Danka Vilhanová

Kto náhodou prejde okolo Táninho pracovného kútika, vždy býva trošku zhrozený. Na jej stole sa totiž nekopia len šanóny s výkazmi, papiere s grafmi či tabuľkami, ale aj prázdne škatule z pizze. A občas aj z čínskeho bistra. Nie preto, že by Táňa bola vyhlásená gurmánka, ona je skôr taká vyťažená, že nestíha normálny obed ani večeru. „Keď som nastupovala do reklamnej agentúry, tou prácou sa mi splnil sen. Lenže to som netušila, že sa definitívne skončí aj môj súkromný život,“ povzdychne si Táňa. Na začiatku jej to až tak neprekážalo, veď svoj džob miluje. Keďže práve bola nezadaná a bez frajera, až tak neriešila to, že aj včera, aj predvčerom, aj minulý týždeň ťahala v práci do ôsmej večer a potom si líhala do postele polomŕtva. Postupne zistila, že okrem práce nezvláda nič iné. Že polročná permanentka na jogu jej je na figu, lebo tam stíha chodiť maximálne raz za dva mesiace. Že odmieta pozvania na pohárik s kamošmi, pretože je stále v práci. A káva s babami? Zabudnite, kedy by tak na ňu mala čas?

<a href="https://giphy.com/gifs/sad-crying-nrkTl7Y1uT4yI">via GIPHY</a>

„Áno, večne trčím v práci a keby ma aj niekto pozval na rande, nebudem to stíhať. Mám toľko nadčasov, že by mi vyšli na jednu mesačnú dovolenku, lenže nemám si ich kedy vybrať. Celé večery trávim tým, že doťahujem projekty. A keď niečo treba dokončiť po piatej večer, každý automaticky príde za mnou. Akoby som tu bola sama,“ sťažuje sa Táňa, ktorá ako projektová manažérka rozhodne nie je v tíme jediná. Patrí však do malej skupiny tých, ktorí sú slobodní a bezdetní. A od ktorých sa akosi očakáva, že oni predsa môžu v práci potiahnuť aj hodinu-dve navyše.

„Moje kolegyne, ktoré majú deti, si presadili, že do piatej musia odísť. Inak im vraj zatvoria družiny a ešte musia deti rozvážať po krúžkoch. Ja to všetko chápem, lenže zdá sa mi to nespravodlivé. Lebo im ich dieťa ani rodina neutečie, lenže keď mňa niekto pozve na rande a budem hodinu meškať, čakať na mňa nebude.“ Táňa má tridsaťtri rokov a neznáša, keď ju ľudia považujú za ambicióznu karieristku. Pravda je totiž niekde inde. „Keď som končila vysokú školu, myslela som si, že po tridsiatke už budem vydatá a minimálne s jedným dieťaťom. A namiesto toho na nič nemám čas, lebo do noci trčím v práci. Áno, baví ma, lenže ja by som chcela mať aj súkromný život a normálnu rodinu. No manžela si ani nemám kedy nájsť.“

<a href="https://www.pluska.sk/emma/carovna/chcem-zacat-setrit-podrobny-manual-ktory-vas-konecne-nauci-hospodarit.html">Chcem začať šetriť! Podrobný manuál, ktorý vás konečne naučí hospodáriť</a>

Táňa ako slobodná žena bez záväzkov je jedna z mnohých, ktorých sa v práci dotýka nová forma diskriminácie. Tomuto trendu sa hovorí singlizmus a už pred pár rokmi si ho vzala na mušku britská sociologička Bella DePaulo, ktorá o ňom napísala knihu. Singlizmus nie je len o tom, že slobodné baby vysedávajú v robote dlhšie. Single ľudia diskrimináciu zažívajú aj tak, že platia vyššie dane, nedostávajú také výhodné zľavy na poistení ako zadaní, majú väčšie problémy pri kúpe či prenajímaní nehnuteľností. Aj Bella DePaulo sa pýta, či vôbec má zmysel, ak firmy poskytujú zadaným zamestnancom rôzne výhody či benefity, ak čoraz viac pribúda práve tých, ktorí sú sami.

