Andrea Konečná Gažová

Kristínka, ty si sa tento rok stala tridsiatničkou. Bol pre teba tento vek zlomový, ako sa tomu hovorí?

Ja mám z toho veľkú zábavu. Takmer všetko sa dá totiž spojiť s&nbsp;frázou – to tá tridsiatka. Som múdra ako rádio, lebo mám už tridsať, nevládzem už žúrovať, lebo mám tridsať, a&nbsp;tak by som mohla pokračovať. Ale veľmi som sa tešila na narodeniny aj na oslavu. Žiadnu depku som nemala ani som&nbsp;nezalamovala rukami, ako strašne sa mi teraz život zmení a&nbsp;čo všetko by som už mala mať za sebou. Jediné, čo sa za posledný polrok zmenilo, je to, že sa mi začali diať veci, ktoré som neočakávala, ale som za ne vďačná.&nbsp;

Hovoríš o&nbsp;tom tajomne ako o nejakých paranormálnych javoch.

To zas nie, ale prišli mi do života napríklad noví ľudia. Ja síce mám veľa známych aj kamarátov, viem byť aj spoločenská, ale naozaj blízkych ľudí, tých je len pár. Myslela som si, že ich počet už nebudem rozširovať, lebo si nepotrebujem púšťať do života niekoho ďalšieho, ale život to zariadil inak. Teraz mám v&nbsp;živote ďalšiu kamarátsku spriaznenú dušu, s&nbsp;ktorou trávim veľa času, ideme spolu cestovať a&nbsp;je to perfektné.

Spriaznené duše vedia zásadne ovplyvniť náš život. Ako ťa tak za pozorujem, musím povedať, že si jedna z&nbsp;tých žien, ktorej pribúdajúce roky naozaj pristanú. Pred štyrmi rokmi, keď sme spolu robili rozhovor, si vyzerala úplne inak...

No áno, vtedy som mohla mať tak o&nbsp;desať kíl viac.

O&nbsp;desať? Pamätám si, že si vtedy hovorila veľa o&nbsp;strave, že si vylúčila zo svojho jedálneho lístka asi 80 percent surovín. Tak to zrejme pomohlo, však?

Asi to bol najmä odraz nejakého psychického stavu, v&nbsp;ktorom som práve fungovala, pretože to bolo asi pol roka po tom, ako mi zomrela mamina. Neskôr som zistila, že to je spôsob, akým sa môj organizmus vyrovnáva so stresovými situáciami. Jednoducho sa nafúkne.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.&nbsp;

Sám od seba? Alebo s pomocou tyčiniek, čokoládok a zákuskov?&nbsp;

Nie, to ja vôbec nemám. Mne sa zavodní telo a&nbsp;kým stres alebo to zlé prežívanie nepustím, teda kým to nevyriešim, môžem sa aj na hlavu postaviť, nafúknutie neodíde.

Čiže aj keď by si sa chcela oklamať – že si v&nbsp;pohode, hoci nie si, tak sa to nedá?

Presne. Ja som sa takto klamala asi dva roky a&nbsp;telo mi ukazovalo, že nie som v&nbsp;pohode. Odkedy viem, že takto fungujem, ani sa veľmi netrápim preto, že by som priberala. Len viem, že sa niečo deje a mám to riešiť. Som svojmu telu vlastne veľmi vďačná za to, že je indikátorom mojej vnútornej pohody. Snažím sa ho počúvať a&nbsp;dávať mu to, čo potrebuje.

Áno, naše telo je náš chrám. Ale aj tu platí, že rozumná teória a&nbsp;bežné dni sú jedna vec, ale keď príde trebárs PMS, všetky zásady idú bokom. Silná vôľa je vtedy dosť relatívny pojem...

Pokiaľ ide o&nbsp;jedlo,&nbsp;naozaj sa neprejedám. V&nbsp;tom mám silnú vôľu. Silou myšlienky sa dá dosiahnuť veľa. Ja som sa takto napríklad odmietla zmieriť s&nbsp;tým, že mám vitiligo. Teda v zmysle, že by mi to malo nejako brániť plnohodnotne žiť. Keď som mala nejakých štrnásť rokov a&nbsp;začali sa mi tvoriť na rukách tie fľaky, naši povedali, že nemôžem ísť na slnko, lebo som chorá. Ale to som nemohla akceptovať. Ja slnko totiž milujem. Som ako jašterica, ktorá si vychutnáva každý slnečný lúč, a&nbsp;tak som sa rozhodla, že túto informáciu budem ignorovať. A&nbsp;som v&nbsp;pohode. Fľakaté ruky, ktoré, mimochodom, milujem, mám iba v&nbsp;lete a&nbsp;inak to skoro vôbec nevidieť. A&nbsp;mám ešte jednu podobnú príhodu. V&nbsp;škôlke sa mi zlomili okuliare, ktoré som nosila, lebo mi zabiehalo oko. Rodičia to nejako neriešili, takže som ich prestala nosiť a&nbsp;takisto sa nič nestalo. Občas, keď som unavená, tak mi to oko niekde ujde, ale inak sa nič hrozné nedeje.

