Počítala som hodiny a&nbsp;dookola sa presviedčala, že si TO ešte môžem rozmyslieť. Jednoducho neprísť, vypnúť si telefón a&nbsp;v&nbsp;stanovenú dôležitú hodinu sa vypariť zo zemského povrchu. V&nbsp;hlave sa mi odvíjal imaginárny boj. V&nbsp;hlavnej úlohe omieľané „pre krásu sa trpí“ oproti strachu po všetkých dieloch americkej série „I want a&nbsp;famous face“, kde sa protagonistky nechávajú v&nbsp;sprievode kamier rezať hlava-nehlava. S&nbsp;kamoškami sme doslovne „žrali“ diely, kde ukazovali tie menej úspešné zákroky. Keď si spomeniem na naše dialógy : „..veď to bola taká pekná baba, vôbec to nepotrebovala...“ alebo „ty kokos, tá teraz vyzerá ako karikatúra! Čo karikatúra, príšera!“ Skrátka, strach mal svoj vlastný opodstatnený komentár.

Budík ani nemusel zvoniť. Celú noc som totiž nezažmúrila ani pol oka. Keď som konečne vstala z postele, bola som viac menej rozhodnutá. Sprcha, make-up a šup do auta. Nebudem na nič myslieť, vypeckujem si Norah Jones a ak uvidím aspoň jedného cyklistu, idem do toho. Ak neuvidím, je to osud a znamenie. Zdá sa vám to na hlavu? Aj mne! Ale poviem vám, dať samej sebe takúto nezmyselnú stávku je strašne jednoduché. A alibisticky to veľa vecí vyrieši. S&nbsp;krížikom na čelo od mamy a&nbsp;nohavičkami šťastia- pre istotu, keby som cyklistu aj napriek hustému dažďu stretla, vyrážam. Na margo „nohavičiek šťastia“- svoj status nadobudli oprávnene. Spolu sme odštátnicovali,&nbsp;zachránili ma aj pri revízorovi a&nbsp;nosím ich aj pri každej ceste lietadlom. V&nbsp;mojom nemocničnom výzbroji mi nemohli chýbať. Sedím v&nbsp;aute. Ale čo to nevidím! Cyklista. A&nbsp;za zákrutou ďalší. V&nbsp;tej sekunde som cítila, ako ma zaboleli prsia. Chúdence, už vedeli, že ich osud je spečatený.

Zúboženú a&nbsp;vystresovanú ma doviedli na moju izbu. Komentár, načo som pobalená ako na dovolenku, som prepočula. Od sestričky fasujem zelený outfit podľa poslednej nemocničnej módy. „Sekne vám. Fakt!“ Konečne mužský hlas. Môj plastický chirurg a primár v jednej osobe má zmysel pre humor. Radosť z&nbsp;outfitu trvala asi 7 minút aj s&nbsp;cestou do ambulancie, kde som sa ho musela vzdať. Namiesto oblečenia mi na hrudi pribudli neidentifikovateľné hieroglyfy. „Tadiaľto pôjde hlavný rez,“ oznámil primár a žmurkol. Nespomínala som už, že má zmysel pre humor?

Sestrička (jediná normálna s charakterom „stará škola“) ma odviedla na sál. Odtiaľto je už neskoro zutekať. Prešpekulovane mi cestou ukazovala šetriče displeja na počítačoch, kde sa jagali slnečné pláže, gýčovito modré more alebo západ slnka. „Ivka,&nbsp; na takýchto plážach budete hviezda, tešte sa!“ Zo sály si pamätám už len moje pomaľované prsia v odraze lampy nad operačným stolom. Keď mi sestrička pichla náladový kokteil, môj hystericko-hurónsky smiech sa ozýval celou miestnosťou. Kto by povedal, že operácia je taká vtipná záležitosť?

V&nbsp;hlave mi treští ako po kvalitnej opici. Bože, som na záchytke? Tupá bolesť v&nbsp;hrudi ma však uvádza do reality. Tieto ťažké a boľavé melóny mám odteraz vláčiť všade so sebou?

Opäť sa prebúdzam a vybavujem pracovné záležitosti“. Posielam esemesky v&nbsp;tvare „ZIJEM“ pre rodinných príslušníkov. Pre istotu, aby im môj "zombie hlas" po anestézii neprivodil skorý infarkt.

