Akú cenu má pre vás sloboda? Asi sa nad tým extra nezamýšľate, no pre Luciu sa stala sloboda alfou a omegou jej sveta. Už dávno neplatí, že slušný človek sa do basy nedostane. Stačí jeden chybný krok, slepá dôvera vo vzťahu a ocitnete sa na šikmej ploche ako Lucia, ani neviete ako. Po niekoľkoročnom spolužití a obrovskej láske doplatila na šikovnosť svojho priateľa, ktorý ju neváhal namočiť do poisťovacieho podvodu za niekoľko miliónov. Chyba bola v tom, že porušila obvyklé predpisy a spravila výnimku. Veď išlo predsa o partnera, človeka, s ktorým sa štyri roky delila o posteľ a plánovala celý svoj život. Tá výnimka sa jej však stala osudnou. „Pracovala som vtedy v poisťovacej spoločnosti. Darilo sa nám, dokonca sme plánovali aj bábätko. To, že ma zatiahne do takéhoto prúseru som nečakala ani v tom najhoršom sne!" hovorí udržiavaná brunetka, ktorej sa na tvári podpísalo ťažké utrpenie a smútok.

Po troch rokoch odvolávania sa na súdoch mala pocit, že nakoniec vyviazne len s podmienkou. Keď však sudca vyriekol najtragickejšiu vetu, ktorej sa tak strašne obávala, znelo to pre ňu ako rozsudok smrti. Dva roky natvrdo. „Už počas čakania na rozsudok som mala divné predtuchy. Čo však bolo najhoršie, vtedajší frajer ma zatváral v byte, sľuboval mi, že to nejak vyrieši. Jasné, že nič z toho sa nestalo. Tento človek mi spravil zo života peklo! Bol to odporný manipulátor a špekulant," hovorí na adresu svojho ex. Luciina dráma sa však nezačala v čierny deň, keď mala nastúpiť na výkon trestu, ale omnoho skôr. "Asi dva mesiace predtým som bola taká labilná, že mi psychiater predpísal antidepresíva. Nevychádzala som vôbec z bytu, triasla som sa a mala som pocit, že mi praskne hlava z tých všetkých myšlienok, ktoré mi ňou vírili. Len som ležala na gauči, pozerala rozprávky a staré albumy s fotkami. Išlo ma poraziť, neviem to ani len opísať. Mala som pocit, že môj život sa navždy skončil."

Deň pred odchodom si zbalila pár vecí a pripravila sa na najhoršie. Rodina stála pri nej a vo všetkom ju podporovala. „Posledné hodiny na slobode som len ležala v objatí s mamou a obe sme plakali. Vedela som, že to bude najťažšia skúška môjho života. Keď vás odsúdia, všetky slová vám pripadajú ako klišé. Človek, čo to nezažil, nepochopí." Nasledovalo nekonečné lúčenie predtým ako sa skončilo všetko pekné a brány normálneho života sa pred Luciou zatvorili. "Príchod bol príšerný. Všade samé cigánky odsúdené za vraždu, drogy alebo bankové podvody. Stále som si kládla otázku, prečo práve ja? Ako to tu vydržím? Veď sa tu zbláznim, som predsa nevinná!" Lucia sa musela okamžite aklimatizovať a prepnúť na väzenský mód. Jediná pozitívna vec bola, že patrila do najmenej stráženej kategórie väzenkýň. S vrahyňami teda do kontaktu takmer neprichádzala. Po budíčku mávali rannú očistu, raňajky, pozostávajúce väčšinou z chleba a masla. Potom sa rozdelili a nasledoval odchod do práce. Nie, nenasadli s priateľom do auta a nevyhodili deti v škole so želaním krásneho dňa ako my ostatní. Označené ako zver ich za sprievodu polície vyviedli do práce.

„Je nepredstaviteľné, ako som sa vtedy cítila. Akoby som vyvraždila pol sveta. Tým, že sme mali rovnaké overaly a pás cez chrbát, boli sme tak vyčlenené, že nebolo možné si nás nevšimnúť. Hneď v prvý deň som v 'sprievode' odpadla. Nemohla som dýchať, plakala som, make-up mi tiekol po celej tvári. Ostatné ženy po mne len pokrikovali, že čo som mäkká a trápna. V tej chvíli som si naozaj nevedela predstaviť, ako to prežijem," spomína Lucia a po lícach sa jej kotúľajú slzy ako hrachy. „Ten prvý deň som prežila, ani neviem ako. Len matne si pamätám tie nasledujúce. Noci som v malej izbe strávila pozeraním do stropu alebo som vracala. Stres bol silnejší ako všetko ostatné!" Jej nový príbytok tiež nebol bohviečo a okrem postelí a v ňom takmer nič nebolo. Ako im prízvukovali, neprišli si užívať na dovolenku. Mali trpieť, a to sa reálne aj dialo. S novým okolím si pekná účtovníčka nesadla. Ako by aj mohla, keď to všetko boli väčšinou ženy s polovičným IQ ako mala ona, niektoré ledva skončili základnú. "Na cele sme boli tri, z toho dve cigánky a ja. Boli odporné, smrdeli a jedna z nich bola lesbička, ktorá mala pocit, že ma musí dostať za každých okolností. Boli tam dlho, tak boli zohraté. Vedela som, že keď sa im neprispôsobím, bude to celé iba ťažšie, " hovoí o začiatkoch v base. Tiež jej chýbali dotyky, objatia, pohladenia a sloboda. A jej kolegyne tovyriešili po svojom. Z mnohých sa stali lesbičky.

