V EMME pracuje od roku 2020 a na jej stránkach i na webe vám prináša lifestylové a spoločenské témy a rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Zo všetkého najviac ju baví cestovanie a vždy sa rada podelí o skvelé dovolenkové tipy a užitočné rady.

Anna Onderková

Mahsa Amini žila v&nbsp;provincii Kurdistan na severozápade Iránu. Keď sa vybrala spolu s&nbsp;rodičmi a&nbsp;mladším bratom na výlet do hlavného mesta Teherán navštíviť príbuzných, nikto netušil, ako tragicky sa táto jej cesta skončí a&nbsp;že bude posledná. 

Keď vychádzala z&nbsp;metra, zastavila ju miestna mravnostná polícia, ktorá v&nbsp;Iráne dohliada na dodržiavanie prísnych islamských pravidiel. Podľa nej Mahsa nemala na hlave správne nasadený hidžáb, teda šatku, ktorá zakrýva ženám vlasy, krk a&nbsp;dekolt. Od roku 1979 platí v&nbsp;krajine zákon, podľa ktorého musia iránske ženy na verejnosti tento hidžáb nosiť.

Irán a&nbsp;Afganistan sú jediné dva štáty na celom svete, kde platí takýto zákon a&nbsp;týka sa aj cudziniek, ktoré prídu do krajiny ako turistky. A&nbsp;Mahse spod hidžábu vytŕčali pramienky vlasov. Aká banalita, poviete si. Lenže podľa svedkov polícia za tento priestupok dievčinu zatkla, následne zbila a&nbsp;spôsobila jej také vážne poranenia hlavy, že dva dni po incidente v&nbsp;nemocnici zomrela.

Bola som v&nbsp;šoku, keď som počula o&nbsp;tom, čo sa stalo Mahse. Ale asi bolo len otázkou času, kedy sa stane nejaká tragédia, lebo takéto zatýkanie žien za údajne nevhodné správanie sa deje v&nbsp;Iráne už roky.

Jej smrť spustila v&nbsp;krajine vlnu protestov, ktoré sa rozšírili do celého sveta. Už to nie je „len“ boj proti šatkám, je to boj za práva žien, boj proti iránskemu nedemokratickému režimu a&nbsp;za slobodu, akú si tento národ konečne zaslúži.

„Bola som v&nbsp;šoku, keď som počula o&nbsp;tom, čo sa stalo Mahse. Ale asi bolo len otázkou času, kedy sa stane nejaká tragédia, lebo takéto zatýkanie žien za údajne nevhodné správanie sa deje v&nbsp;Iráne už roky, ak im trčia vlasy spod šatky alebo sa držia za ruku s&nbsp;chlapcom a&nbsp;nie sú ešte manželmi. A&nbsp;bozk na verejnosti? Tak to ani náhodou! Ja sama som pred mravnostnou políciou raz utekala, keď sa ma začali vypytovať, prečo stojím sama pred nákupnou pasážou. A&nbsp;to som len čakala na kamarátku,“ vysvetľuje Iránka Nasi, ktorá pochádza z&nbsp;Teheránu a&nbsp;na Slovensku žije so svojimi rodičmi a&nbsp;s&nbsp;bratmi už vyše 12 rokov.

Z&nbsp;rodnej krajiny odišli, keď mala Nasi 15 rokov, pretože situácia v&nbsp;Iráne je dlhodobo nestabilná, viac ako 30 rokov bojuje s&nbsp;infláciou, ekonomickou krízou a&nbsp;rodičia chceli svojim deťom zabezpečiť lepší a&nbsp;bezpečnejší život. „Veľa ľudí v&nbsp;tých časoch emigrovalo, aj môj ujo či sesternica, preto som to vnímala tak, že aj my skrátka musíme odísť. Rodičia sa predo mnou snažili skrývať veľa vecí, ktorým museli v&nbsp;Iráne čeliť. Dnes, keď sa o&nbsp;tom zhovárame, tak viem, aké zlé to bolo už vtedy.“

Na Slovensku má už rodina nový domov a&nbsp;sú tu spokojní. Nasi vyštudovala politológiu a&nbsp;medzinárodné vzťahy, no našla sa v&nbsp;povolaní komičky a&nbsp;robí úspešné stand-up predstavenia. V&nbsp;Iráne jej stále žije časť rodiny, s&nbsp;ktorou je v&nbsp;kontakte. Jej príbuzní zostali v&nbsp;Teheráne a&nbsp;ten je momentálne najnebezpečnejší zo všetkých miest, takže na ulicu vychádzajú len výnimočne a&nbsp;musia si na seba dávať veľký pozor.