Opäť sa prebúdzam a vybavujem pracovné záležitosti“. 4 smsky v&nbsp;tvare „ZIJEM“ z&nbsp;kategórie POVINNÉ pre rodinných príslušníkov. Pre istotu, aby im môj "zombie hlas" po anestézii neprivodil skorý infarkt.

Šok a&nbsp;panika! Keď sa znovu zobudím, bolesťou ledva dýcham. Túžim len po jednom - ísť na záchod. Skúšam vstať. Hahaha. Bez sestričky som nahratá. Najhoršie je, že aj s&nbsp;ňou. Dosiahli sme síce spoločnými silami polosed, ale cesta na záchod sa koná až o&nbsp;pár hodín neskôr.

Vybozkávam toho, kto vymyslel tabletky proti bolesti! Nech je konečne ráno!

Úspech dňa: Zvládla som ísť na WC. S prípravou to síce trvalo vyše 20 minút, ale dokázala som to! Dávam si záväzok, že so psom budem chodiť von tak často, ako to len pôjde.

Noc bola príšerná. Zhrniem to. Bolesť, bolesť a ešte raz bolesť. K tlaku v&nbsp;prsiach sa pridala aj bolesť krížov a&nbsp;hlavy. Hromžím na všetkých cyklistov sveta, aj na ten šialený nápad nechať sa rezať.

Vizita. Primár mi rozstriháva obväz. Bojím sa na svoju hruď aj pozrieť, ale chcem vidieť, kvôli čomu som sa stala dobrovoľne mučeníčkou. Prsia sú super, ani stopa po pôvodných jednotkách. Ale prečo tá asexuálna povinná podprsenka?

Konečne vlastná posteľ. Aj mama a&nbsp;jej geniálna polievka na všetky choroby a&nbsp;neduhy. Chúďa, musí ma kŕmiť ako malé decko. Ešteže má dovolenku, lebo kŕmenie nie je jediné, s&nbsp;čím mi musí pomáhať. Záchod, vstávanie a&nbsp;opäť ukladanie do postele. Tie mamy sú jednoducho (pri plastike) nenahraditeľné! Teraz to viem už naisto.

Dávam si lieky na spanie. Nevládzem ani žiť a desí ma, že celú noc strávim na chrbte. Teplomer ukazuje 37,6 C. Ale ak by ma telo malo takto neznesiteľne bolieť, nech radšej prespím aj týždeň!

Úspech dňa: Žiadny. Nepohla som ani rukou. Nie, že by som bola taká lenivá, ale NEDALO SA.

Ráno: To isté, čo včera. Posteľ, kŕmenie, záchod. Stále bolesť, od ktorej mi uľavuje len nekonečný spánok.

Večer: Je mi trochu lepšie, ale stále sa cítim, ako by ma prešiel kamión.

Úspech dňa: Podarilo sa mi samej napiť.

Ráno: Je mi neporovnateľne lepšie! Vstať bez pomoci síce stále nemôžem, no už dokážem chodiť sama bez obáv, že by som sa po pár krokoch rozpleštila na parketách. Takáto péenka má svoje výhody. Storočný Dallas v&nbsp;telke, obskakovanie celej rodiny, povzbudzujúce telefonáty. Ani som nevedela, koľko ľudí má ma rado. Asi to budem absolvovať častejšie.

Večer: Sama za stolom(!) večeriam príborom. Bez otravnej pichajúcej bolesti v&nbsp;hrudi. Neviem, čo ma to pochytilo, ale keď ma rodina postaví, stále sa chodím obzerať do zrkadla. Už by som aj niekam šla, veď ten pekný dekolt treba svetu ukázať...

Úspech dňa: Pohybujem sa sama po byte, nalievam si sama vodu a uvarila som aj kávu. Bolesť sa dala na ústup! Konečne.

Ráno: Zvládam prechádzku so psom a&nbsp;dokonca aj cestu autom (ako spolujazdec, samozrejme). Čo ma samotnú zarazilo, na „spomaľovákoch“ som ani neplakala.

Večer: Bolesť nie je výrazná, najväčším problémom je však stále vstávanie z&nbsp;postele. Inak by som už všetko najradšej robila sama.

