Akú cenu má pre vás sloboda? Asi sa nad tým extra nezamýšľate, no pre Luciu sa stala sloboda alfou a omegou jej sveta. Už dávno neplatí, že slušný človek sa do basy nedostane. Stačí jeden chybný krok, slepá dôvera vo vzťahu a ocitnete sa na šikmej ploche ako Lucia, ani neviete ako. Po niekoľkoročnom spolužití a obrovskej láske doplatila na šikovnosť svojho priateľa, ktorý ju neváhal namočiť do poisťovacieho podvodu za niekoľko miliónov. Chyba bola v tom, že porušila obvyklé predpisy a spravila výnimku. Veď išlo predsa o partnera, človeka, s ktorým sa štyri roky delila o posteľ a plánovala celý svoj život. Tá výnimka sa jej však stala osudnou. „Pracovala som vtedy v poisťovacej spoločnosti. Darilo sa nám, dokonca sme plánovali aj bábätko. To, že ma zatiahne do takéhoto prúseru som nečakala ani v tom najhoršom sne!" hovorí udržiavaná brunetka, ktorej sa na tvári podpísalo ťažké utrpenie a smútok.

Špekulant

Po troch rokoch odvolávania sa na súdoch mala pocit, že nakoniec vyviazne len s podmienkou. Keď však sudca vyriekol najtragickejšiu vetu, ktorej sa tak strašne obávala, znelo to pre ňu ako rozsudok smrti. Dva roky natvrdo. „Už počas čakania na rozsudok som mala divné predtuchy. Čo však bolo najhoršie, vtedajší frajer ma zatváral v byte, sľuboval mi, že to nejak vyrieši. Jasné, že nič z toho sa nestalo. Tento človek mi spravil zo života peklo! Bol to odporný manipulátor a špekulant," hovorí na adresu svojho ex. Luciina dráma sa však nezačala v čierny deň, keď mala nastúpiť na výkon trestu, ale omnoho skôr. "Asi dva mesiace predtým som bola taká labilná, že mi psychiater predpísal antidepresíva. Nevychádzala som vôbec z bytu, triasla som sa a mala som pocit, že mi praskne hlava z tých všetkých myšlienok, ktoré mi ňou vírili. Len som ležala na gauči, pozerala rozprávky a staré albumy s fotkami. Išlo ma poraziť, neviem to ani len opísať. Mala som pocit, že môj život sa navždy skončil."

Za mrežami si len číslo, na svoje meno musíš zabudnúť, hovorí Lucia
Za mrežami si len číslo, na svoje meno musíš zabudnúť, hovorí Lucia
Zdroj: Shutterstock

Beznádej a more sĺz

Deň pred odchodom si zbalila pár vecí a pripravila sa na najhoršie. Rodina stála pri nej a vo všetkom ju podporovala. „Posledné hodiny na slobode som len ležala v objatí s mamou a obe sme plakali. Vedela som, že to bude najťažšia skúška môjho života. Keď vás odsúdia, všetky slová vám pripadajú ako klišé. Človek, čo to nezažil, nepochopí." Nasledovalo nekonečné lúčenie predtým ako sa skončilo všetko pekné a brány normálneho života sa pred Luciou zatvorili. "Príchod bol príšerný. Všade samé cigánky odsúdené za vraždu, drogy alebo bankové podvody. Stále som si kládla otázku, prečo práve ja? Ako to tu vydržím? Veď sa tu zbláznim, som predsa nevinná!" Lucia sa musela okamžite aklimatizovať a prepnúť na väzenský mód. Jediná pozitívna vec bola, že patrila do najmenej stráženej kategórie väzenkýň. S vrahyňami teda do kontaktu takmer neprichádzala. Po budíčku mávali rannú očistu, raňajky, pozostávajúce väčšinou z chleba a masla. Potom sa rozdelili a nasledoval odchod do práce. Nie, nenasadli s priateľom do auta a nevyhodili deti v škole so želaním krásneho dňa ako my ostatní. Označené ako zver ich za sprievodu polície vyviedli do práce.