PR článok

Tento rok ju nominovali na ocenenie Slovenka roka v kategórii Biznis a manažment. Okrem riadenia sa venuje aj mentoringu žien, ktoré podľa nej potrebujú nabrať sebavedomie.

Začínali ste ako asistentka, čo neznie ako práca snov – aká bola vaša prvá reakcia?

Vyštudovala som humanitné vedy a po škole som sa venovala tlmočeniu a prekladateľstvu. Keď prišla ponuka na pozíciu asistentky vo Philip Morris (PMI), moja prvá reakcia bola zamietavá. Povedala som si, že určite nechcem robiť asistentku a určite nie v tabakovej firme. Som však pomerne odvážna a tak som si povedala, že to skúsim.

Čo vás presvedčilo zmeniť názor?

Rozhľadení ľudia, ktorých som stretla. V rámci pohovorov som sa stretla aj s generálnym manažérom PMI, ktorý bol Angličan. Otvorene sme sa pozhovárali a ja som mu povedala o svojich predstavách, ktoré sa týkali mojej budúcnosti. Priznala som, že by som raz chcela sedieť tam, kde on. A on mi dal možnosť zoznamovať sa s jednotlivými sekciami a vybrať si oblasť, ktorá ma zaujme. V PMI sa mi otvoril celkom nový svet.

Čo pre vás znamená práca v PMI?

Životné poslanie, nakoľko sme pred pár rokmi urobili zásadné rozhodnutie - sme pripravení prestať predávať klasické cigarety za predpokladu, že sa nám podarí uspieť s našim novým inovatívnym obchodným modelom. Jeho pointou je, že každému dospelému fajčiarovi, ktorému sa nedarí prestať fajčiť, ponúkame produkt, ktorý má znížené zdravotné riziká. Chceme, aby ľudia v 21. storočí vedeli, že nemusia fajčiť. Či už si vyberú IQOS alebo inú alternatívu, nechávam na nich.

Venujete sa aj mentoringu, téme rovnosti platov, ale aj rodovej diverzite na pracovisku. Vnímate tieto témy ako spoločenskú zodpovednosť?

Nepochybne. Vnímam to ako cestu, ktorou túžim ženy povzbudiť, aby sa nebáli do tohto dialógu vstúpiť. Môže sa im stať, že budú jedinými ženami medzi pätnástimi mužmi a môžu sa v takýchto situáciách cítiť osamotene, ale to nemení nič na fakte, že to miesto pri tom stole majú. Je treba si uvedomiť, že nápady a rozhodnutia, ktoré sú veľmi dobre premyslené, sa rodia len z rodovo vyrovnaných tímov, čiže s rovnakým zastúpením mužov a žien na všetkých úrovniach. Ja mužom vďačím za mnohé kľúčové momenty vo svojej kariére, na druhej strane však mám aj skúsenosť, že si veľa mužov na riadiacej úrovni zvolí na pozície ľudí, ktorých už pozná a často to môžu byť skôr muži.

Povedzme, že sa žena na pracovisku ocitne v situácii, že je pri povýšení vynechaná - ako v takejto situácii reagovať?

Dôležité je reagovať, nezostať pasívna. Ja ženám odporúčam a podporujem ich v tom, aby sa nebáli, aby boli pevné, pokojné, ale aj zásadové. Je to fuška, ale treba byť pripravená na to, že ak niečo chcem, tak to môžem aj dostať. Úspech si treba odpracovať a vždy sa snažiť doručiť najlepší možný výsledok. Ženy nielen, že majú právo, ale najmä povinnosť sa do spoločnosti zaradiť a prejaviť odhodlanie a silu.

Niekedy sa stáva, že tam, kde je muž označovaný za odvážneho, sa žene dostane prívlastkov ako príliš emotívna, či agresívna. Aká je vaša skúsenosť?

Samozrejme, že aj ja som mala podobné skúsenosti. Treba si ale uvedomiť, že tak ako ženy, ani muži nie sú jednoliatou skupinou a ani spoločnosť nie je čiernobiela. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. Môže sa stať, že sa žena bojí vyjadriť, alebo nechce vyjadriť svoj názor. Muž si väčšinou vypýta povýšenie o dve pozície smerom nahor, zatiaľ čo žena tíško sedí a opakuje si, čo všetko sa ešte musí naučiť. V tomto ohľade treba nabrať sebavedomie a nenechať sa zastrašiť.

Vy ste si kvôli práci niekedy poplakali?

Určite áno a nie raz. Hlavne začiatky pre mňa neboli jednoduché, lebo som nemala žiadne skúsenosti s biznisom a financiami. Od Dickensa, Brӧnteovej či Cervantesa som prešla do tvrdého biznisu. Hoci to uspokojovalo moju zvedavosť, tak som si samozrejme zažila aj krušné chvíle. Je dôležité si uvedomiť váhu svojich rozhodnutí a zvážiť si, čo ste ochotná cieľu obetovať. Mne za to projekt, akým je IQOS, stojí aj teraz a chcem na ňom pracovať aj naďalej. V takých momentoch je dôležité mať zázemie. Ja mám doma svojich troch mušketierov, ktorí ma vždy podporujú.

Kto je pre vás tou najväčšou oporou a možno aj vzorom?

Môj manžel. Poznáme sa od detstva, obaja sme z jedného mestečka z Tatier, pričom on býval o ulicu vyššie. Obaja sme z obyčajných, chudobných rodín. Prežili sme detstvo, počas ktorého sme sa bicyklovali pod Tatrami a hoci sme sa poznali celý život, dokopy sme sa dali až na vysokej škole. Rastieme spolu celý život – osobnostne aj profesionálne. On sa stal advokátom a ja som začala rásť v PMI. Keď mi prišla ponuka do Švajčiarska a potom do Prahy, znamenalo to, že to bude on, kto bude musieť ostať minimálne rok doma. Prerušil svoju prácu a odvtedy sa zdá, že profesijne rastiem len ja, ale nie je to pravda. Dôležité je, že osobnostne sa vyvíjame spolu a podporujeme sa navzájom.

Ak by ste získali ocenenie Slovenka roka, čo by to pre vás znamenalo?

Veľkú zodpovednosť. Som veľmi poctená, že ma komisia niekde našla a je to ohromná pocta nielen pre mňa, ale aj pre moju rodinu, ktorá to so mnou intenzívne prežíva. Je to veľké prekvapenie a vzrušenie na všetkých frontoch. To je prvý element a druhým je tá cesta. Pretože už samotná nominácia mi do života priniesla možnosti o ktorých som doteraz ani nesnívala. Či už sú to rozhovory na rôzne témy, alebo kontakt s ďalšími nominovanými dámami, z ktorých každá dokázala vo svojej oblasti veľké a významné veci. Je to úžasná skúsenosť a veľký záväzok.

Začínala ako asistentka, dnes pomáha presadiť sa ženám

Výber pre vás