Úspech dňa: Z postele som sa vykotúľala sama. Bola to však nevyhnutnosť, pretože mi momentálne nemal kto pomôcť.

Ráno: Urobila som raňajky pre celú rodinu a vonku som vyvenčila psa. Vrátila som sa však s&nbsp;vyplazeným jazykom a&nbsp;zrelá do postele. Trošku som sa precenila. Ešteže môžem celý deň ležať!

Večer: Pomaly sa stávam plnohodnotným človekom. Po-ma-ly, to&nbsp; je to správne slovo.

(Ne)úspech dňa: Veľmi som si fandila, keď som si myslela, že si sama umyjem vlasy. Nielen, že som ich neumyla, ale plakala som od bolesti. Výsledok? Mama si musela zobrať taxík, zachrániť povodeň v&nbsp;kúpeľni a&nbsp;nešťastné vlasy umyť sama.

Ráno: Oddychujem, čítam a&nbsp;opäť sa nechávam obskakovať. Už nebudem nič riskovať.

Večer: Kamošky ma vytiahli na kávu. Ešteže v&nbsp;tom podniku majú pohodlné kreslá.

Úspech dňa: Okrem toho, že nemôžem nosiť nič, čo sa navlieka cez hlavu, si pripadám fajn. Aj keď vonku všetci provokujú tielkami a&nbsp;topmi. V&nbsp;otcovej károvanej košeli na milión gombíkov je však bezpečne. Okrem umývania vlasov, sprchovania, šoférovania, dvíhania rúk a&nbsp;psa už dokážem všetko. Nechce ma niekto nominovať na hrdinku roka?

Ráno: Deň kontroly. Všetko je, chvalabohu, v&nbsp;poriadku. Druhý raz od operácie vidím moje céčka a&nbsp;vytešujem sa z nich ako malá. Stálo to za to. Už žiadne miniatúrne jednotky , ktoré som neúspešne maskovala "pušapkami", konečne mám pekné ženské prsia, po akých som vždy túžila.

Rekapitulácia: Deň fakt zúfalej bolesti, no na druhej strane konečne život so sebavedomím.Ak, samozrejme, zákrok vyjde podľa predstáv. Vždy totiž existuje isté riziko neúspechu. Myslíte si, že mne sa nonstop nevynáral obraz mŕtvej maturantky spred pár rokov, ktorá to „vďaka“ silikónom dotiahla až do márnice? Ak je však vaša túžba po plnom dekolte silnejšia ako strach, skúste operáciu naplánovať na chladnejšie mesiace. Obíde vás slintanie po tielkach a&nbsp;rana sa rýchlejšie zahojí. Keď si svoje prsia pod nožom neviete ani predstaviť, skúste recept známej moderátorky. Za jej prototypné silikóny vraj vďačí bylinkovým preparátom. Teda, vyskúšajte to, ak tomu veríte aj po tom, čo verejne priznáva nadštandardné kamarátske vzťahy s&nbsp;istou plastickou chirurgičkou. Pred zákrokom je dôležité uvedomiť si, že každý človek má inak položený prah bolesti. To, čo vašej známej pripadá ako malina, môže byť pre vás hotové prekliatie. Dnes sa mi ľahko hovorí, že? Keby ste mi však položili otázku, či by som to napriek všetkej tej bolesti absolvovala znova, bez váhania poviem áno. Ten úžasný pocit sebavedomia sa ťažko opisuje, ale konečne sa cítim ako pravá žena.&nbsp;Ešte nejako vydržať mesiac, kedy povinne musím nosiť sťahujúcu podprsenku a potom... kúpaliská, traste sa.

Dala som si silikóny: Čo vás čaká, keď pôjdete na zväčšenie pŕs? Ivana to skúsila a...

Výber pre vás

Dala som si silikóny: Čo vás čaká, keď pôjdete na zväčšenie pŕs? Ivana to skúsila a...

Súvisiace články

Provokatérka Belohorcová: Vyzývavé prsia si neodpustila ani na červenom koberci!

Koniec neprirodzeným balónom! Ktoré celebrity si nechali odstrániť silikóny?

Kačice šoubiznisu: Celebrity, ktoré to s plastickými operáciami prehnali

FOTO Kto by to len na ňu povedal: Jennifer Lopez a plastická operácia? Asi potrebovala vylepšiť

Výber pre vás