„Mnohé spoločnosti o sebe vyhlasujú, že sú family friendly, organizujú rôzne aktivity pre deti, dokonca finančne podporujú jasle či detské škôlky, ale na druhej strane si myslia, že nezadaní zamestnanci nemajú žiadny súkromný život. Automaticky sa od nich očakáva, že ho ochotne obetujú práci,“ uvažuje britská sociologička DePaulo a jej názor potvrdzujú prieskumy. Americká redaktorka Leslie Talbotová, ktorá píše pre časopis Forbes, dokonca odvážne tvrdí, že „slobodní ľudia sú v USA vystavovaní diskriminácii, ktorá sa oficiálne dá dokázať. A ide pritom o skupinu, ktorú tvorí vyše 90 miliónov obyvateľov. Mnohé firmy single zamestnancov doslova trestajú. Častejšie ich vysielajú na služobné cesty, nútia ich pracovať počas víkendov alebo cez sviatky, vyžadujú, aby zostali v práci dlhšie a často im odmietajú podpísať dovolenky počas prázdnin“, vymenúva americká novinárka to, čo pravidelne zažíva aj Táňa.

„Už trikrát sa mi stalo, že som si po Vianociach chcela vziať týždeň dovolenky a po tri roky mi ju šéfka nepodpísala. Vraj niekto na oddelení zostať musí a keďže ja nemám deti, vždy to padne na mňa. Čiže aj keď celý rok makám na 120 percent, je mi to nanič, pretože sviatky nemôžem stráviť so svojou rodinou. Najskôr som sa hnevala, chvíľu som aj bojovala, a dnes to radšej ani neskúšam. Už nemám silu večne sa s kolegami hádať.“

Kto by si myslel, že tento problém sa týka len manažérskych pozícií v medzinárodných korporáciách či ľudí na vysokých postoch, je na omyle. Dvadsaťšesťročná Erika to zažíva aj ako radová ekonómka v malej firme, ktorá predáva nábytok. Pracuje tam päť rokov, na finančnom oddelení je okrem nej ďalších päť kolegýň, lenže všetky sú už matkami.

„Ony odchádzajú z práce o štvrtej, lebo musia deti vziať z družiny. Ja im to nezávidím, lenže sama ťahám do šiestej, lebo šéfka mi stále dáva nové úlohy, ktoré ešte v ten deň treba dokončiť. A potom sa cítim ako otrok, ktorý dopláca na ostatných,“ spomína Erika, ktorá má pocit, že na ich oddelení jednoducho nefunguje rovnaký meter. „Raz keď som bola objednaná k lekárke na komplikované vyšetrenie, požiadala som šéfku, či by som zvyšok dňa mohla pracovať z domu. Moje kolegyne to bežne robia, veď účtovníctvo a papierovačky sa dajú robiť aj z obývačky. Lenže mne to nepovolila a to sa mi naozaj nezdá fér. Aj som jej to povedala a dosť dlho na mňa bola nahnevaná. Hnev ju prešiel, keď odo mňa zase potrebovala pomoc. Lebo uzávierku bolo treba dokončiť,“ vysvetľuje a zároveň sa bojí, že ak to takto pôjde ďalej, aj o päť rokov bude na tom rovnako ako dnes.

Slobodná a bez frajera, bezdetná, zato večne zahrabaná v papieroch a do večera zavretá v kancelárii. Hoci to nikto z jej okolia nepovie priamo, všetci práve od nej akosi automaticky oča-kávajú, že dokončí to, čo treba. A potiahne pokojne aj cez víkendy. Veď je slobodná, tak čo iné by mala na práci, však?

Pravda je taká, že ani pracujúce matky, ktorým sa šichta končí popoludní okolo štvrtej či piatej, si po príchode domov obvykle nedávajú romantický kúpeľ v bublinkách a so sektom v ruke. Práve naopak, musia vyzdvihnúť deti z krúžkov, čakajú ich domáce úlohy, večera, rozprávka na dobrú noc. Čosi ako druhá šichta. Lenže o to tu predsa nejde, pretože súkromný a pracovný život sa jednoducho nemajú miešať dokopy. Podľa personalistu Petra Rolného šéf musí rozoznať, kde je hranica medzi spravodlivým rozdeľovaním úloh a kde sa už začína diskriminačné nakladanie na chrbát toho, kto najviac unesie.