Keď som ťa videla, tak boli vždy prítomné obidve oči, čiže také zlé to nie je. Ale poďme teraz k práci, kde si tento rok bola naozaj veľmi plodná. Okrem filmu Teroristka si hrala v&nbsp;seriáloch Kuchyňa, v&nbsp;Sestričkách aj v&nbsp;Hrobároch.

Áno, urobila som toho celkom dosť.&nbsp;Momentálne mám obrovskú chuť do práce, viem si predstaviť, že by som robila aj 24 hodín denne, sedem dní v týždni a&nbsp;to je vlastne niečo, čo prišlo tiež až s&nbsp;tridsiatkou.

Najviac ťa teraz ľudia registrujú asi vďaka seriálu Sestričky. To je asi tvoj najdlhší televízny projekt, však?

Áno. A&nbsp;je to iné, lebo to nie je denný seriál a&nbsp;má menej častí. Po prvej sérii sme nevedeli, čo sa bude diať, či sa vôbec bude nakrúcať druhá séria. Potom prišla skoro ročná pauza a&nbsp;po nej sme začali nakrúcať ďalšie dve série naraz, takže sme spolupracovali s&nbsp;rovnakými ľuďmi a&nbsp;snažili sa trafiť do toho, kde sme skončili. Sestričky boli pre mňa zlomovým projektom, keď som sa po dlhšom čase vrátila na televízne obrazovky. Aj postava Emy je pre mňa veľmi zaujímavá, má veľa pozitívnych aj negatívnych vlastností, so všetkým, čo ľudská duša obsahuje. Bola to výzva, veľmi náročná, ale stále ma to baví. Možno je to aj vekom a&nbsp;tým, že sa na veci pozerám inak než pred piatimi rokmi.&nbsp;Inak ich prežívam v&nbsp;reálnom živote a&nbsp;inak pred kamerou.&nbsp;

Čoskoro bude mať v&nbsp;kinách premiéru film Štefánik, kde ťa uvidíme v&nbsp;úlohe jednej z&nbsp;jeho osudových žien. Asi máš na takéto postavy šťastie...

Aj sama som na ten film veľmi zvedavá. Nakrúcali sme pred dvomi či tromi rokmi, takže okrem dobových kostýmov a výrazného líčenia si už odtiaľ ani veľa nepamätám&nbsp;Bola to však zaujímavá skúsenosť, keďže ide o trikový film, ktorý sa celý nakrúcal na zelenom pozadí.&nbsp;

Ty si jedna z&nbsp;mála herečiek, ktorá sa pohybuje predovšetkým pred kamerou a&nbsp;nie v divadle. Prečo?

Nie, nemám angažmán v&nbsp;žiadnom divadle, ale divadlo mi je blízke. So spolužiakmi z&nbsp;VŠMU sme v roku 2015 založili divadelný súbor DPM bez stáleho priestoru a&nbsp;robíme&nbsp; väčšinou autorské veci, len na inom mieste. Teraz začíname skúšať novú inscenáciu, robíme to, čo nás baví, a&nbsp;pre mňa je to úplne iný svet než ten televízny a&nbsp;filmový. Povedala by som, že mi dáva určitý balans vo vzťahu k tomu, čo robím pred kamerou.

Keď sme sa ešte dávnejšie rozprávali, hovorila si, že sa chystáš na Bali a&nbsp;veríš, že to bude životný míľnik, ktorý rozdelí tvoj život na to, čo bolo pred a po Bali. Splnilo to tvoje očakávania?

Áno, ale nie tak, ako som si myslela. Človek od života občas očakáva, že sa má niečo zmeniť, otočiť, má to byť nádherný jednoduchý život, v&nbsp;ktorom všetko pochopíme a&nbsp;prídeme k&nbsp;poznaniu a&nbsp;obrodeniu duše. Na Bali to tak aj bolo, lebo veď to je raj. Ale po mesiaci cestovania, keď som si užívala život, som sa vrátila naspäť do svojej bežnej reality a&nbsp;veci, pred ktorými som utiekla, tu zostali. Zrazu tu nebolo more, piesok ani žiarivá slnečná energia, a&nbsp;až vtedy prišiel zlom, čo v&nbsp;preklade znamenalo náročnejšie obdobie. Zámerne nehovorím zlé obdobie, lebo viem, že som ho potrebovala, aby som sa mohla niekam posunúť. Väčšinou sa človek začne posúvať, keď je dole.