Ten prvý deň som prežila, ani neviem ako. Len matne si pamätám tie nasledujúce. Noci som v malej izbe strávila pozeraním do stropu alebo som vracala. Stres bol silnejší ako všetko ostatné.

Lucia zmenila slovník, rozprávala ako buran a na rovinu povedala, že chce zapadnúť. Prvá rada, ktorú dostala, bola, aby zabudla na meno. Každá väzenkyňa mala totiž namiesto mena číslo a pamätanie čísel "kolegýň" znamenalo, že človek je už akoby doma. Neostávalo jej nič iné ako začať žiť ich stereotypný život a vyťažiť z neho maximum. Dookola šitie kožených výrobkov, pozeranie televízie, sedenia s psychológmi a o pol desiatej večierka. "Z práce som mala celé dopichané prsty, šitie mi veľmi nešlo. Neskôr, keď ma prevelili do kuchyne, sa to zlepšilo. Pokojne by som pracovala aj dvadsať hodín denne len o chlebe a vode. Voľná cez víkendy ma zabíjali. Vtedy som len premýšľala a to ma ničilo. Preklínala som toho hajzla, ktorý to na mňa celé narafičil." Svetlým bodom však boli návštevy blízkych a po čase si ženy utvorili aj malé skupinky. „Dávali sme si rôzne kvízy, štrikovali sme, a ja som kreslila pohľadnice a písala listy mame. Po takom pol roku to zrazu nebolo také strašidelné ako na začiatku. Ale je to asi tým, že človek si po čase zvykne na všetko. Aj na basu."

Radosť zo vzťahov odišla asi po roku, keď ju v sprche napadla jej lesbická spolubývajúca z bunky. "Vyhrážala sa, že mi ublíži, keď si to spolu nerozdáme a dokonca ma chcela aj ocikať! Bola som strašne zaskočená a zhnusená, nenechala som si to pre seba, tak ma nakoniec presťahovali do inej cely," hovorí s nemým úžasom. Jej kolegyni sa toto divadlo však neprepieklo a dostala trest. Musela mesiac bývať na samotke, žiaden televízor ani návštevy. Po tejto nepríjemnej skúsenosti sa zblížila s kolegyňou z vedľajšej cely. "Mirka sedela za drogy. Často sme sa rozprávali celé hodiny. Zdôverovala sa mi ako jej je smutno za synom, lebo na Slovensku nemôžete byť v base s dieťaťom. Ja som si zas liečila dušu z môjho expartnera," spomína na chvíľky, vďaka ktorým vydržala. Ak tiež žijete v tom, že všetky väzenkyne sú neobriadené chudery, nie je to tak. "Keď som sa slušne správala, dbala o seba a tiež sa líčila, vnímalo sa to veľmi pozitívne. Mala som akési plusové body za dobré správanie, " vysvetľuje na akom princípe to v base funguje.

Moje spolubývajúce v cele boli odporné, smrdeli a jedna z nich bola lesbička, ktorá mala pocit, že ma musí dostať za každých okolností. Boli tam dlho, tak boli zohraté. Vedela som, že keď sa im neprispôsobím, bude to celé iba ťažšie.

Luciu nakoniec pustili o pol roka skôr. "Keď mi oznámili, že mi skracujú trest, zrazu som nevedela, čo ďalej. Plakala som od šťastia, no pocity, čo bude ďalej ma prenasledovali ako nočná mora. Nevedela som si spomenúť, čo som vlastne robila predtým. Akoby som pred basou ani neexistovala. Spojila som sa s bývalými kamarátmi a poprosila ich o fotky, aby som si vedela vybaviť situácie, miesta a emócie." Schopnosť pamätať si len tie pozitívne veci drží Luciu nad vodou. Ako sama tvrdí, len čo sa brány väzenia za ňou zatvorili, začala si vážiť úplné maličkosti. "Veci, ktoré som kedysi nazývala problémami, sa mi vidia malicherné. Nemohla som sa síce pol roka zamestnať a ľudia, ktorí vedia, že som bola v base, na mňa ukazujú prstom. Nálepky basmanka sa len tak nezbavím, s tým som sa už zmierila. Väzenie ma však navždy zmenilo." Luciino srdce stvrdlo a túžba po pomste je silnejšia ako ona. Dokonca silnejšia ako túžba nevrátiť sa naspäť.

V base si len číslo: Skutočný príbeh Lucie, ktorá si odsedela dva roky za mrežami

Plus TV

Ako byť trendy na svahu? Svahy sa stali módnym mólom!

Erika Judínyová ukázala, ako prebiehajú prípravy na natáčanie jej relácie.

Znova je JANUÁR, čo teraz? 5 LENIVÝCH tipov, ako sa naštartovať do NOVÉHO ROKA

Výber pre vás

V base si len číslo: Skutočný príbeh Lucie, ktorá si odsedela dva roky za mrežami

Súvisiace články

Vzťah na kilometre: Niekedy láska zvládne aj väčšie výzvy ako obyčajnú vzdialenosť

Láska a jej 5 etáp: Uviazli ste na niektorej z nich alebo ste už dosiahli vrchol?

Ako chutí láska po španielsky? Čítajte erotickú poviedku, ktorá vám urobí sexi večer

Toto sú 4 najsexi páry slovenského šoubiznisu: Láska z nich srší na každom kroku. Ako to robia?

Plus TV

Ako byť trendy na svahu? Svahy sa stali módnym mólom!

Erika Judínyová ukázala, ako prebiehajú prípravy na natáčanie jej relácie.

Znova je JANUÁR, čo teraz? 5 LENIVÝCH tipov, ako sa naštartovať do NOVÉHO ROKA

Výber pre vás