Do baru vojde veriaca žena, jej teplý syn a&nbsp;jeho nešťastná kamarátka... Začína sa to ako jeden z&nbsp;tých trápnych vtipov, na ktoré neviete reagovať a&nbsp;možno ich ani nechcete počuť do konca. Lenže omyl. Týmito slovami uvádzal na plagáte svoju divadelnú hru môj kamarát Mišo. Vraj do nej dal pri písaní celého seba a&nbsp;to si nemôžem nechať ujsť. A&nbsp;tak sedím v&nbsp;bratislavskej Bohéme pri stole oproti pódiu, popíjam víno a&nbsp;predo mnou sa odohráva Mišov život v&nbsp;retrospektíve. Hra Smútok v&nbsp;srdci, falafel v&nbsp;placke je o&nbsp;ňom, o&nbsp;jeho komplikovanom vzťahu s&nbsp;matkou, jeho nečakanom coming oute počas vianočnej hádky aj o&nbsp;filozofických úvahách o&nbsp;živote, láske, náboženstve a&nbsp;vzťahoch.

Mišo je v&nbsp;bratislavskej komunite pomerne známy. V&nbsp;minulosti vytvoril úspešný hejterský blog Eastern Hipster a&nbsp;neskôr s&nbsp;kamoškou Lýdiou založil blog Troška Troska. Tvrdí, že si tým kompenzuje svoje komplexy a&nbsp;traumy. Vďaka psychoterapii ešte o&nbsp;niečo úspešnejšie. Priznáva, že ho poznačilo detstvo v&nbsp;bigotnej kresťanskej rodine aj podvedomé potláčanie svojej homosexuality, a&nbsp;tak dnes otvorene hovorí a&nbsp;píše o&nbsp;veciach, o&nbsp;ktorých sa vraj v&nbsp;slušnej spoločnosti nahlas nerozpráva. O&nbsp;to viac, keď celé detstvo chodil každú nedeľu do kostola, miništroval, v&nbsp;lete nechýbal na saleziánskych táboroch a&nbsp;bol žiak cirkevnej školy. „Už ako chlapec som pociťoval, že som iný. Môj otec bol horolezec, mal kopu kamošov horolezcov a&nbsp;ja som už vtedy na nich pozeral a&nbsp;hovoril si – vau, aké majú vyšportované nohy. Ale boli to iba také záblesky. Vinou katolíckej výchovy bola u&nbsp;mňa akákoľvek sexualita potlačená natoľko, že som ju úplne vytesnil, akoby ani neexistovala. To, že som gay, mi dávali najavo skôr všetci naokolo, dialo sa mi to už na základnej škole. U&nbsp;katolíkov je sex skrátka také tabu, že sa nevnímaš vôbec ako sexuálna bytosť a&nbsp;nemáš šancu to preskúmať,“ spomína Michal, ktorý si svoju homosexuálnu orientáciu sám pred sebou priznal, až keď mal dvadsať.

Pripisuje to systému výchovy a&nbsp;hodnôt, v&nbsp;ktorých vyrastal. S&nbsp;babami príliš nerandil, vlastne, on nerandil vôbec a&nbsp;o&nbsp;panictvo prišiel viac-menej náhodou v&nbsp;kresťanskom tábore. Áno, so ženou, navyše výrazne staršou. Tento zážitok ho len utvrdil v&nbsp;tom, že ho oveľa viac priťahuje mužské pohlavie a&nbsp;inak to ani nebude.

