Nič pre princezné
V úvodnej časti mali jazdci tri dni na to, aby sa dopravili z Maďarska na sever Maroka do mesta Tanger, kde sa začínala oficiálna časť pretekov. „Volá sa to Super Marathon, lebo sa treba hlavne rýchlo dostať do Afriky. My sme si vybrali ľahšiu cestu cez vodu. V talianskom Janove sme nastúpili na trajekt, ktorý nás tam za 52 hodín dopravil. Mali sme svoju kajutu, dokonca s vlastnou kúpeľnou a cenovo to vyjde zhruba rovnako. S tým rozdielom, že my sme prišli do Tangeru čerství a oddýchnutí a tí, čo šli po súši a cez Gibraltár, už mali odšoférovaných tritisíc kilometrov.“
Každý deň sme na rannom stretnutí dostali koordináty, kam sa musíme dopraviť. Nie presnú adresu či ulicu, ktorú si zadáš do navigácie, ale zemepisnú šírku a dĺžku v špecifickom formáte
Väčšina zúčastnených však podľa nej tieto preteky berie ako zábavu, kde sa veľa žúruje a máte šancu spoznať nových ľudí zapálených pre motorizmus, dobrodružstvo a cestovanie. Ak sa na takúto rely vyberie žena a chce zapadnúť do partie drsných mužov, nesmie to byť žiadna rozmaznaná princezná.
„Na mejkap rovno zabudnite. Stačí totiž, že na päť sekúnd otvoríte v aute okno a okamžite máte na sebe toľko piesku a hliny, že môžete robiť odtlačky ako na Turínskom plátne. A rovnaké je to s čistotou a hygienou. Ak je niekto ako Monk, nech tam ani nejde. Keď som sa osprchovala, už po chvíli som mala zase všetko špinavé od auta, ciest a horúceho lepkavého vzduchu. Musíte byť aj psychicky silná, inak vám zlomí srdce vidieť utýraných psov a malé žobrajúce deti, o ktoré sa budete mať chuť postarať. Treba mať extrémnu trpezlivosť a potlačiť svoje ženské potreby, skrátka sa stať na ten čas akoby chlapom,“ vymenúva útle žieňa, ktoré v sebe ukrýva poriadnu silu a odhodlanie.
Vychytávka na kempovanie
Väčšinu času prespávali v stanoch, a ak po ceste našli nejaký hotel, luxus to rozhodne nebol. Organizátori pretekov im vždy dali nejaké tipy, kde sa dá prenocovať, no keď sa dostali hlbšie do púštneho vnútrozemia, tam im neostávala iná možnosť než provizórny bivak pod holým nebom. „Vždy večer sa stretli všetky autá na jednom mieste a vytvorili tábor. Najviac sa, paradoxne, sťažovali tí, čo mali najlepšie autá či dokonca karavan s posteľou a so sprchou. Ale v zásade tam všetci šli pripravení na ťažšie podmienky. A každý je viac-menej odkázaný sám na seba,“ spomína Katka, ktorá si na túto cestu musela zbaliť všetko potrebné vrátane stanu, spacieho vaku aj kuchynského riadu. K tomu oblečenie a osobné veci.
„Veľa som využívala aj sprchovací stan. Keď ho postavíte, má výšku asi dva metre a dopraje vám súkromie, aby ste sa v ňom umyli. Ako? Tak, že na seba lejete vodu z fľaše. Ale pozor, nech nepresvitá, lebo keď v ňom máte v noci na hlave čelovku, aby ste si svietili, tak potešíte veľa chlapov,“ opisuje vychytávku, o ktorej ste mnohé asi v živote nepočuli, však? Ani ja nie. Zišlo sa jej aj skladacie vedro a mydlo na pranie. Nedá dopustiť ani na kvalitné kempingové náčinie a varič na vodu, ktorý jej podľa vlastných slov ušetril veľa času, energie a nervov. „Mala som zbalených aj viacero topánok, ale aj tak som celý čas nosila iba sandále. K veľkému ruksaku som mala asi desať menších tašiek naprataných v kufri auta. Ale aj tak sme museli vždy vyhádzať celý jeho obsah, keď sme kempovali alebo niečo hľadali.“
Pokračovanie na ďalšej strane.