S&nbsp;tým sa nedá nič iné, než súhlasiť. Človek by nemal utekať pred niečím, ale ísť za niečím.

Presne. Môžem si totiž povedať, že niekde odídem a nebudem tam používať myseľ, vypnem si hlavu. Lenže keď je človek sám, ide to veľmi ťažko, lebo v&nbsp;tom momente sa práve začnú vyplavovať myšlienky a&nbsp;pocity, ktorú sú zahrabané hlboko.&nbsp;

Niektorí ľudia chodia práve preto na pobyty do tmy. Čo ty na to?

Aha, tak tam nie som, nemám to na mojom „to do“ liste. Ja si totiž myslím, že človek sa do seba dokáže ponoriť aj bez tmy.

A&nbsp;čo na tom „to do“ liste máš?

Najmä cestovanie. Už to neberiem ako únik pred realitou, skôr chcem spoznávať svet. Učiť sa tým nové veci o&nbsp;sebe aj iných kultúrach.

Ozaj, ešte stále nemáš doma televízor?

Nemám a&nbsp;vôbec mi nechýba. Filmy si púšťam na notebooku a&nbsp;neprekáža mi to. Možno si jedného dňa kúpim aj projektor, ale telka by bola pre mňa zbytočná. Myslím si, že dnes je to už celkom bežné, nie som v tomto smere nejaký exot.

Nie si. Hoci ja som sa nedávno snažila svojej sedemročnej dcére vysvetliť, prečo nepotrebujeme auto, a&nbsp;tvárila sa veľmi skrúšene, že veď auto majú všetci...

Žijeme v časoch, keď sa asi nedá vyhnúť nejakým materiálnym veciam, ale ako sa k tomu postavíme, je o nastavení, o výchove, o hodnotách. Sama som zvedavá, aké to bude, keď raz budem mať rodinu, lebo zrejme bude všetko inak než teraz. Práve nedávno som bola čítať deťom v&nbsp;jednom materskom centre a&nbsp;uvedomila som si, aké je ťažké udržať si ich pozornosť a&nbsp;že to ešte veľmi neviem.

Ale to sa nedá naučiť ani sa na to nedá pripraviť...

Však? Asi keď je človek do toho hodený, tak sa v&nbsp;tom naučí plávať.

Najmä netreba brať výchovu, a&nbsp;vlastne nič v&nbsp;živote, ako boj alebo prekážku, stačí to prijať také, aké to je, nie?

Áno. Človek pozná teóriu, vie, čo je správne, ale&nbsp;keď príde ten moment, že sa mu to deje, má problém vytvoriť si odstup. Namiesto toho často ideme presne naopak, hlavou proti múru, proti tomu, aké jednoduché by to mohlo byť. Myslím si, že ľudská prirodzenosť je veci komplikovať, teda aspoň moja určite, na komplikácie som špecialista. Mojou celoživotnou výzvou je preto robiť veci jednoducho, nemať milión záložných plánov, plynúť s&nbsp;prúdom života a&nbsp;byť v&nbsp;pohode.&nbsp;

Áno, v&nbsp;teóriách som najmúdrejšia.

Pokračovanie článku na ďalšej strrane.&nbsp;

To poznáme asi všetci. Podstatné je, že sme otvorení premýšľaniu o&nbsp;tom, čo je pre nás správne, a&nbsp;nenasledujeme všetko, čo sa k&nbsp;nám dostane, s klapkami na očiach a&nbsp;ušiach. V&nbsp;tom máme asi o&nbsp;dosť väčšiu výhodu než generácia pred nami.

Aj ja to tak vnímam. Naši rodičia boli ustráchanejší. Asi za to mohli časy, v akých vyrastali, že sa nesnažili veľmi vytŕčať z&nbsp;davu či niekomu oponovať. My sme už mali viac v paži, čo si kto o&nbsp;nás myslí. A&nbsp;dnešné deti sú úplne niekde inde, majú neskutočné sebavedomie.

Ty si vlastne dvojnásobná teta, čiže to vieš posúdiť, však?