Prvým človekom, ktorému sa zdôveril, bola jeho sestra, s&nbsp;ktorou mali blízky vzťah. No viac riešil veci sám v&nbsp;sebe. „Nikdy som nebol človek, čo sa stretáva v&nbsp;skupinkách, ale skôr to hanblivé dieťa v&nbsp;kúte, takže som sa naučil byť sám. Bol som outsider, asi to súviselo s&nbsp;tým, ako som vyrastal. Neskôr na vysokej škole som mal zopár kamarátok, ktorým som to povedal a&nbsp;postupne som strácal zábrany. Začal som randiť s&nbsp;chalanmi a&nbsp;dnes už jednoducho poviem, čo cítim, a&nbsp;neriešim to,“ vraví sebavedomo, no najväčšou dilemou bolo oznámiť to doma rodičom. Aj keď pôvodne vôbec nemal v&nbsp;pláne, že sa im zdôverí, nakoniec to vybalil úplne spontánne najprv na otca. „Po jednom toxickom vzťahu som si povedal, že musím odísť zo Slovenska, tak som šiel na študijný pobyt Erasmus do Holandska. Cez Vianoce, keď som sa vrátil domov, som mal debatu s&nbsp;otcom, keď mi vravel, že mi teda tú školu v&nbsp;Holandsku zaplatí, ak tam chcem doštudovať. Ten rozhovor bol celkom emotívny, tak som mu povedal, že som gay, aby vedel, do čoho investuje,“ hovorí so smiechom bývalý kreatívny riaditeľ v&nbsp;jednej z&nbsp;najväčších reklamných agentúr na Slovensku.

Otec to vzal pokojne, vraj to aj tušil a&nbsp;pred Mišovou sestrou si dokonca poplakal, aké to musel mať jeho syn v&nbsp;živote ťažké. „Otec bol človek, ktorý mal kontakt s&nbsp;takýmito ľuďmi. Choval doma psy, ktoré vodil na výstavy, kde chodievali aj rôzni gayovia so svojimi malými kabelkovými psami. Tatko sa s&nbsp;nimi kamošil a&nbsp;videl, že sú to normálni ľudia. Ale navrhol mi bizarnú vec, nech sa stretnem s&nbsp;jeho kamarátom v&nbsp;Prahe, ktorý je gay, že ma otestuje, či som naozaj teplý. Nechápal som, či mi dá dopĺňať pesničky od ABBY alebo čo,“ rozosmeje sa Mišo. Samozrejme, do tej Prahy nešiel.

Pokračovanie článku na ďalšej strane.

Tvrdším orieškom bola jeho silne kresťansky založená mama. Vždy jej záležalo na tom, čo povedia ľudia, takže rodina musela minimálne navonok pôsobiť perfektne a&nbsp;harmonicky. Aj keď realita za zatvorenými dverami bola často úplne iná. „Otec mi radil, nech jej to nehovorím. Lenže boli Vianoce, mali sme ísť na návštevu k&nbsp;babke a&nbsp;klasicky bolo doma napätie, vznikla nejaká hádka a&nbsp;ja som v&nbsp;rámci nej vybuchol, že som gay. K&nbsp;babke sa už, samozrejme, nešlo,“ opisuje Michal svoj dramatický coming out.

„Začala sa pýtať, či bola zlou matkou, otcovi vyčítala, že som nemal poriadny mužský vzor, nerobil manuálne práce a&nbsp;nechodil na futbal. Teraz sa mi zdá až smiešne, ako to rodičia vnímali. Mama mi doteraz hovorí veci, ktoré sa mi zdajú až ponižujúce. Napríklad že keby som viac cvičil, určite by sa mi to nestalo. Ona homosexualitu berie trochu ako chorobu.“ Napriek tomu vždy, keď mal Mišo priateľa, priviedol ho domov a&nbsp;rodičom predstavil. Aj mama sa vedela občas prekonať a&nbsp;bola na nich milá, no vždy sa ich snažila vylúčiť zo spoločných aktivít. „Keď som chcel na svoju promóciu pozvať frajera, povedala, že by sme tam mali byť len ako rodina. Alebo keď mi zomrel minulý rok otec a&nbsp;povedal som, že príde na pohreb aj môj priateľ Jakub, scenár sa zopakoval. Vtedy sa ma zastala moja teta, že ja tam predsa tiež potrebujem mať nejakú oporu. Mama rodinu považuje za niečo posvätné, kde moji frajeri skrátka nepatria.“