Kým žila v&nbsp;Iráne, aj ona sa musela prispôsobovať prísnym pravidlám, ktoré tam vláda na čele s&nbsp;náboženskými predstaviteľmi zavádzala. „Mali sme oddelené školy na dievčenské a&nbsp;chlapčenské, pritom v&nbsp;Koráne nikde nie je napísané, že by deti nemohli študovať spoločne. Hidžáb som nosila aj ja povinne od dvanástich rokov. Keď sa do toho človek narodí, berie to skrátka ako normu. Moja mama to vystihla veľmi trefne, keď povedala, že ženy tam berú ako občanov druhej kategórie. Žijú život vedľajšej postavy. Musia žiť podľa mužov a&nbsp;pre nich. Bez ich povolenia nemôžu opustiť krajinu a&nbsp;cestovať, pri rozvode musia mať súhlas manžela, teda on musí byť ten, kto sa chce rozviesť. A&nbsp;žena ako svedok napríklad trestného činu sama nestačí. Čin musia potvrdiť minimálne dve ženy, pričom u&nbsp;muža stačí len jeho svedectvo. Taký je zákon,“ vraví mladá Iránka. Pracovať, šoférovať aj voliť ženy môžu, ale miestne štruktúry sú podľa nej stále veľmi patriarchálne nastavené, aby ženy nemali moc.

A&nbsp;práve preto teraz Iránky bojujú za právo výberu a&nbsp;slobodu v&nbsp;rozhodovaní. A&nbsp;nielen ony, pridávajú sa k&nbsp;nim aj muži. „Ani im sa to už nepáči. Uvedomujú si, že ich mamy, sestry, dcéry či kamarátky nie sú na ulici v&nbsp;bezpečí. Mahsa mohla byť hociktorá iná žena, preto nás muži podporujú a&nbsp;bojujú za nás. Nielen mladí, ktorí sú naozaj odvážni, ale aj tí starší. Nedávno som videla video troch sedemročných dievčatiek, ako idú po ulici a&nbsp;kričia heslo tejto revolúcie: Žena, život, sloboda! Bolo to krásne a&nbsp;smutné zároveň, lebo už také malé deti si uvedomujú vážnosť situácie. A&nbsp;polícia zatýka aj presne takéto mladé dievčatá priamo na školách,“ opisuje so slzami v&nbsp;očiach Nasi.

Skutočné čísla sa verejnosť nikdy nedozvie, no podľa oficiálnych údajov bolo od začiatku revolúcie zatknutých za protesty už vyše 12-tisíc ľudí po celom Iráne. Sú stovky nezvestných a&nbsp;pribúda aj obetí na životoch. A&nbsp;to všetko preto, že bojujú za svoje práva.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Symbolom revolúcie sa stal hidžáb, ktorý predstavuje práve obmedzovanie ľudských práv. Nahnevané ženy v&nbsp;uliciach ich začali zhadzovať a&nbsp;páliť ako prejav nesúhlasu s&nbsp;iránskym režimom. „Hidžáb však nie je dôvod všetkých problémov, ktoré krajina má. Nechceme, aby si to ľudia zle vysvetľovali, že ho chceme všade zakázať. Tu nejde o&nbsp;nenávisť k&nbsp;islamu, chceme iba slobodu, ktorú si zaslúžime, aby sme si mohli samy vybrať, či chceme byť moslimky alebo ateistky a&nbsp;či nosiť hidžáb alebo nie. Sú napríklad aj ženy, ktoré ho nosia a&nbsp;takisto bojujú v&nbsp;uliciach, idú na protesty a&nbsp;hádajú sa s&nbsp;policajtmi, keď chcú zatknúť nejaké dievča, ktoré hidžáb nemá,“ vysvetľuje Nasi, ktorá nie je moslimka, ale ateistka a&nbsp;jej meno v&nbsp;perzštine znamená divoká ruža.

No kým žila v&nbsp;Iráne, jej rodina to nesmela dávať verejne najavo. Mala šťastie, že sa narodila do pokrokovej rodiny a&nbsp;otec jej vždy prízvukoval, že doma má slobodu a&nbsp;môže sa sama rozhodovať.

V&nbsp;krajine však žijú aj ženy, ktoré nosia šatkou prekryté vlasy z&nbsp;vlastného presvedčenia bez toho, aby im to niekto prikazoval. A&nbsp;budú ju nosiť naďalej, aj keby sa zákony zmenili. Takou by iste bola aj Nasina babička, keby ešte žila.

