Dohodnuté sobáše a netaktné otázky

V Indii je dodnes sedem z desiatich manželstiev vopred dohodnutých. Mnohí sa pred svadbou ani nevidia. Výnimočne sa budúci manželia môžu stretnúť v deň zásnub. Aby sa predišlo tomu, že si to mladí rozmyslia a budú sobáš bojkotovať, uverejňujú rodičia v miestnych novinách správy o zásnubách a plánovanom sobáši. Ťažšie sa dá vykĺznuť z dohodnutého zväzku, keď už o ňom všetci vedia a celé mesto či dedina je v obraze. Navyše, v Indii stále vládne kastový systém, a teda výber partnerov je obmedzený len na danú spoločenskú kastu. V Južnej Kórei je pre zmenu randenie vítané, no takmer výlučne s cieľom sobáša, nie len tak pre zábavu. Na mladých ľudí sa neustále vyvíja tlak, aby si našli partnera. Jeden z nedávnych prieskumov ukázal, že miestni najviac nenávidia otázky týkajúce sa manželstva. V Kórei je totiž úplne bežné, že sa vás na to, či randíte a či máte partnera, pýta každý. Od rodinných príslušníkov cez predavačku v obchode až po náhodných okoloidúcich, s ktorými sa dáte do reči a nikto to nepovažuje za nezdvorilé či trúfalé. V krajine je niekoľko zoznamovacích agentúr, ktoré najmä v posledných rokoch zaznamenali obrovský úspech. A nech vás neprekvapí, ak po krajine uvidíte mužov s dámskymi kabelkami. Je totiž dobrým zvykom, že počas rande ju muž žene nesie, presne tak ako všetky tašky s nákupom.

Jeden z nedávnych prieskumov ukázal, že miestni najviac nenávidia otázky týkajúce sa manželstva.
Zdroj: shutterstock


Darčeky pre rodinu

Aj z vás si známi uťahujú pred cestou do arabských krajín, aby vás tam niekto nevymenil za ťavu? Na jednej strane vtipná poznámka, na druhej strane je celkom pravdivá. Vás síce nikto vymieňať nebude, nebojte sa. No je dobrým zvykom, že muž prinesie rodine svojej nastávajúcej veno. A zvieratá sú v tomto prípade cenným darom. V niektorých krajinách ťavy, inde kravy, kozy či ovce. A v indickom údolí Ziro sa dokonca nevesta vyvažuje bravčovou slaninou, ktorú musí muž darovať rodine vyvolenej. Inak to funguje na Fidži, kde muž pri žiadosti o ruku prináša jej otcovi zub z veľryby. Aj v Európe pretrvávajú zaujímavé zvyky. Napríklad muž vo Walese musí ako dar pre svoju partnerku ručne vyrezať drevenú lyžicu, a nie hocijakú, ale zdobenú srdiečkami a kvetmi. To aby jej rodina videla, že je zručný, dokáže sa o ňu postarať a nikdy ju nenechá hladnú. Zvyk pochádza zo 16. storočia, ale niektorí Walesania túto tradíciu s obľubou dodržiavajú dodnes. Keď už sme pri jedle, viete, aké ženy majú v africkej Mauritánii najväčšiu šancu nájsť si chlapa? Tie s najväčšími krivkami, čiže najobjemnejšie. Kilá navyše sa považujú za symbol bohatstva. Dodnes v krajine existujú tukové farmy, kde staršie ženy doslova vykrmujú mladé dievčatá. Len čo majú dostatočne vysokú hmotnosť a pneumatiku okolo pása a bokov, sú pripravené na zoznamovanie a následný sobáš.

Keď kmeň Čukčov navštívil nejaký cudzinec, ponúkli mu miestnu ženu. Neočakávalo sa od neho nič, len aby mladú Čukčku oplodnil a pobral sa ďalej.
 


Trikrát a dosť

Irán je krajinou, kde sa dodnes silno dodržiavajú tradície. Ak chce mladá dvojica randiť, má presne stanovené pravidlá. Slobodní muži a ženy sa nemôžu len tak ukazovať spolu na verejnosti. Existujú tam špeciálne zoznamovacie agentúry, cez ktoré si dvojica, samozrejme, za asistencie rodiny, dohodne presne tri schôdzky. Dve za účasti niekoho z rodiny či z agentúry a jednu krátku osamote. Potom sa pár musí rozhodnúť, či sa vezme alebo sa už nikdy viac neuvidí. Tento spôsob randenia sa stal námetom pre dokument oceňovanej iránskej filmárky Leily Lak. Iránska vláda odsudzuje randenie v našom ponímaní, no podporuje manželstvo a rôzne kurzy dvorenia. Po ich absolvovaní a zvládnutí testov získajú tamojší mladí ľudia dokonca diplom. Vrcholom tohto konzervatívneho prístupu aj v 21. storočí existuje v krajine trest smrti za cudzoložstvo. V inej časti sveta zase poznajú opačný extrém. Keď sa pred časom vrátili z ruskej Sibíri moji kamoši, rozprávali mi o zvykoch miestneho kmeňa Čukčov. Ten je taký malý, že sa rodinní príslušníci museli množiť medzi sebou, aby zachovali svoju komunitu, čo však zapríčiňovalo rôzne genetické poruchy detí. Preto vždy, keď kmeň navštívil nejaký cudzinec či turista, ponúkli mu miestnu ženu. Neočakávalo sa od neho nič, len aby mladú Čukčku oplodnil a pobral sa ďalej. Bez záväzkov a ešte za to neraz dostal od vodcu kmeňa nejaký dar.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.