Aby toho nebolo málo, šok rodine pár rokov po Michalovi pripravil aj jeho mladší brat, ktorý žije v&nbsp;Nórsku. Celý život randil s&nbsp;babami, no zrazu rodine oznámil, že má priateľa a&nbsp;bude sa ženiť. „Vtedy sa otec totálne zosypal a&nbsp;veľmi sa opil. Vraj sa mu zrútil svet, lebo v&nbsp;ňom zomrela aj posledná nádej na vnúčatá. Ja som gay, sestra, ktorá odišla žiť do Austrálie, aby bola čo najďalej od rodičov, deti nechce, a&nbsp;keď to povedal ešte aj brat, bola to pre našich posledná rana. Mama plakala a&nbsp;zopakoval sa scenár s&nbsp;otázkami, či bola zlá matka. Ale aj pre mňa to bol šok, lebo som to o&nbsp;ňom netušil. Neviem, aký mal milostný život s&nbsp;mužmi, s&nbsp;kým experimentoval a&nbsp;ani sa ho to nepýtam. My sa o&nbsp;takýchto veciach nebavíme,“ zhodnotí Mišo a&nbsp;priznáva, že osobne pozná prípady, keď je v&nbsp;rodine viac homosexuálnych súrodencov. Aj preto to nepovažuje za nič špeciálne ani nezvyčajné.

Bratovu svadbu v&nbsp;nórskom Bergene rodičia odignorovali. „Bol som tam ja, naša sestra a&nbsp;teta, ktorá je rozvedená, čiže tiež taká čierna ovca rodiny. Mali civilný obrad na súde a&nbsp;potom veľkú párty. Bolo by fajn, keby sme mali aj my na Slovensku takú možnosť, ale manželstvo bratovi nezávidím, skôr sa mi páči jeho usporiadaný život. Má manžela, hypotéku, dovolenku naplánovanú na celý rok dopredu, lenže ja takýto asi nikdy nebudem. Veď ani neviem, čo bude zajtra,“ smeje sa typický umelec telom aj dušou.

Michal vytvoril viaceré úspešné reklamné kampane a&nbsp;prispieva aj do online magazínov, kde o&nbsp;svojej sexuálnej orientácii otvorene píše. Cesta k&nbsp;takejto úprimnosti však nebola jednoduchá. „Vždy som mal v&nbsp;sebe dilemu a&nbsp;cítil som tlak aj od rodiny. Chvíľu som publikoval články a&nbsp;písal blogy anonymne, ale keď sa niekto chcel dozvedieť, kto je autor, tak to vypátral. Pre mňa je písanie spôsob filtrácie a&nbsp;terapie. Aj niektoré reklamy, ktoré som ako kreatívec písal, boli pre mňa veľmi terapeutické,“ pokračuje a&nbsp;myslí si, že je správne, ak sa ľudia môžu otvorene vyjadriť a&nbsp;nemusia skrývať svoju orientáciu. „Veľmi pomáha už aj to, keď sa to deje v&nbsp;šoubiznise. Samozrejme, pomohlo by to aj na iných vrcholových pozíciách, ale platí, že keď úspešní ľudia v&nbsp;biznise, herci alebo speváci dajú svoju inakosť najavo, zvyšuje to rešpekt a&nbsp;prijatie aj u&nbsp;ostatných ľudí. Verejnosť si uvedomuje, že nie sme občania druhej kategórie.“

Michal si tie zmeny všíma aj na Slovensku. V&nbsp;minulosti aj on sám bol terčom homofóbnych narážok, dokonca ešte v&nbsp;čase, keď sám nemal v&nbsp;sebe svoju orientáciu vyriešenú, no deje sa to podľa neho čoraz zriedkavejšie. „Najväčší posun vidieť v&nbsp;Bratislave, kde ešte pred desiatimi rokmi gayom nadávali do buzerantov, taxikári po nás vykrikovali pred podnikmi, ale s&nbsp;podobnými útokmi som sa už veľmi dlho nestretol.“ S&nbsp;priateľom Jakubom sú spolu dva roky a&nbsp;aj keď na ulici sa za ruky väčšinou nedržia, vraj aby niekoho zbytočne nevyprovokovali, nemajú problém prejaviť na verejnosti, že patria k&nbsp;sebe. S&nbsp;okatou diskrimináciou sa nestretol ani v&nbsp;práci, no vždy vraj cítil istú mieru podceňovania. „Musel som kolegom a&nbsp;šéfom viac dokazovať, že za niečo stojím. Bol to istý tlak, ale viem, že som v&nbsp;agentúre, ktorá bola veľmi hetero-maskulínna, vyšliapal cestu ďalším LGBT+ ľuďom.“ Nervózny je vraj skôr z&nbsp;celkovej politickej klímy na Slovensku, a&nbsp;to nielen v&nbsp;rámci práv LGBT+ komunity.