Áno, neter má tri roky a&nbsp;synovec jedenásť. Myslím, že máme spolu pekné vzťahy, neterka ku mne úplne vzhliada a&nbsp;synovec je už pomaly vyšší než ja, to je úplne iný level. Niekedy sa pri nich pristihnem, že mám rovnaké reči, aké som ako dieťa neznášala. Preto je mi jasné, že ak niekedy budem mať svoje deti, čo si už občas zvyknem predstavovať a rozmýšľam, aké to bude, určite bude všetko naopak. Lebo zatiaľ si samu seba ako mamu neviem predstaviť.

Ale veď to asi nikto, možno je pár jedincov, ktorí majú rodičovstvo ako svoju misiu v hlave už od detstva. Ako si to mala ty? Hádzala s tebou nejako výrazne puberta?

Puberta? Ani nie. Ja som sa dobre učila, ale nebola som bifľoška. Rada som sa aj flákala po vonku a&nbsp;vystrkovala rožky. Vždy som mala v&nbsp;živote balans, robila som veci intuitívne, tak aby som bola šťastná. A&nbsp;tak to bolo správne. Lebo keď začneme prijímať rôzne vzorce správania, ktoré na nás padnú, tak prestaneme počúvať intuíciu, začneme sa správať podľa tých vzorcov a&nbsp;spoločenských noriem a vtedy strácame harmóniu. Strácame aj sami seba. Každý má právo na svoje šťastie, ale málokto si ho dovolí práve pre tie okolnosti a spoločenské konvencie. Ja som si takto jedného dňa uvedomila, že som celé roky čakala na nejaké odobrenie, že robím veci dobre a&nbsp;správne. Dokonca som v&nbsp;určitom momente prestala robiť vlastné rozhodnutia a&nbsp;stále som čakala, čo mi kto povie. To vie človeka veľmi zabrzdiť.

Absolútne rozumiem. Myslím si, že v&nbsp;nejakom bledšom alebo tmavšom odtieni má túto skúsenosť asi každý. A&nbsp;je fajn, že o&nbsp;tom hovoríme, lebo ostatní si pri čítaní vydýchnu, že sme v&nbsp;podstate všetci na jednej vlne a&nbsp;že nikto z&nbsp;nás nie je 24 hodín denne a&nbsp;celý život v&nbsp;pohode. Aj keď možno tak vyzerá..

To je pravda. Inak ja som si vždy myslela, aká som pohodová baba, ale viem byť aj veľmi komplikovaná a náročná, občas sa zacyklím v niečom, čo nemá zmysel toľko riešiť. Ale už som to prijala ako svoju súčasť a s tým pocitom sa mi žije oveľa lepšie.

Krásny kontrast je medzi tým, ako vnímajú veci muži a&nbsp;ženy. My ženy sa vieme v&nbsp;niečom nenormálne zacykliť a&nbsp;muži to vedia nenormálne jednoducho obísť. Pamätám si, čo mi pri rozhovore pred rokmi povedal Leoš Mareš – ak mi žena pošle esemesku, ktorá je dlhšia než displej, tak to ani nečítam. Aj ty to tak vidíš?

Áno. A&nbsp;to je na mužoch vzácne a&nbsp;fascinuje ma to. Pretože sú pragmatickí, nemôžu pochopiť, čo my ženy toľko riešime. Oni vedia klásť správne otázky a&nbsp;ponúkať jednoduché odpovede. Mali by sme sa od nich naučiť byť jasné, vecné a priame. Pomaličky na tom tiež pracujem.&nbsp;

Takúto výzvu si si dala?

Áno, veď človek na sebe musí pracovať celý život. Chvíľami má pocit, že už všetko vie, poučil sa, posunul sa, ale potom príde nový mesiac, nová situácia a&nbsp;je opäť na začiatku. Ale to je na živote to pekné, nie?

Kristína Svarinská je nielen herečka, ale aj jedna z nás: V úprimnom rozhovore prezradila viac!

Výber pre vás

Kristína Svarinská je nielen herečka, ale aj jedna z nás: V úprimnom rozhovore prezradila viac!

Súvisiace články

Speváčka Lady Gaga opäť vyvolala rozruch, prichytená s novým mužom!

Dominika Mirgová ukázala jej štýlový domov: TOTO budete zrejme chcieť mať doma aj VY!

FOTO Queen Plačková sa pribúdajúcimi rokmi zmenila: Avšak takýto vzhľad si už mnohí nepamätajú

FOTO Miriam Kalisová ukázala, ako býva! Pozrite, čo skrýva doma, páči sa vám taká kombinácia?

Správa celebritnej lekárky Pallovej zaujala mnohých! "Gratulujem" píšu, pripojila aj fotku...

Výber pre vás