripravovala na rôzne situácie, vždy mám plán A, B aj C. A Bill je v tom podobný. To, čoho sme sa najviac obávali, sa nestalo, nič nás neuštiplo ani sme nemali vážnejšie zranenie. Ale podcenili sme ľudský faktor. Až vtedy som si uvedomila, aký som extrémista, že som šla na trip, kde som nikoho nepoznala a nemala sa o koho psychicky oprieť,“ opisuje to, čo bolo najťažšie zvládnuť – emócie, vyčerpanie a ponorku. „A Guinea bola v tomto drsná, tam sa už celé partie hádali pre varič a rôzne hlúposti a aj sa trochu poprehadzovalo osadenstvo áut.“

Na takomto type výletu si treba dobre rozmyslieť, s akou partiou sa vyberiete. Uprostred africkej púšte to nie je ako u nás v Európe, že keď sa pohádate s kamošmi, jednoducho kašlete na nich, vezmete si taxík a idete do hotela alebo domov. Tam tento luxus nemáte, a preto je dôležité držať emócie poriadne na uzde. Občasné zúfalstvo však vykompenzovali krásne spomienky v závere cesty. Celý čas mali naložené v aute darčeky, ktoré plánovali v rámci charity odovzdať nejakej africkej škole. „Mali sme so sebou zošity, peračníky, aktovky... V Sierre Leone, kde sa naša rely končila, som vygooglila jednu miestnu školu, zatelefonovala riaditeľke, či môžeme prísť, a tam na nás čakalo asi 250 detí a pár učiteľov, ktorí sa veľmi tešili a všetko nám tam poukazovali. Bolo mi ľúto, že tých vecí pre ne nemáme viac, ale nezmestili by sa nám do auta. Tak som navrhla, že by nám mohli našu Loosie decká vymaľovať farebnými odtlačkami svojich rúk. Oni mali z toho veľký zážitok a my peknú pamiatku.“ 

Afriku pred týmto dobrodružstvom navštívila mladá Slovenka iba raz, keď bola v Zanzibare. Z krajín, cez ktoré prechádzala tentoraz, ju najviac nadchli Senegal, Guinea a Sierra Leone. „Unesená som bola zo senegalských žien. Boli krásne v tých svojich farebných šatách a turbanoch. Nevedela som sa na ne vynadívať. A v Guinei takisto. No a v Sierre Leone sa mi páčili pláže. Vyzerá to tam ako na Seychelách či Maldivách, iba bez masového turizmu. A či je Afrika drahá? Ani nie, lenže sú tam zvyknutí na úplatky, a tak platíš aj tam, kde by si na Slovensku neplatila, napríklad policajtom na hraniciach,“ vysvetľuje Katka s tým, že neraz sa im podarilo miestnych podplatiť aj obyčajnými zapaľovačmi. Celý tento výlet aj s letenkami ju vyšiel zhruba na päťtisíc eur, čo nie je málo, no za tie zážitky, ktoré nazbierala, to vraj stálo.

„Pôvodne som chcela po tých týždňoch diskomfortu odletieť na Kanárske ostrovy a tam si užiť pláže a oddýchnuť si, ale keďže sme v Sierre Leone zakončili našu rely na nádhernej pláži Tokeh a tam strávili niekoľko dní, už som tie Kanáry nepotrebovala. Hovorí sa, že keď žena porodí, už si pamätá iba tie pekné veci. Tak som na tej pláži aj ja zabudla na všetok stres a náročné veci počas rely.“ Ak by však mala absolvovať takúto cestu ešte raz, radšej s vlastným autom a s ľuďmi, ktorých dobre pozná a môže im stopercentne dôverovať v kritických situáciách. No a kým Bill sa aj s autom vracal do Európy späť tou istou cestou sám, Katka sa vybrala domov letecky. Ale ani táto cesta nebola úplne hladká a pre meškajúce lety trvala namiesto 18 hodín tri dni. Ale to už je rozprávanie na samostatný príbeh. Afrika skrátka človeka preverí z fyzickej aj psychickej stránky, to vám potvrdí každý, kto ju zažil inak než v turistickom rezorte.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://emma.pluska.sk/gal/lifestyle/cestovatelka-katka-divokej-jazde-afrike-prespavanie-pusti-spina-aj-nebezpecenstvo">Viac Katkiných fotiek z Afriky nájdete v našej FOTOGALÉRII.</a>