A&nbsp;ako sa vyrovnal so svojimi náboženskými základmi? Dá sa len tak zahodiť niečo, v&nbsp;čom vyrastáte a&nbsp;žijete viac ako polovicu života? „Ja som sa na to nikdy úplne nevykašľal. Stále mám v&nbsp;sebe istú dávku spirituality, ale už nie v&nbsp;rámci kresťanskej viery. Filozofia kresťanstva nie je zlá, veď postavila ľudí na jednu úroveň, že sme si všetci rovní. A&nbsp;Ježiš bol tiež rebel, bojoval proti bigotnosti a&nbsp;trávil väčšinu času s&nbsp;ľuďmi, ktorých považovali za spodinu. Paradoxne, za tú spodinu teraz mnohí považujú nás,“ zamyslí sa Michal a&nbsp;pripomína citát z&nbsp;Biblie, kde sa píše, že ľudia nemajú hodnotiť druhých a&nbsp;majú začať v&nbsp;prvom rade od seba. To podľa neho medzi kresťanmi vždy neplatí. „Na Slovensku je to skupina ľudí, od ktorej je najpravdepodobnejší nejaký typ útoku. Nevravím, že fyzický, ale zvykne nás súdiť a&nbsp;ponižovať.“ Do kostola vraj neprestal chodiť pre svoju orientáciu, ale preto, že mu to prestalo dávať zmysel.

A&nbsp;nechápe, prečo stále potrebujeme nejaké škatuľky na to, či je niekto gay, lesba, hetero, bi alebo nebinárny „Keď niekto tie škatuľky potrebuje, nech ich má, ale mne sa to zdá zbytočné. Veď každý z&nbsp;nás má v&nbsp;sebe nejako nakombinovaný mužsko-ženský princíp, niekto viac, niekto menej. Každý je nejaký a&nbsp;máme aj vlastnosti, ktoré nezapadajú do stereotypnej šablóny. Keby mali ľudia slobodnú voľbu v&nbsp;tom, kto sú a&nbsp;koho chcú milovať, možno aj viac experimentujú a&nbsp;zistia o&nbsp;sebe zaujímavé veci.“ A&nbsp;má pravdu, veď sa hovorí, že kým neskúsiš, nezistíš. Ani Mišo to o&nbsp;sebe nevedel, až kým nenašiel odvahu oslobodiť sa od noriem, ktoré mu bránili byť sám sebou.

SKUTOČNÝ PRÍBEH: Vyrastať v silno kresťanskej rodine a zistiť, že si gay? Nebolo to ľahké!

Výber pre vás

SKUTOČNÝ PRÍBEH: Vyrastať v silno kresťanskej rodine a zistiť, že si gay? Nebolo to ľahké!

Súvisiace články

SKUTOČNÝ PRÍBEH: Manželom sa po rokoch podarilo vymaniť zo sekty. Takýto bol ich predošlý život

„Nehádžme hneď vinu na ostatných“, píše Miriam Kalisová v liste, ktorý venovala čitateľkám EMMY

SKUTOČNÝ PRÍBEH: Kvôli láske som sa vzdala Vianoc! Viera môjho manžela tieto sviatky neuznáva

Skutočný príbeh: Neľahký boj po pôrode! Lenka trpela bulímiou aj depresiami. TOTO ju zachránilo

Spoznajte NAJkrajších mužov šoubiznisu: Budete len tak pozerať

Výber pre vás