Stalo sa vám už, že sa vám ktosi vysmieval? Alebo vás obťažoval, ubližoval vám, telesne alebo duševne? Potom si iste pamätáte aj pocit poníženia, bolesť, hanbu a nekonečne hlboký smútok. Lebo pravda je taká, že nežijeme v nežnom svete. S krutosťou sa stretávajú už deti v škôlke. Ak sa vtedy nenaučia, že je to nesprávne a ak im dospelí iba pohrozia a nevysvetlia, čo môže krutosť k iným spôsobiť, nikdy neprestanú.

Som malý človek

To pochopila aj Sinéad Burke. Narodila sa s achondropláziou, genetickou mutáciou, pri ktorej kostra nerastie tak, ako by mala. Necitliví ľudia ju nazývajú trpaslíčkou, ona uprednostňuje pomenovanie malý človek. Bez podpätkov meria stoštyri centimetrov. A tak odmalička vedela, že jej chybička krásy či skôr inakosť môže vyvážiť iba vzdelanie. S vyznamenaním ukončila univerzitu Trinity College v írskom Dubline ako najlepšia v ročníku a rozhodla sa byť učiteľkou. „V škole sa ma potom deti pýtali, aké je byť inou. Po prvej takejto otázke som nevedela, čo odpovedať. Rodičia ma ako ,inú‘ nevychovávali,“ vysvetľuje dvadsaťosemročná Írka.

Pre jej rodičov nebola diagnóza, s ktorou Sinéad prišla na svet, prekvapením. Jej otec je taký istý.
Pre jej rodičov nebola diagnóza, s ktorou Sinéad prišla na svet, prekvapením. Jej otec je taký istý.
Zdroj: Archív

Pre jej rodičov nebola diagnóza, s ktorou Sinéad prišla na svet, prekvapením. Jej otec je taký istý. Mama je normálneho, priemerného vzrastu a manžela, herca, stretla v reštaurácii neďaleko divadla, kam si odskočil počas skúšky predstavenia Snehulienka a sedem trpaslíkov na obed. Celá rodina túto historku s nadšením rozpráva a rodina je to veľká. Sinéad sa narodila ako najstaršia z piatich detí a jediná zdedila otcov gén. Dnes ju celý svet pozná ako bojovníčku za práva znevýhodnených ľudí, detí a žien. Ako aktivistka sa zasadzuje za zrovnoprávnenie iných v rámci módneho priemyslu a vyzýva dizajnérov, aby vo svojich kolekciách akceptovali výzvu inakosti.

Pokračovanie na ďalšej strane.