„Ona bola symbol tej najkrajšej verzie islamu, akú som mala možnosť vo svojom živote vidieť. Nikdy nikoho k&nbsp;viere nenútila, modlila sa sama, lebo chcela. Bola naozaj hlboko veriaca. A&nbsp;ja som v&nbsp;nej videla tie krásne stránky náboženstva.“ Ako symbol boja za ženské práva si Iránky začali strihať svoje dlhé vlasy. Krátky účes nie je zakázaný, no tento akt je tradícia, ktorá sa v&nbsp;miestnej kultúre objavuje už po stáročia. Je založená na príbehu ženy, ktorej zavraždili manžela.

„Bola preto veľmi nahnevaná a&nbsp;pred tým, ako šla do boja s&nbsp;vrahmi svojho manžela, tak si nožom odrezala svoj dlhý vrkoč a&nbsp;uviazala si ho na opasok. Preto si teraz ženy strihajú vlasy tiež, sú pripravené bojovať. A&nbsp;ja by som veľmi chcela byť s&nbsp;nimi,“ pokračuje Nasi a&nbsp;je presvedčená, že keby bola v&nbsp;Iráne, patrila by k&nbsp;tým odvážnym, ktoré protestujú v&nbsp;uliciach a&nbsp;bojujú za svoje práva a&nbsp;slobodu.

Z&nbsp;cesty po Iráne sa len pred pár týždňami vrátil Samuel Kĺč, ktorý pracuje ako turistický sprievodca. Krajinu navštívil už niekoľkokrát, preto môže porovnať situáciu pred protestmi a&nbsp;teraz. 

„Nálada v&nbsp;krajine je zvláštna. Iránci boli vždy mimoriadne milí a&nbsp;to trvá naďalej. Sú veľmi priateľskí a&nbsp;radi si vymenia pár slov s&nbsp;cudzincami. Cítiť však, že niečo je inak, ako bývalo v&nbsp;minulosti. Akoby sa niečo malo stať, len nikto nevie, presne čo. Asi je to nespokojnosť a&nbsp;očakávanie zároveň.“ V&nbsp;Iráne sa vždy cítil vítaný a&nbsp;jeho slová potvrdzuje takmer každý, kto krajinu navštívil. Je to nesmierne pohostinný národ, ktorému záleží na tom, aby sa aj cudzinci u&nbsp;nich cítili dobre.

Samuel aj Nasi sa zhodujú, že ide o&nbsp;krajinu s&nbsp;nádhernou prírodou, bohatou históriou, jedinečnou kultúrou a&nbsp;množstvom pamiatok. „Všade, kde som pri tejto mojej poslednej ceste po Iráne bol, som videl známky toho, že sa niečo deje. Od dedín pri Kaspickom mori cez moderný Teherán až po konzervatívny Yazd. Podľa BBC Persia sa protestuje v&nbsp;150 mestách, a&nbsp;to je viac ako dosť. Videl som ťažkoodencov so zbraňami a&nbsp;slzotvorným plynom na peších zónach veľkých miest aj zásahový tím revolučných gárd, ktorý má za úlohu násilne potlačiť protestujúcich,“ spomína Samo, ktorý si všimol aj veľa policajtov v&nbsp;civile.

Zmeny po Mahsinej smrti nastali aj v&nbsp;tom, ako chodia ženy po uliciach. „Šatky na hlave boli povinné, ale hlavne mladé ženy ich nosili aj predtým ledabolo prichytené na drdoloch a&nbsp;človek očakával, že každú chvíľu skĺznu. Je však pravda, že šatku mala každá. V&nbsp;umeleckej štvrti v&nbsp;Teheráne som bol teraz až zaskočený, lebo šatku nemala viac ako polovica žien. Samozrejme, každá ju mala poruke, napríklad na pleciach, ale nie na vlasoch. To som počas predchádzajúcich návštev nikdy nezažil. Niektoré mali dokonca ostrihané vlasy, čo sa považuje za jeden zo symbolov odporu.“

V&nbsp;tejto situácii však nejde len o&nbsp;šatky samotné, ale o celý režim, ktorý je postavený na prísnych náboženských pravidlách. Najmä mladá generácia túži po zmene. A&nbsp;miestni sa o&nbsp;tom už neboja hovoriť ani pred cudzincami. Aj Samo sa s&nbsp;viacerými ľuďmi z&nbsp;Iránu rozprával a&nbsp;mnohí si neodpustili kritiku režimu. 