„Ak šéf tento problém nevníma, treba ho naň úprimne upozorniť. Ako? Odporúčam vhodný čas aj miesto. Ideálne je upriamiť pozornosť nadriadeného na problém v situácii, keď vás práve pochválil za ďalšiu prácu, ktorú ste urobili možno aj za ostatných. V súkromí, vecne, bez emócií. Tak, že poďakujete za spätnú väzbu, pripomeniete, že svoju prácu máte rada, ale zároveň cítite, že dostávate viac úloh ako ostatní. A zdá sa vám, že to súvisí s tým, že ste slobodná a bezdetná. Práve podeliť sa o pocity je najlepšia cesta k tomu, aby šéf získal reálny pohľad na situáciu. Ak je chápavý, uvedomí si, že by mal úlohy rozdeľovať spravodlivejšie. Ak pochopenie neprejaví, je to jasný signál, že uplatnenie treba hľadať inde,“ radí consulting director spoločnosti SLÁVIK & STEEL.

Našťastie, mnohé medzinárodné spoločnosti už fenomén singlizmu neberú na ľahkú váhu. A veľkí svetoví hráči ako Apple, Google či Likedln dokonca zamestnancom ponúkajú možnosť, aby si svoj pracovný týždeň naplánovali podľa seba. Tak, aby to vyhovovalo slobodným aj zadaným. Sylvia Ann Hewlettová, zakladateľka start-upu Center for Talent Innovation, tvrdí, že ak firmy začnú podporovať bezdetných zamestnancov, dokážu vytvoriť lojálnu atmosféru na pracovisku, lepší kolektív a podporia ich výkonnosť. Pretože žien, ktoré sú v tridsiatke bez záväzkov, pribúda. Veď v dnešnej generácii X, čo sú ženy narodené do roku 1979, je len v USA vyše štyridsať percent bezdetných a v generácii Y, čiže u dnešných tridsiatnikov narodených do roku 1995, je „single“ ľudí ešte o čosi viac, vyše sedemdesiat percent.

A to je naozaj jasný signál, že na nich netreba zabúdať. Zatiaľ je to však ešte dlhá cesta. Jeden americký prieskum z roku 2011 dokonca zistil, že až 61 percent Američaniek vo veku 33 až 47 rokov má pocit, že sú v porovnaní so zadanými kolegami vo veľkej nevýhode. Iba preto, že nemajú partnera či deti, napríklad dostávajú oveľa menej možností na pružný pracovný čas. A čo v prípade, ak nechcete podobne ako Renáta pre takúto diskrimináciu dať výpoveď? Svoje hranice si každá musí ustrážiť sama. Vaše kolegyne odchádzajú skôr, lebo utekajú s deťmi na krúžky? Tak si vymyslite vlastný krúžok, ktorý vás prinúti opustiť pracovný stôl v rovnakom čase. Personalisti dokonca odporúčajú nájsť si medzi kolegami spojku, ktorá je takisto bez detí a možno túto nespravodlivosť pociťuje podobne. Najdôležitejšie je však naučiť sa povedať nie. Áno, na váš chrbát sa dá nakladať donekonečna, ale len vtedy, ak to ostatným dovolíte. Stopku treba zatiahnuť o to viac, že každý dobrovoľný otrok aj tak skôr či neskôr stráca rešpekt. A to určite žiadna slobodná a bezdetná žena nechce. Ani tá najzarytejšia vorkoholička.

<a href="https://giphy.com/gifs/tired-y9apAikClTPi">via GIPHY</a>

<a href="https://www.pluska.sk/emma/chic/tuzite-pracovat-z-domu-nemusi-byt-take-lahke.html">Túžite pracovať z domu? Nemusí to byť to také ľahké!</a>

<a href="https://www.pluska.sk/emma/svetova/hanbim-za-svoj-job-preco-chceme-poziciou-pochvalit-inu-tajit.html">Hanbím sa za svoj job: Prečo sa chceme pozíciou pochváliť a inú tajiť?</a>

<a href="https://www.pluska.sk/emma/carovna/velke-peniaze-za-male-obrazky-takto-zarabaju-uspesne-instagirls.html">Veľké peniaze za malé obrázky: Takto zarábajú úspešné INSTAGIRLS</a>

Si SINGLE? Tak MAKAJ! Nová forma diskriminácie v práci

Výber pre vás