„Mladá žena nás pristavila na bazáre v&nbsp;Isfaháne a&nbsp;hneď po uvítaní nám povedala, že všetci nenávidia vládu. Potom nám zaželala pekný deň a&nbsp;išla ďalej. A&nbsp;to nebola jediná skúsenosť, opakovalo sa ich viac. Ďalší pán, asi štyridsiatnik, predo mnou len tak na ulici prehodil, že Iránci sú dobrí ľudia, ale duchovní sú zlí. Potom dodal, že ich treba povešať. To ma úprimne šokovalo, lebo takéto reči naozaj v&nbsp;minulosti na verejnosti neexistovali. V&nbsp;spoločnosti to musí skutočne bublať, keď si niekto niečo takéto drsné dovolí povedať len tak na ulici a&nbsp;cudziemu človeku. Narážky na protesty a&nbsp;spoločenské otázky sú momentálne bežnou súčasťou komunikácie miestnych.“

Nepokoje sa dejú na rôznych miestach a&nbsp;cudzinci si musia tiež dávať veľký pozor, aby sa nezamiešali do protestov, lebo aj ich môžu zatknúť. A&nbsp;deje sa to podľa Sama bežne, len za posledné týždne iránske úrady zadržali minimálne päť Francúzov a&nbsp;ďalších príslušníkov iných krajín. 

Aby sa protestujúci nemohli ľahko organizovať, priebežne im vypínajú dáta na telefónoch a&nbsp;prístup k&nbsp;sociálnym sieťam je veľmi obmedzený. „Ako mi povedala jedna študentka bez šatky: Dajte svetu vedieť, že sa tu snažíme zmeniť vládu, aby sme sa zbavili votrelcov. Doplnila, že votrelcami myslí duchovných, ktorí spoločnosť ovládajú.“

Pokračovanie článku na ďalšej strane.

Keďže sa vláda pokúša umlčať hlasy protestujúcich, vážia si každú podporu zvonku. Vedia, že o&nbsp;nich svet hovorí, zverejňuje ich príbehy, citlivo vníma, čo sa v&nbsp;Iráne deje, a&nbsp;stojí za nimi. Túto morálnu podporu im môžeme vyjadriť aj my tým, že nebudeme zatvárať oči pred porušovaním ich ľudských práv. Aj keď sa môže zdať, že problémy Iránu sú nám vzdialené a&nbsp;netýkajú sa nás, nie je to celkom pravda. Ako totiž povedala Nasi: Mahsou mohla byť hociktorá z&nbsp;nás. 

„Priala by som si, aby sa to celé zlo skončilo už zajtra, lebo moja krajina je už unavená z&nbsp;toho, čo sa tam deje. Zároveň je všetkým jasné, že i&nbsp;keby sa revolúcia skončila úspešne, tým sa naša práca neskončila a&nbsp;vyriešiť tú anarchiu a&nbsp;chaos, čo máme v&nbsp;krajine, potrvá roky. Máme však nádej a&nbsp;tá nás ženie vpred. Aj keď žijem na Slovensku, som stále Iránka, plánujem sa do krajiny vracať a&nbsp;keď raz budem mať svoju rodinu, chcem jej ukázať všetky krásy Iránu,“ dodáva Nasi a&nbsp;pripomína aj Slovenkám, že si zaslúžime progres.

Aj keď sa možno nemáme tak zle ako ženy v&nbsp;Iráne, neznamená to, že nemôžeme chcieť viac. Lebo, povedzme si úprimne, aj v&nbsp;našej krajine sa stretávame s&nbsp;fanatikmi na najvyšších miestach, ktorí sa snažia zasahovať do našich základných práv a&nbsp;slobôd. Ak len trochu sledujete spoločenské dianie u&nbsp;nás, určite viete, čo tým máme na mysli.

Svet bojuje za práva iránskych žien: „Musia žiť podľa mužov a pre nich,“ vraví Nasi z Iránu!

Autor článku

Anna Onderková

Výber pre vás

Svet bojuje za práva iránskych žien: „Musia žiť podľa mužov a pre nich,“ vraví Nasi z Iránu!

Autor článku

Anna Onderková

Súvisiace články

Občianske združenie Mareena: Pomáha nájsť utečencom na Slovensku nový domov

Skutočný príbeh: Ušla som z Afganistanu v poslednej chvíli!

ROZHOVOR s vojnovou reportérkou Lenkou Klicperovou: „O život mi šlo veľakrát!“

Lekári bez hraníc. Životy v krajinách tretieho sveta zachraňujú aj naše zdravotníčky

Počuli ste už o organizácii IOM? Pomáha tisíckam ľudí vo svete, aj u nás na Slovensku

Výber pre vás